Filip II. (Španielsko)

Filip II.
španielsky kráľ
Filip II. na portréte Sofonisby Anguissolovej z roku 1565, upravenom v roku 1573
Panovanie
Dynastia	Habsburgovci
Panovanie	16. január 1556 – 13. september 1598
Predchodca	Karol I.
Nástupca	Filip III.
Biografické údaje
Narodenie	21. máj 1527 palác Pimentel, Valladolid, Kastílska koruna
Úmrtie	13. september 1598 (71 rokov) El Escorial, Kastílska koruna
Pochovanie	Kráľovský panteón kláštora El Escorial
Vierovyznanie	rímskokatolícke
Rodina
Manželka	Mária Portugalská (1543 – 1545) Mária I. Anglická (1554 – 1558) Alžbeta z Valois (1559 – 1568) Anna Habsburská (1570 – 1580)
Potomstvo	Karol Izabela Klára Eugénia Katarína Michaela Ferdinand Karol Vavrinec Diego Félix Filip III. Mária
Otec	Karol V.
Matka	Izabela Portugalská
Ďalšie tituly
portugalský kráľ ako Filip I.
12. september 1580 – 13. september 1598
Predchodca	Henrich I. António I. (sporný)
Nástupca	Filip II.
anglický a írsky kráľ jure uxoris
25. júl 1554 – 17. november 1558 spolu s Máriou I.
Predchodca	Mária I.
Nástupca	Alžbeta I.
Ďalšie tituly panovník habsburského Nizozemska a burgundský vojvoda 25. október 1555 – 6. máj 1598 Predchodca Karol V. Nástupca Izabela Klára Eugénia a Albrecht VII. neapolský a sicílsky kráľ 1554 – 13. september 1598 Predchodca Karol V. Nástupca Filip III. milánsky vojvoda 11. október 1540 – 13. september 1598 Predchodca Francesco II. Sforza Nástupca Filip III. sardínsky kráľ 16. január 1556 – 13. september 1598 Predchodca Karol V. Nástupca Filip III.
Odkazy
	Filip II. (multimediálne súbory na commons)
Historický portál  Biografický portál

Filip II. (špa. Felipe II), prezývaný el Prudente („Rozvážny“) (* 21. máj 1527, Valladolid – † 13. september 1598, El Escorial), bol panovník z dynastie Habsburgovcov a jedna z ústredných postáv európskych dejín druhej polovice 16. storočia. Od roku 1540 bol milánskym vojvodom, od roku 1554 kráľom Neapola a Sicílie, od roku 1555 vládcom Habsburského Nizozemska a od roku 1556 panovníkom kráľovstiev patriacich ku Kastílskej a Aragónskej korune, v historiografii súhrnne označovaných ako Španielsko. V rokoch 1554 – 1558 bol z titulu manželstva s Máriou I. spolukráľom Anglicka a Írska a od roku 1580 vládol ako Filip I. aj Portugalsku a jeho zámorským územiam. Bol synom Karola V. a Izabely Portugalskej. Jeho monarchia nebola jednotným centralizovaným štátom, ale súborom kráľovstiev, kniežatstiev a ďalších území spojených osobou panovníka. Jednotlivé krajiny si zachovávali vlastné zákony, zastupiteľské zhromaždenia, daňové sústavy a správne tradície. Po získaní portugalskej koruny počas nástupníckej krízy roku 1580 sa pod jeho dynastickou vládou ocitli rozsiahle územia v Európe, Amerike, Afrike a Ázii. Iberská únia však neznamenala pripojenie Portugalska ku Kastílii; portugalské kráľovstvo si ponechalo vlastnú správu, právo, menu i kontrolu nad svojím zámorským obchodom.

Filip roku 1561 ustálil kráľovský dvor a hlavné úrady v Madride, odkiaľ monarchiu spravoval prostredníctvom kráľovských rád, sekretárov, miestokráľov a guvernérov. Väčšinu dôležitých rozhodnutí posudzoval osobne, čo posilňovalo jeho dohľad nad správou, ale v spojení s veľkými vzdialenosťami a množstvom písomností mohlo spomaľovať prijímanie rozhodnutí. Významnou súčasťou jeho vlády bola obrana katolíckej jednoty. Podporoval zavádzanie rozhodnutí Tridentského koncilu a proti náboženským názorom považovaným za heretické vystupoval prostredníctvom cenzúry, štátnej správy a španielskej inkvizície. Obmedzovanie jazyka a zvykov Moriskov prispelo k vypuknutiu povstania v Alpujarras, zatiaľ čo náboženské, daňové a politické spory v Nizozemsku prerástli do dlhodobého povstania, ktoré sa mu nepodarilo ukončiť. V zahraničnej politike ukončil mier z Cateau-Cambrésis roku 1559 dlhé vojny s Francúzskom a potvrdil prevahu španielskej monarchie v Taliansku. Flotila Svätej ligy pod velením Juana de Austria porazila Osmanov v bitke pri Lepante roku 1571, víťazstvo však neodstránilo osmanskú moc v Stredomorí. Pokus o inváziu do Anglicka pomocou Španielskej Armady sa roku 1588 skončil neúspechom, hoci španielske loďstvo bolo následne obnovené a vojna pokračovala. Za Filipovej vlády sa zároveň upevnila koloniálna správa v Amerike, vzniklo stále španielske osídlenie na Filipínach a pravidelné plavby manilských galeón spojili ázijský obchod s Amerikou a Európou.

Vojny a udržiavanie rozsiahleho správneho aparátu kládli vysoké nároky na kráľovské financie. Koruna sa opierala najmä o kastílske dane, príjmy z amerického striebra a úvery európskych finančníkov, napriek tomu v rokoch 1557, 1560, 1575 a 1596 pozastavila platby z časti svojich záväzkov a dohodla sa s veriteľmi na ich reštrukturalizácii. Filipova vláda bola súčasťou obdobia španielskeho Zlatého veku (špa. Siglo de Oro). Panovník podporoval výtvarné umenie, architektúru, kartografiu a budovanie kráľovských zbierok; jeho najvýznamnejším stavebným projektom sa stal palácovo-kláštorný komplex El Escorial. Obraz Filipa II. bol po stáročia ovplyvnený protichodnými tradíciami: jeho odporcovia ho zobrazovali ako fanatického a despotického panovníka, čím prispeli k vzniku čiernej legendy, zatiaľ čo jeho obhajcovia z neho vytvárali vzor katolíckeho kráľa. Moderná historiografia zdôrazňuje úspechy aj hranice jeho vlády. Za jeho panovania dosiahla španielska monarchia mimoriadny politický a územný rozsah, získala portugalskú korunu a patrila medzi rozhodujúce európske mocnosti, zároveň však zostali nevyriešené vojny v Nizozemsku a s Anglickom a narastalo finančné zaťaženie koruny. Po Filipovej smrti roku 1598 ho na španielskom a portugalskom tróne vystriedal jeho syn Filip III.

Mladosť a príprava na vládu (1527 – 1554)

Narodenie a dynastické postavenie

Nádvorie Pimentelovho paláca vo Valladolide, kde sa 21. mája 1527 narodil Filip II.

Filip sa narodil 21. mája 1527 vo Valladolide, v budove dnes známej ako palác Pimentel, ktorú v tom čase využíval panovnícky dvor. Bol prvorodeným synom cisára Karola V., vládnuceho v španielskych kráľovstvách ako Karol I., a Izabely Portugalskej. Pokrstený bol 5. júna 1527 v dominikánskom Kostole svätého Pavla vo Valladolide; obrad vykonal toledský arcibiskup Alonso de Fonseca. Meno dostal podľa svojho starého otca z otcovej strany, kastílskeho kráľa Filipa Pekného.

Z otcovej strany bol vnukom Filipa Pekného a Jany I. Kastílskej, z matkinej strany portugalského kráľa Manuela I. a Márie Aragónskej. Jeho nástupnícke postavenie preto vychádzalo z habsburskej, kastílsko-aragónskej aj portugalskej dynastickej tradície. Kastílske kortesy ho 19. apríla 1528 v kláštore San Jerónimo el Real v Madride uznali za následníka Kastílskej koruny a za astúrske knieža. Toto uznanie sa vzťahovalo na Kastíliu a jej pridružené územia; nástupnícke práva v krajinách Aragónskej koruny podliehali miestnym právnym predpisom, prísahám a stavovským procedúram. Filipovo postavenie následníka preto nevychádzalo z jednotného „španielskeho“ nástupníckeho aktu, ale z viacerých právne odlišných titulov.

Izabela Portugalská s malým Filipom; pravdepodobná kópia podľa strateného portrétu Antónia de Holanda z roku 1529.

Prvé roky strávil predovšetkým v domácnosti svojej matky. Izabelin dvor tvorili kastílski aj portugalskí služobníci a dvorné dámy; medzi osoby poverené bezprostrednou starostlivosťou o princa patrila portugalská šľachtičná Leonor de Mascareñas, ktorá zastávala postavenie pestúnky a hlavnej opatrovateľky. Dvor nemal stále sídlo a spolu s panovníckou rodinou sa presúval najmä medzi Valladolidom, Madridom, Toledom a ďalšími kastílskymi mestami. Filip tak vyrastal v prostredí, v ktorom sa každodenný život panovníckej rodiny spájal s cestovaním, verejnými obradmi, prijímaním vyslancov a zasadnutiami stavovských zhromaždení.

Karol V. trávil dlhé obdobia mimo Pyrenejského polostrova, preto sa na princovej ranej výchove bezprostrednejšie podieľala jeho matka. Izabela počas manželových neprítomností opakovane vykonávala regentské právomoci a Filip tak už v detstve poznával dvor, na ktorom sa sústreďovalo vybavovanie správnych, finančných a personálnych záležitostí monarchie. Jeho najbližšími súrodencami, ktorí sa dožili dospelosti, boli Mária, narodená v roku 1528, a Jana, narodená v roku 1535; dvaja ďalší synovia cisárskeho páru zomreli v ranom detstve.

Izabela Portugalská zomrela 1. mája 1539 v Tolede po komplikáciách súvisiacich s posledným pôrodom. Filip mal vtedy jedenásť rokov. Jej smrť viedla k reorganizácii domácností cisárskych detí a k posilneniu úlohy mužských vychovávateľov a hodnostárov princovho vlastného dvora. Dobové pramene dokladajú zmenu zloženia jeho domácnosti, neposkytujú však podklad pre neskoršie tvrdenia, podľa ktorých možno Filipovu povahu alebo spôsob vlády priamo vysvetľovať touto udalosťou.

Výchova a vzdelanie

Systematické vzdelávanie princa sa začalo v prvej polovici 30. rokov 16. storočia. V roku 1534 poverila Izabela Portugalská jeho vyučovaním duchovného a učenca Juana Martíneza Silícea, ktorý sa venoval najmä čítaniu, písaniu, latinskej gramatike, matematike a náboženskej náuke. V roku 1535 vymenoval Karol V. kastílskeho šľachtica Juana de Zúñiga y Avellaneda za princovho aya, teda hlavného vychovávateľa, a zároveň za správcu jeho domácnosti. Zúñiga mal dohliadať na denný režim, správanie, dvorskú disciplínu, telesnú prípravu a postupné oboznamovanie následníka s povinnosťami panovníka. Filip v tom čase dostal osobitný princovský dvor, ktorý mal vlastných úradníkov, kaplánov, pážatá, komorníkov a služobníctvo.

Od roku 1541 sa na princovom vzdelávaní podieľali ďalší predstavitelia iberského humanizmu, najmä Juan Cristóbal Calvete de Estrella, Honorato Juan a Juan Ginés de Sepúlveda. Jednotliví učitelia nevytvárali moderný školský zbor s presne oddelenými predmetmi; vzdelávanie sa prispôsobovalo princovmu veku, programu dvora a jeho budúcemu postaveniu. Zahŕňalo latinskú gramatiku a literatúru, náboženstvo, dejiny, zemepis, základy gréčtiny, aritmetiku a niektoré poznatky z geometrie a kozmografie. Súčasťou výučby bolo čítanie antických autorov a kresťanských dejepiscov, rozbor panovníckych a vojenských príkladov z minulosti a nácvik písomného vyjadrovania.

Základným jazykom Filipovej domácnosti a správy, na ktorú sa pripravoval, bola kastílčina. Portugalčinu poznal z prostredia svojej matky a jej dvorných dám, zatiaľ čo latinčina bola hlavným jazykom jeho formálneho vzdelávania. Jeho znalosť latinčiny umožňovala čítanie a porozumenie textov, hoci pri verejných latinských prejavoch využíval aj pomoc učiteľov a sekretárov. Francúzštinu a taliančinu dokázal v obmedzenej miere sledovať, ale nezískal v nich takú aktívnu znalosť ako v kastílčine. Neovládal nemčinu ani nizozemské jazyky; pri neskorších rokovaniach preto používal tlmočníkov, sekretárov alebo spoločný jazyk diplomatickej korešpondencie.

Literárna a náboženská výučba tvorila iba jednu časť prípravy následníka. Zúñiga dohliadal na jazdu na koni, lov, zaobchádzanie so zbraňami a ďalšie činnosti spájané so životom aristokracie. Program zahŕňal tanec, hudbu, dvorskú etiketu a účasť na verejných slávnostiach. Princova domácnosť zamestnávala hudobníkov, medzi ktorými pôsobili organista Antonio de Cabezón a skladateľ a hráč na vihuele Luis de Narváez. Filip sa zároveň oboznamoval s mapami, meracími prístrojmi, výtvarnými dielami a ilustrovanými knihami, ktoré boli súčasťou materiálnej kultúry renesančného dvora.

Náboženská príprava vychádzala z katolíckej vierouky a každodenného liturgického poriadku panovníckej domácnosti. Zahŕňala účasť na omšiach, modlitby, spoveď, čítanie náboženskej literatúry a výklad povinností kresťanského panovníka. Humanistické predmety a katolícka náuka pritom nepredstavovali dve oddelené časti vzdelávania: klasické dejiny, rétorika a morálna filozofia sa používali aj na vysvetľovanie spravodlivosti, sebaovládania, ochrany cirkvi a zodpovednosti panovníka voči poddaným.

Prvé politické skúsenosti a regentstvo

Po smrti Izabely Portugalskej a odchode Karola V. do Nizozemska v roku 1539 bola správa Kastílie zverená vláde vedenej toledským arcibiskupom a kardinálom Juanom Pardom de Tavera. Na jej práci sa podieľali Francisco de los Cobos, Juan de Zúñiga a ďalší cisárski hodnostári. Dvanásťročný Filip nebol samostatným regentom; začal však dostávať vybrané správy, zúčastňoval sa na audienciách a oboznamoval sa s postupom, ktorým rady predkladali panovníkovi svoje stanoviská. Karol mu zároveň posielal písomné pokyny týkajúce sa správania, náboženských povinností a postupného zapájania do verejných záležitostí.

Prvú vlastnú hodnosť spojenú so zvrchovanosťou nad územím získal 11. októbra 1540, keď ho Karol V. investoval za milánskeho vojvodu. Milánske vojvodstvo sa po smrti bezdetného Francesca II. Sforzu v roku 1535 vrátilo ako ríšske léno cisárovi a súčasne sa stalo predmetom sporu medzi Habsburgovcami a francúzskou dynastiou Valois. Filipovo udelenie vojvodstva preto zostalo spočiatku utajené, aby nekomplikovalo diplomatické rokovania s Francúzskom. Samotnú správu Milána naďalej vykonávali cisárski guvernéri a Filip ako trinásťročný vojvoda neviedol jeho vládu osobne.

V roku 1542 sprevádzal otca do krajín Aragónskej koruny. Počas francúzskeho obliehania Perpignanu sa zdržiaval v zázemí habsburských vojsk, ale nevelil jednotkám ani sa nezúčastnil na boji. Následne navštívil Monzón, Zaragozu, Barcelonu a Valenciu. Na kortesoch v Monzóne prijal prísahu aragónskych stavov ako následník koruny; ďalšie obrady a rokovania prebiehali podľa právnych zvyklostí jednotlivých krajín. Cesta ho oboznámila s tým, že kráľovstvá Aragónskej koruny mali vlastné kortesy, úrady, zákony, daňové postupy a stavovské privilégiá, odlišné od kastílskych inštitúcií.

V máji 1543, krátko pred svojimi šestnástymi narodeninami, bol Filip počas ďalšej Karolovej neprítomnosti poverený správou kráľovstiev Kastílskej a Aragónskej koruny. Zvrchovaným panovníkom zostával Karol a v Kastílii bola naďalej formálnou spolupanovníčkou Jana I.; Filip vykonával delegované regentské a miestodržiteľské právomoci. Jeho rozhodovanie obmedzovali právomoci jednotlivých rád, územné zákony, pokyny neprítomného panovníka a povinnosť konzultovať závažné otázky so skúsenými hodnostármi.

Bezprostredne pred odchodom z Pyrenejského polostrova odovzdal Karol synovi dve osobné inštrukcie, podpísané v prístave Palamós 4. a 6. mája 1543. Prvý dokument upravoval princovo osobné správanie aj všeobecný spôsob vybavovania vládnych záležitostí. Druhý bol určený iba Filipovi a obsahoval dôverné hodnotenie vzťahov medzi hlavnými radcami. Cisár ho nabádal, aby rozhodnutia prerokúval s viacerými osobami, nepripútal sa výlučne k jednému ministrovi, zachovával práva jednotlivých krajín, dohliadal na výkon spravodlivosti a chránil katolícke náboženstvo. Za osobného sprievodcu mu určil Juana de Zúñiga; pri štátnych otázkach mal spolupracovať najmä s kardinálom Taverom, Franciscom de los Cobos, Fernandom de Valdés a vojvodom z Alby.

Administratívne záležitosti sa k princovi dostávali prostredníctvom systému územných a odborných rád. Kastílske otázky spracúvala Rada Kastílie, záležitosti aragónskych krajín Rada Aragónu, americké územia Rada pre Indie a zahraničné, vojenské, finančné či cirkevné otázky príslušné osobitné orgány. Rady vypracúvali písomné stanoviská, označované ako consultas, ku ktorým princ pripájal rozhodnutie alebo pokyn pre sekretára. Zaoberal sa menovaním úradníkov, sťažnosťami a milosťami, organizáciou obrany, zásobovaním pevností, finančnými požiadavkami dvora aj korešpondenciou s miestodržiteľmi a vicekráľmi. Závažnejšie otázky naďalej konzultoval s otcom prostredníctvom pravidelnej korešpondencie.

Veľkú časť regentskej agendy tvorilo zabezpečovanie peňazí a vojska pre vojnu s Francúzskom a obranu stredomorského pobrežia. Cisársky dvor požadoval od Kastílie nové úvery, daňové výnosy a mimoriadne príspevky, zatiaľ čo princovi radcovia upozorňovali na zadlžovanie kráľovskej pokladnice a na odpor miest voči ďalším požiadavkám. Filip vo svojich listoch informoval otca o stave príjmov, možnostiach získania úverov a hraniciach, po ktoré bolo možné zaťažiť kastílske hospodárstvo bez narušenia správy kráľovstva. Neurčoval však celkovú habsburskú vojnovú politiku, ktorej ciele zostávali v rukách Karola V.

Počas regentstva predsedal aj zasadnutiam stavovských zhromaždení. V roku 1547 zastupoval otca na kortesoch krajín Aragónskej koruny v Monzóne, kde sa rokovalo o príspevkoch panovníkovi, obrane pobrežia, opevneniach, obchode a územných privilégiách. Rokovania sa uskutočňovali oddelene so zástupcami Aragónska, Katalánska a Valencie, pretože každý z týchto celkov schvaľoval dane a predkladal sťažnosti podľa vlastného práva. Filip tu nevystupoval ako samostatný panovník, ale ako zástupca otca a následník príslušných korún.

Právne postavenie princa sa zmenilo 30. júna 1546, keď ho Karol formálne oslobodil spod otcovskej moci a uznal za plnoletého. V rovnakom období sa menilo aj zloženie jeho poradného okruhu. Kardinál Tavera zomrel v roku 1545, Juan de Zúñiga v roku 1546 a Francisco de los Cobos v roku 1547. Ich agendu postupne preberali sekretári, predsedovia rád a ďalší hodnostári princovej domácnosti, takže pred odchodom z polostrova v roku 1548 už Filip pracoval s administratívou bez stáleho dohľadu pôvodnej skupiny vychovávateľov.

Manželstvo s Máriou Manuelou Portugalskou

Mária Manuela Portugalská, Filipova prvá manželka. Anonymná kópia podľa strateného portrétu Antoina Trouvéona z roku 1542; zbierka Museo del Prado.

Súčasťou dynastickej politiky bolo Filipovo prvé manželstvo s Máriou Manuelou Portugalskou, dcérou portugalského kráľa Jána III. a Kataríny Habsburskej. Snúbenci boli dvojnásobnými bratrancom a sesternicou: Filipova matka bola sestrou Jána III. a jeho otec bol bratom Kataríny. Sobáš preto vyžadoval cirkevnú dišpenzáciu. Manželstvo malo potvrdiť spojenectvo habsburského a avizského dvora a udržať vzájomné dynastické väzby medzi Kastíliou a Portugalskom.

Sobáš sa uskutočnil 12. novembra 1543 v Salamanke a verejné slávnosti pokračovali počas nasledujúcich dní. Mária Manuela následne žila s vlastnou domácnosťou v blízkosti princovho dvora. Dňa 8. júla 1545 porodila vo Valladolide syna Carlosa. O štyri dni neskôr, 12. júla, zomrela na popôrodné komplikácie. Filip sa tak vo veku osemnásť rokov stal vdovcom a Carlos zostal jeho jediným legitímnym dieťaťom a dynastickým následníkom.

Filipovo otcovstvo nemenilo jeho právne postavenie voči Karolovi V., ale narodenie mužského potomka zabezpečilo ďalšiu generáciu španielskej vetvy Habsburgovcov. Carlos dostal vlastnú domácnosť a bol zverený opatrovateľkám a vychovávateľom, zatiaľ čo jeho otec pokračoval vo výkone regentských povinností. Neskoršie zdravotné, výchovné a politické problémy princa Carlosa patrili až do obdobia Filipovej samostatnej vlády.

Cesta po Taliansku, ríši a Nizozemsku

V roku 1548 rozhodol Karol V., že sa Filip má osobne predstaviť elitám talianskych, nemeckých a nizozemských krajín, s ktorých dedením sa počítalo v habsburských nástupníckych plánoch. Pred cestou bol princov dvor upravený podľa burgundského ceremoniálu používaného v Nizozemsku. Správu polostrovných kráľovstiev počas jeho neprítomnosti prevzala jeho sestra Mária spolu so svojím manželom, arcivojvodom Maximiliánom, neskorším cisárom. Výpravu sprevádzali vojvoda z Alby, Ruy Gómez de Silva, Luis de Requesens, dvorskí úradníci, kapláni, vojaci a početná šľachtická družina.

Filip odišiel z Valladolidu 2. októbra 1548. Po ceste cez Aragónsko a Katalánsko sa 2. novembra nalodil v prístave Roses a koncom mesiaca dorazil do Janova. Dňa 20. decembra slávnostne vstúpil do Milána ako jeho vojvoda. Ďalej pokračoval cez Mantovu, Trident, Tirolsko, Innsbruck, Mníchov, Augsburg a Heidelberg do Luxemburska a Nizozemska. Do Bruselu vstúpil 1. apríla 1549, kde sa stretol s otcom a s miestodržiteľkou Nizozemska Máriou Habsburskou. Trasa a verejné obrady boli podrobne opísané v súdobej kronike Juana Cristóbala Calveteho de Estrella, podľa ktorej sa cesta začala označovať ako felicísimo viaje, „najšťastnejšia cesta“.

Cesta mala reprezentačnú aj politickú funkciu. Mestá pripravovali slávnostné vstupy, dočasné triumfálne oblúky, alegorické výjavy, bohoslužby, hostiny a rytierske turnaje. Predstavitelia miest a stavov pritom predkladali princovi svoje privilégiá, žiadosti a očakávania. Filip prijímal delegácie a skladal alebo prijímal prísahy podľa miestnych právnych foriem. Keďže neovládal francúzštinu ani jazyky nizozemských provincií na úrovni potrebnej pri rokovaniach, veľká časť komunikácie prebiehala prostredníctvom prekladateľov a členov burgundského dvora.

Príchod princa Filipa do Mantovy v roku 1549 na Tintorettovom obraze z roku 1579.

V priebehu roku 1549 navštívil Brabant, Flámsko, Henegavsko, Holandsko, Zeeland, Utrecht, Frízsko a ďalšie časti habsburského Nizozemska. Stavovské zhromaždenia jednotlivých provincií ho postupne uznávali za budúceho nástupcu. Tieto akty nevytvorili jednotné nizozemské kráľovstvo: provincie si zachovávali vlastné zákony, privilégiá, súdy, daňové systémy a stavovské orgány. Spoločným prvkom bolo panovníkovo dynastické právo a ústredné inštitúcie pôsobiace pri miestodržiteľskom dvore v Bruseli.

Dňa 4. novembra 1549 vydal Karol V. pragmatickú sankciu, ktorá zjednotila pravidlá dynastického nástupníctva v sedemnástich nizozemských provinciách. Stanovila, že provincie majú v budúcnosti prejsť na toho istého dediča a nemajú sa rozdeliť medzi viacerých členov dynastie. Sankcia však nerušila ich vlastné právne poriadky ani z nich nevytvorila administratívne jednotný štát. Filipovo uznanie za dediča preto spájalo jednotlivé územia osobou budúceho panovníka, nie spoločným zákonodarstvom.

Filip ako astúrsky princ na Tizianovom portréte vytvorenom v Augsburgu v roku 1551; Museo del Prado, Madrid.

Počas pobytu v Nizozemsku a nemeckých krajinách sa Filip oboznámil aj s burgundskou organizáciou dvora, systémom miestodržiteľstva a politickým prostredím Svätej ríše rímskej. Navštevoval zbierky, zbrojnice, opevnenia a umelecké dielne. V Augsburgu ho v roku 1550 portrétoval Tizian, ktorý ho zobrazil v brnení ako habsburského dynastického následníka. Obrazová reprezentácia, verejné vstupy a udeľovanie rytierskych rád tvorili súčasť spôsobu, akým bol princ predstavovaný šľachte a mestským elitám jednotlivých krajín.

S cestou súviselo aj rokovanie o nástupníctve v Svätej ríši rímskej. Karol V. sa pokúsil presadiť dohodu, podľa ktorej by ho v cisárskej hodnosti najprv vystriedal jeho brat Ferdinand, po Ferdinandovi Filip a po Filipovi Ferdinandov syn Maximilián. V roku 1551 sa dosiahol predbežný dynastický kompromis, nemal však podporu potrebnú na uskutočnenie. Cisárska hodnosť bola voliteľná, ríšski kurfirsti neboli viazaní rodinnou dohodou Habsburgovcov a rakúska vetva dynastie podporovala nástupníctvo Maximiliána. Filip preto cisársku korunu nezískal a plán striedania oboch vetiev sa nerealizoval.

Filip odišiel z Nizozemska na jar 1551 a 12. júla sa vylodil v Barcelone. Po takmer troch rokoch sa vrátil do kráľovstiev, ktorých správu počas jeho neprítomnosti vykonávali Mária a Maximilián. Cesta mu poskytla bezprostrednú skúsenosť s talianskymi štátmi, nemeckými kniežatstvami a nizozemskými provinciami, ale neodstránila právne, jazykové ani politické rozdiely medzi nimi. Každé z týchto území naďalej vyžadovalo osobitnú administratívu a vlastný spôsob rokovania so stavmi.

Druhé regentstvo

Po návrate v roku 1551 Filip opäť prevzal správu polostrovných kráľovstiev. Mária s Maximiliánom odišli do strednej Európy a princ pokračoval v práci s kastílskymi a aragónskymi radami. Jeho vláda sa zaoberala financovaním obnovenej vojny s francúzskym kráľom Henrichom II., obranou pobrežia pred osmanskými a severoafrickými flotilami, zásobovaním posádok a vybavovaním personálnych a súdnych záležitostí. Požiadavky na peniaze sa prerokúvali oddelene s kortesmi jednotlivých korún a s kastílskymi mestami, pričom veľká časť výdavkov súvisela s operáciami vedenými mimo Pyrenejského polostrova.

V rokoch 1552 – 1553 Filip predsedal ďalším kortesom krajín Aragónskej koruny v Monzóne. Rokovania sa opakovane predlžovali a sústredili sa na finančné príspevky, obranu Stredomoria, obchodné záležitosti a sťažnosti stavov na činnosť kráľovských úradníkov. Princ musel jednotlivé požiadavky prerokúvať s aragónskymi, katalánskymi a valencijskými zástupcami osobitne. Ani počas druhého regentstva preto nevznikla spoločná vláda alebo spoločné zastupiteľské zhromaždenie pre všetky polostrovné kráľovstvá.

Anglické manželstvo a prevzatie vlády (1554 – 1559)

Sobáš s Máriou I.

Mária I. a Filip II. na dvojportréte zo 16. storočia.

Manželstvo Filipa s anglickou a írskou kráľovnou Máriou I. bolo výsledkom rokovaní, ktoré sa začali krátko po jej nástupe na trón v júli 1553. Mária potrebovala zabezpečiť pokračovanie dynastie a hľadala manžela zodpovedajúceho jej panovníckemu postaveniu a katolíckemu vierovyznaniu. Jej príbuzný Karol V. navrhol svojho syna Filipa, ktorého sobáš mohol upevniť habsbursko-anglické vzťahy a obmedziť francúzsky vplyv v severozápadnej Európe. Filip bol v tom čase dedičom väčšiny území španielskej a burgundskej vetvy habsburskej monarchie, ale ešte nebol vládnucim panovníkom jej hlavných častí.

Voľba zahraničného manžela vyvolala v Anglicku odpor časti šľachty, mestského obyvateľstva a politických elít. Odporcovia sobáša sa obávali, že Filipov príchod povedie k dosadzovaniu cudzincov do anglických úradov, k využívaniu anglických financií a vojska v habsburských konfliktoch a napokon k strate politickej samostatnosti kráľovstva. Náboženské motívy sa spájali s obavami z cudzej vlády, dynastickými záujmami jednotlivých rodov a nesúhlasom s Máriinou politikou. Plánované manželstvo sa stalo jedným z hlavných podnetov povstania vedeného Thomasom Wyattom mladším v januári a februári 1554, nebolo však jeho jedinou príčinou. Po porážke povstalcov zostala Mária rozhodnutá v rokovaniach pokračovať.

Podmienky manželstva boli upravené zmluvou, ktorej ustanovenia anglický parlament potvrdil osobitným zákonom. Filip mal počas trvania manželstva používať titul anglického a írskeho kráľa, podieľať sa na výkone kráľovskej moci a vystupovať spolu s Máriou v úradných listinách. Jeho postavenie však bolo odvodené od manželkinho dedičného práva. Bez jej súhlasu nemohol samostatne rozhodovať o krajine a po jej smrti nemal mať na anglický trón vlastný nárok, pokiaľ by z manželstva nevzišiel dedič. Zmluva zároveň stanovovala, že anglické zákony, výsady a spôsob správy zostanú zachované, cudzinci nebudú dosadzovaní do anglických úradov a Mária ani prípadné deti nesmú byť bez súhlasu anglických stavov odvezené do zahraničia.

Mária I. Anglická na portréte Anthonisa Mora z roku 1554, vytvorenom v Londýne v roku jej sobáša s Filipom; Museo del Prado, Madrid.

Dedičské články zmluvy počítali s tým, že spoločné dieťa bude dediť Máriine kráľovstvá. Za určitých okolností mohlo získať aj niektoré z Filipových nizozemských a burgundských dŕžav, pričom nástupnícke práva Filipovho syna z prvého manželstva, Carlosa, zostali zachované. Išlo o podmienené nástupnícke ustanovenia, nie o okamžité spojenie Anglicka so španielskymi alebo nizozemskými územiami. Anglicko zároveň nebolo sobášom automaticky zaviazané vstúpiť do prebiehajúcich vojen Karola V. proti Francúzsku. Použitie anglických financií, lodí a vojska sa naďalej riadilo anglickým právom a rozhodnutiami kráľovnej a jej rady.

Filip vyplával zo severošpanielskeho prístavu A Coruña v júli 1554 a 20. júla pristál v Southamptone. Privítala ho delegácia anglických hodnostárov a počas prijatia bol uvedený do Podväzkového rádu, ktorého členom ho Mária vymenovala ešte pred jeho príchodom. Do Winchesteru dorazil 23. júla a v ten istý deň sa po prvý raz osobne stretol s budúcou manželkou. Filip mal dvadsaťsedem rokov, zatiaľ čo Mária mala tridsaťosem rokov.

Na zabezpečenie postavenia zodpovedajúceho kráľovnej mu Karol V. tesne pred sobášom postúpil Neapolské kráľovstvo a titulárne Jeruzalemské kráľovstvo. Filip už predtým získal titul milánskeho vojvodu, ale až neapolský kráľovský titul mu umožnil vystupovať pri svadobnom obrade ako panovník porovnateľného postavenia. Prevod Neapolského kráľovstva neznamenal zmenu jeho vnútorného usporiadania. Krajinu naďalej spravoval miestodržiteľ prostredníctvom miestnych úradov, súdov a stavovských inštitúcií.

Sobáš sa uskutočnil 25. júla 1554 vo Winchesterskej katedrále, na sviatok svätého Jakuba, ktorý bol v španielskych kráľovstvách spojený s kultom apoštola a pútnickým miestom Santiago de Compostela. Obrad viedol winchesterský biskup a anglický lord kancelár Stephen Gardiner. Svadobná liturgia sa konala podľa katolíckeho obradu a jej ceremoniálne usporiadanie zdôrazňovalo panovnícke postavenie oboch manželov. Anglickí a habsburskí vyjednávači zároveň dbali na to, aby použité tituly neprekračovali podmienky sobášnej zmluvy.

Po svadbe manželia postupne cestovali do Londýna, kam slávnostne vstúpili v auguste 1554. Verejné obrady, výzdoba ulíc a prijatia organizované mestskými predstaviteľmi prezentovali manželstvo ako spojenie dvoch katolíckych dynastií. Filip sa pritom musel prispôsobiť anglickým panovníckym zvyklostiam a vystupovať v súlade s právnym postavením, ktoré mu priznávala sobášna zmluva. Samostatná korunovácia sa neuskutočnila; jeho kráľovský titul vyplýval zo zákona a z manželstva s korunovanou kráľovnou.

Spoluvláda v Anglicku a Írsku

Anglický strieborný šiling z roku 1555 s profilmi Márie I. a Filipa. Spoločná podobizeň panovníkov vyjadrovala ich spoluvládu.

Filipovo postavenie v Anglicku nemožno obmedziť na neformálnu úlohu manžela kráľovnej. Z právneho hľadiska bol počas Máriinho života anglickým a írskym spolupanovníkom jure uxoris, teda na základe práv svojej manželky. Zákony, kráľovské nariadenia, parlamentné akty, diplomatické poverenia a ďalšie verejné dokumenty sa vydávali v mene oboch panovníkov. Ich mená a podobizne sa objavovali aj na minciach a spoločnej veľkej pečati. Roky vlády sa v právnych textoch počítali podľa spoločnej vlády Filipa a Márie.

Spoločná titulácia nemenila skutočnosť, že Mária zostávala dedičnou držiteľkou koruny a základným zdrojom Filipovho postavenia. Filip nemohol bez nej meniť anglické zákony, určovať nástupníctvo ani previesť korunné majetky na cudzie osoby. Na rozdiel od Máriiných práv jeho právomoc nemala pokračovať po skončení manželstva. Spoluvláda preto spájala verejné vystupovanie oboch panovníkov s presne vymedzenými obmedzeniami, ktoré mali zabrániť podriadeniu Anglicka cudzej monarchii.

Filip sa zúčastňoval na zasadnutiach Tajnej rady, prijímal vyslancov, vybavoval žiadosti poddaných a spolurozhodoval o vymenovaniach, financiách a zahraničnej politike. Pri výkone vlády sa opieral o anglických radcov aj o členov vlastnej domácnosti. Keďže neovládal angličtinu, pri úradných rokovaniach používal najmä španielčinu, francúzštinu a latinčinu; písomnosti sa podľa potreby prekladali. Jazyková odlišnosť a obmedzenia týkajúce sa zamestnávania cudzincov sťažovali vytvorenie spoločného dvorského prostredia, neviedli však k zriadeniu osobitnej španielskej správy Anglicka.

Filipova prítomnosť posilnila diplomatické spojenie Anglicka s habsburskými dŕžavami, ale anglické kráľovstvo sa nestalo provinciou ani právnou súčasťou španielskej monarchie. Medzi jednotlivými krajinami nevznikla spoločná centrálna vláda, jednotné zákonodarstvo ani spoločný daňový systém. Spojenie malo charakter dynastickej únie, v ktorej si každá koruna zachovávala vlastné zákony, inštitúcie, financie a politické tradície. Spoločným prvkom boli osoby panovníkov a časť ich zahraničnopolitických záujmov.

Jednou z hlavných otázok spoločnej vlády bola obnova vzťahov Anglicka s pápežstvom. V novembri 1554 pricestoval do krajiny pápežský legát Reginald Pole, ktorý rokoval s panovníkmi a parlamentom o zrušení cirkevného rozkolu vzniknutého za vlády Henricha VIII. Dňa 30. novembra 1554 predniesli obe komory parlamentu žiadosť o odpustenie a Pole vyhlásil zmierenie kráľovstva s Rímom. Filip podporoval rokovania a podieľal sa na dosiahnutí kompromisu, podľa ktorého sa od držiteľov vo všeobecnosti nevyžadovalo vrátenie pozemkov niekdajších kláštorov. Zachovanie už uskutočnených majetkových prevodov malo obmedziť odpor šľachty a vlastníkov pôdy proti obnove pápežskej jurisdikcie.

Koncom roka 1554 parlament obnovil staršie anglické zákony proti heréze. Od februára 1555 začali cirkevné súdy odovzdávať odsúdených protestantov svetskej moci na vykonanie trestu smrti. Počas vlády Márie I. bolo za herézu upálených približne 280 osôb vrátane duchovných, remeselníkov, obchodníkov a žien. Konania prebiehali podľa anglického cirkevného a svetského práva; Španielska inkvizícia nezískala v Anglicku právomoc ani tam nevytvorila svoje tribunály. Filip bol o uplatňovaní náboženskej politiky informovaný, podporoval obnovenie katolíckej jednoty a proti trestným konaniam ako celku nevystúpil, ich bezprostredné vedenie však zostávalo v rukách anglických biskupov, súdov a úradníkov.

Na jeseň 1554 sa na dvore začalo predpokladať, že Mária je tehotná. Správy o očakávanom potomkovi ovplyvnili rokovania parlamentu i prípravy na budúcu správu kráľovstva. Právne opatrenia prijaté začiatkom roka 1555 počítali s tým, že ak by Mária zomrela pri pôrode alebo pred dosiahnutím plnoletosti dieťaťa, Filip by sa podieľal na správe Anglicka počas maloletosti dediča. Jeho postavenie malo zostať viazané na práva spoločného dieťaťa a na spoluprácu s anglickými inštitúciami. Očakávaný pôrod sa však neuskutočnil a v priebehu leta 1555 sa ukázalo, že kráľovná dieťa neporodí. Dobové pramene neumožňujú s istotou určiť zdravotnú príčinu príznakov, ktoré boli na dvore považované za tehotenstvo.

V máji a júni 1555 sa Anglicko pokúsilo sprostredkovať mier medzi Karolom V. a francúzskym kráľom Henrichom II. Rokovania sa konali pri Marcqu na území patriacom k anglickej enkláve Calais. Filip sa na diplomatických prípravách podieľal spolu s Máriou a anglickými radcami. Strany sa nedohodli najmä pre rozdielne požiadavky týkajúce sa Savojska, Piemontu, Milánska a ďalších území obsadených počas predchádzajúcich vojen. Konferencia ukázala možnosti anglického sprostredkovania, ale neviedla k uzavretiu mieru.

Karol V. medzitým pripravoval odovzdanie vlády nad svojimi dŕžavami, a preto Filipa povolal do Nizozemska. Pred odchodom z Anglicka Filip 29. augusta 1555 vytvoril užší poradný orgán, v dobových dokumentoch označovaný ako consejo escogido alebo select council. Jeho členmi boli kardinál Reginald Pole, kancelár Stephen Gardiner, lord pokladník William Paulet, grófovia z Arundelu a Pembroke, elyský biskup Thomas Thirlby, William Paget, Robert Rochester a štátny tajomník William Petre. Rada nemala nahradiť celú Tajnú radu. Mala vyberať dôležité záležitosti, pripravovať súhrnné správy a udržiavať pravidelný kontakt s Filipom počas jeho neprítomnosti.

Filip opustil Greenwich 29. augusta 1555 a po plavbe cez Dover a Calais prišiel 8. septembra do Bruselu. Jeho odchodom sa spoločná vláda formálne neskončila. Naďalej používal anglický a írsky kráľovský titul, dostával správy užšej rady a vyjadroval sa k zahraničnému obchodu, námorníctvu, obrane, diplomatickým rokovaniam a niektorým personálnym otázkam. Zachovaná korešpondencia dokladá pravidelnú výmenu listov a memoránd medzi Filipom a jeho anglickými radcami až do Máriinej smrti.

Prevzatie nizozemských a španielskych dŕžav

Odovzdanie vlády nad nizozemskými dŕžavami Filipovi v Bruseli 25. októbra 1555 na obraze Louisa Gallaita z roku 1842.

Dňa 25. októbra 1555 sa vo veľkej sále bruselského paláca Coudenberg zhromaždili zástupcovia generálnych stavov nizozemských provincií. Karol V. pred nimi oznámil, že sa vzdáva vlády nad nizozemskými a burgundskými dŕžavami v prospech Filipa. Obrad mal potvrdiť právnu kontinuitu a získať súhlas stavov, ktorých privilégiá musel nový panovník rešpektovať. Keďže rokovanie prebiehalo prevažne vo francúzštine, časť Filipovej odpovede predniesol biskup z Arrasu Antoine Perrenot de Granvelle, jeden z hlavných habsburských radcov.

Nizozemsko nebolo jednotným štátom spravovaným podľa jedného súboru zákonov. Tvorili ho vojvodstvá, grófstva, panstvá a mestské územia s vlastnými súdmi, stavovskými zhromaždeniami, daňovými pravidlami a privilégiami. Na základe Pragmatickej sankcie z roku 1549 Filip prevzal nástupníctvo vo všetkých provinciách spoločne, hoci si jednotlivé územia naďalej zachovali svoju právnu a inštitucionálnu osobitosť. Filip preto neprevzal jeden nizozemský kráľovský titul, ale súbor vojvodských, grófskych a panských titulov a v jednotlivých provinciách skladal predpísané prísahy na zachovanie ich práv.

Dňa 16. januára 1556 sa Karol V. vzdal v prospech Filipa vlády nad Kastílskou korunou, Aragónskou korunou, Sicíliou, Sardíniou a zámorskými územiami patriacimi ku Kastílii. Neapolské kráľovstvo a Milánske vojvodstvo už Filip vlastnil. V priebehu niekoľkých mesiacov sa tak stal panovníkom rozsiahleho súboru európskych a mimoeurópskych území. Jednotlivé časti monarchie si však zachovali vlastné zákony, meny, daňové systémy, zastupiteľské orgány a správne rady. Označenie „španielska monarchia“ preto pomenúva dynastický a politický celok, nie jednotný centralizovaný štát v modernom zmysle.

Počas Filipovej neprítomnosti na Pyrenejskom polostrove spravovala španielske kráľovstvá jeho sestra Jana Habsburská, vdova po portugalskom následníkovi trónu. Funkciu regentky vykonávala v rokoch 1554 – 1559 a spolupracovala s jednotlivými kráľovskými radami. Správa Kastílie, Aragónska, Neapola, Sicílie, amerických miestodržiteľstiev a ďalších dŕžav zostávala rozdelená medzi územne alebo vecne vymedzené rady, miestodržiteľov, súdy a miestne stavovské orgány. Rozhodnutia, ktoré si vyžadovali panovníkov súhlas, sa medzi Bruselom a Pyrenejským polostrovom prenášali prostredníctvom poslov a písomnej korešpondencie.

Filip nezdedil rakúske dedičné krajiny ani postavenie cisára Svätej rímskej ríše. Tie zostali pod vládou Karolovho brata Ferdinanda I., ktorý už od roku 1531 pôsobil ako rímsky kráľ a spravoval záležitosti ríše. Karolovo vzdanie sa cisárskej hodnosti nadobudlo úplný právny účinok až po uznaní kurfirstmi v roku 1558. Rozdelením dedičstva sa upevnilo rozlíšenie medzi španielskou a rakúskou vetvou habsburskej dynastie, ktoré naďalej spolupracovali, ale mali samostatných panovníkov a odlišné politické záujmy.

Krátko po prevzatí španielskych kráľovstiev uzavrel Filip s Henrichom II. päťročné prímerie vo Vaucelles, podpísané 5. februára 1556. Dohoda dočasne prerušila vojnu a ponechala obom stranám väčšinu území, ktoré práve ovládali. Francúzsko si tak dočasne zachovalo svoje pozície v Piemonte a Savoji, ostrov Korzika a faktickú kontrolu nad mestami Metz, Toul a Verdun. Prímerie nevyriešilo základné spory o politickú rovnováhu v Taliansku a bolo porušené ešte v tom istom roku po vytvorení francúzsko-pápežského spojenectva.

Vojna s Francúzskom a pápežom

Pápež Pavol IV. na portréte z okruhu Jacopina del Conte, približne 1556 – 1560.

Pápež Pavol IV., zvolený v máji 1555, považoval habsburskú moc v Neapolskom a Milánskom vojvodstve za ohrozenie politického postavenia Pápežského štátu. Ako príslušník neapolského rodu Carafovcov dlhodobo vystupoval proti španielskemu vplyvu v Taliansku. Jeho vláda nadviazala spojenectvo s Henrichom II. a podporovala francúzsky vojenský zásah na Apeninskom polostrove. Spor sa týkal najmä svetskej moci pápeža, postavenia Neapolského kráľovstva a rovnováhy medzi Francúzskom a Habsburgovcami; neviedol k Filipovmu odmietnutiu pápežskej duchovnej autority.

Pred začatím vojenskej operácie si Filip vyžiadal právne a teologické stanoviská k otázke, či katolícky panovník môže viesť obrannú vojnu proti pápežovi ako vládcovi Pápežského štátu. Na ich základe rozlišoval medzi rešpektovaním pápežovej duchovnej právomoci a odporom proti jeho svetskej a vojenskej politike. Filipovým cieľom nebolo obsadenie Ríma ani vytvorenie samostatnej cirkvi. Vojenské velenie odovzdal Fernandovi Álvarezovi de Toledo, vojvodovi z Alby, ktorý pôsobil ako neapolský miestodržiteľ.

Albove jednotky prekročili hranice Pápežského štátu v septembri 1556. Postupne obsadili niekoľko pevností a miest v okolí Ríma, prerušili zásobovacie a komunikačné trasy, ale do samotného mesta nevstúpili. Filip opakovane požadoval, aby sa zabránilo útoku na Rím a udalostiam porovnateľným s jeho vyplienením cisárskymi vojskami v roku 1527. Alba preto spájal vojenský nátlak s rokovaniami a usiloval sa prinútiť Pavla IV. k neutralite bez odstránenia jeho vlády nad Pápežským štátom.

Začiatkom roka 1557 vstúpila do Talianska francúzska armáda vedená Františkom, vojvodom z Guise. Francúzi mali podporiť pápeža, oslabiť španielsku vládu v Neapole a obnoviť francúzske postavenie v strednom a južnom Taliansku. Guise však nedokázal obsadiť pevnosť Civitella del Tronto a jeho vojsko čelilo problémom so zásobovaním, financiami a koordináciou s pápežskými jednotkami. Po začatí rozsiahleho habsburského ťaženia na severovýchodnej hranici Francúzska bol odvolaný naspäť do vlasti.

Vojna zároveň prehlbovala úverové problémy Filipovej monarchie. Panovník financoval armády prostredníctvom bežných daní, mimoriadnych príspevkov jednotlivých krajín, dodávok amerického striebra a krátkodobých úverových zmlúv označovaných ako asientos. Na jar 1557 pozastavil splácanie časti krátkodobých záväzkov a nariadil ich reštrukturalizáciu. Niektoré pohľadávky a nahromadené úroky boli premenené na dlhodobé štátne renty, známe ako juros, zabezpečené príjmami kastílskej koruny. Tento krok sa často označuje ako štátny bankrot, nešlo však o úplné odmietnutie všetkých dlhov ani o zastavenie všetkých kráľovských platieb. Bol to nútený presun časti krátkodobého dlhu do dlhodobejšej podoby, ktorého vyrovnávanie pokračovalo aj v nasledujúcich rokoch.

Vstup Anglicka do vojny a Saint-Quentin

Bitka pri Saint-Quentine na zobrazení z vydania Münsterovej Cosmographie z roku 1577.

Filip sa 20. marca 1557 vrátil do Anglicka, aby obnovil osobný kontakt s Máriou a rokoval o anglickej účasti vo vojne proti Francúzsku. Sobášna zmluva mu neumožňovala jednostranne zatiahnuť krajinu do habsburského konfliktu. Anglickí radcovia spočiatku namietali, že kráľovská pokladnica nemá dostatok prostriedkov, pobrežná obrana potrebuje posilnenie a vojna neprináša kráľovstvu bezprostredný územný prospech. Filip preto musel dosiahnuť súhlas Márie a anglických politických orgánov.

Situáciu zmenilo vystúpenie anglického vyhnanca Thomasa Stafforda, ktorý s malou skupinou mužov a s podporou získanou vo Francúzsku v apríli 1557 obsadil hrad Scarborough. Stafford vyzval na odpor proti vláde Márie a Filipa, ale miestne úrady jeho skupinu rýchlo zajali. Anglická vláda označila francúzsku pomoc Staffordovi za nepriateľský zásah. Mária podpísala vyhlásenie vojny 1. júna a verejne bolo vyhlásené 7. júna 1557.

Anglicko vyslalo na kontinent niekoľkotisícový zbor vedený Williamom Herbertom, grófom z Pembroke. Jednotky sa pripojili k armáde zostavenej v Nizozemsku, ktorú tvorili vojaci z nizozemských provincií, nemeckých krajín, španielskych kráľovstiev, Savojska a ďalších habsburských dŕžav. Nešlo teda výlučne o španielsku armádu. Hlavným veliteľom bol Emanuel Filibert, vojvoda savojský, ktorého rodinu Francúzi pripravili o väčšinu jej území.

V lete 1557 habsburské vojsko obkľúčilo opevnené mesto Saint-Quentin v Pikardii. Francúzsky veliteľ Anne de Montmorency sa pokúsil 10. augusta dopraviť do mesta posily a zásoby, jeho armáda však bola pri ústupe napadnutá jednotkami Emanuela Filiberta. Francúzi utrpeli vysoké straty a viacerí predstavitelia najvyššej šľachty vrátane Montmorencyho padli do zajatia. Filip sa na samotnej poľnej bitke nezúčastnil, pretože sa s časťou armády a hlavnými anglickými jednotkami ešte nachádzal pri Cambrai. Do obliehacieho tábora prišiel približne dva dni po bitke.

Po bitke pokračovalo obliehanie mesta, ktoré bránila posádka pod vedením Gasparda de Colignyho. Filip sa podieľal na koordinácii zásobovania, delostrelectva a ďalšieho vedenia obliehania. Saint-Quentin bol 27. augusta po delostreleckej paľbe a útoku na poškodené opevnenia dobytý. Po preniknutí vojakov do mesta nasledovalo rabovanie a násilie voči obyvateľstvu, ktoré velitelia nedokázali okamžite zastaviť. Coligny a zostávajúci príslušníci posádky sa dostali do zajatia.

Víťazná armáda nepokračovala v bezprostrednom pochode na Paríž. Saint-Quentin bolo treba obsadiť, opraviť jeho opevnenia a zabezpečiť zásobovacie trasy. Vojaci boli rozptýlení medzi obliehacie práce a posádky, viaceré oddiely nedostávali pravidelne žold a prichádzalo jesenné obdobie nevhodné na rozsiahlu operáciu vo vnútrozemí. Rozhodnutie ukončiť ďalší postup preto vyplývalo zo súhrnu vojenských, finančných a logistických okolností, nie iba z osobného rozhodnutia panovníka.

Francúzska porážka pri Saint-Quentine prinútila Henricha II. odvolať vojvodu z Guise a časť jeho jednotiek z Talianska. Pavol IV. tak stratil bezprostrednú francúzsku vojenskú podporu a v septembri 1557 uzavrel s Albom mier v Cave. Španielske jednotky sa stiahli z obsadených pápežských miest, pápež sa zaviazal nepodporovať ďalší útok proti Neapolskému kráľovstvu a Alba v mene Filipa obnovil formálne vzťahy s pápežom. Dohoda potvrdila pápežovu duchovnú autoritu aj jeho vládu nad Pápežským štátom a zároveň ukončila jeho účasť vo francúzsko-habsburskej vojne.

Strata Calais a bitka pri Gravelines

Francúzske obsadenie Calais v roku 1558 na obraze François-Édouarda Picota z roku 1838.

Filip opustil Anglicko 3. júla 1557 a cez Calais sa vrátil k armáde na kontinente. Do Anglicka už nikdy neprišiel, naďalej však zostával jeho spolupanovníkom a udržiaval písomný kontakt s Máriou a užšou radou. Po skončení hlavnej časti ťaženia boli početné habsburské a anglické jednotky rozpustené alebo premiestnené do zimných posádok. Francúzske velenie využilo oslabenie pohraničnej obrany a pripravilo útok proti anglickej oblasti okolo Calais.

Calais bolo pod anglickou vládou od roku 1347 a predstavovalo poslednú významnú anglickú državu na francúzskej pevnine. Jeho obrana sa opierala o mesto, okolité pevnosti, systém zaplavovaných území a možnosť zásobovania po mori. V zime 1557 – 1558 však bola posádka početne slabá, časť opevnení potrebovala opravu a anglická vláda nedokázala včas sústrediť dostatočné posily. Filip a jeho predstavitelia upozorňovali na pripravovaný francúzsky útok a ponúkali vojenskú pomoc, jej nasadenie však komplikoval nedostatok času, nepriaznivé počasie a právne obmedzenia týkajúce sa umiestňovania cudzích posádok na anglickom území.

Francúzska armáda vedená vojvodom z Guise začala operáciu na prelome rokov 1557 a 1558. Po rýchlom obsadení vonkajších pevností a delostreleckom ostreľovaní sa obrancovia Calais 7. januára 1558 vzdali. V priebehu januára Francúzi získali aj Guînes a ďalšie anglické oporné body v okolí. Anglicko tak stratilo územie, ktoré držalo viac ako dve storočia. Pokusy o okamžité znovudobytie mesta sa neuskutočnili, pretože anglická vláda nemala pripravenú dostatočnú armádu, flotilu ani finančné prostriedky na rozsiahlu obojživelnú operáciu.

Filip vyjadril anglickej rade po strate Calais podporu a požadoval, aby sa pripravili opatrenia na jeho opätovné získanie. Vojenská situácia sa však na jar 1558 ďalej zhoršila, keď francúzske jednotky v júni obsadili Thionville v Luxembursku. Francúzske velenie sa následne pokúsilo napadnúť ďalšie prístavné mestá vo Flámsku. Armáda vedená maršalom Paulom de Thermes obsadila Dunkerque a pri návrate bola zastavená neďaleko Gravelines.

Súdobé zobrazenie bojiska pri Gravelines, vydané v roku 1558.

Dňa 13. júla 1558 zaútočilo na francúzsku armádu habsburské vojsko vedené Lamoralom, grófom z Egmontu. Francúzi boli pritlačení k pobrežiu a ich pohyb sťažoval terén, príliv a prítomnosť anglických lodí pod velením lorda admirála Edwarda Clintona. Delostrelecká paľba z anglických plavidiel a útok Egmontových jednotiek rozvrátili francúzske zostavy. Maršal de Thermes a veľká časť jeho armády padli do zajatia. Víťazstvo pri Gravelines zastavilo francúzsky postup vo Flámsku, neviedlo však k znovuzískaniu Calais.

Smrť Márie I. a zánik anglickej spoluvlády

Koncom roka 1557 sa na anglickom dvore opäť rozšírilo presvedčenie, že Mária čaká dieťa. Očakávanie potomka pretrvávalo niekoľko mesiacov, ale ani tentoraz sa pôrod neuskutočnil. Kráľovnin zdravotný stav sa v priebehu roka 1558 zhoršoval a otázka nástupníctva sa stala bezprostrednou politickou témou. Filip zostával v Nizozemsku a informácie o vývoji dostával od Márie, anglickej rady a svojich diplomatických zástupcov.

V prípade Máriinej smrti mala podľa anglického nástupníckeho práva najvyšší nárok jej nevlastná sestra Alžbeta. Filip jej nástupníctvo prijal ako politicky a právne najuskutočniteľnejšie riešenie. Alternatívou podporovanou Francúzskom bola škótska kráľovná Mária Stuartová, ktorá bola zasnúbená a neskôr vydatá za francúzskeho následníka trónu Františka. Jej nástup by mohol spojiť anglické nároky s francúzskou dynastiou Valoisovcov. Filipovo stanovisko ovplyvnilo diplomatické rokovania, o nástupníctve však nemohol rozhodnúť samostatne a konečné uznanie Alžbety vychádzalo z anglického práva a rozhodnutia domácich politických inštitúcií.

Na jeseň 1558 vyslal Filip do Anglicka svojho dôverníka Gómeza Suáreza de Figueroa, grófa z Ferie. Feria mal zastupovať Filipove záujmy, informovať ho o kráľovninom zdravotnom stave a nadviazať kontakt s možnou nástupníčkou. Mária zomrela 17. novembra 1558 v londýnskom paláci St James's Palace bez žijúceho potomka. V ten istý deň sa kráľovnou stala Alžbeta I. Filipov titul anglického a írskeho kráľa, ktorý bol odvodený od manželstva, Máriinou smrťou automaticky zanikol.

Po Alžbetinom nástupe sa v diplomatickej korešpondencii krátko skúmala možnosť jej sobáša s Filipom. Také manželstvo by si vyžadovalo pápežský dišpenz pre Filipov predchádzajúci zväzok s jej nevlastnou sestrou a dohodu o náboženskej politike i rozdelení právomocí. Nešlo o ukončené manželské rokovanie ani o dohodnutý sobáš. Alžbeta nedala záväzný súhlas a Filip sa začiatkom roka 1559 sústredil na dynastické spojenie s francúzskym kráľovským rodom, ktoré bolo súčasťou pripravovanej mierovej dohody.

Mier z Cateau-Cambrésis a návrat na Pyrenejský polostrov

Alegorické zobrazenie mieru z Cateau-Cambrésis na sienskej tabuľke biccherna z roku 1559.

Po ťaženiach v rokoch 1557 a 1558 nemala ani jedna strana dostatok finančných prostriedkov na dlhodobé pokračovanie vojny v dovtedajšom rozsahu. Filipova vláda musela splácať a reštrukturalizovať vysoké vojenské dlhy, zatiaľ čo francúzska koruna čelila vlastným problémom s úvermi, výberom daní a platením armády. Rokovania sa začali v septembri 1558 v Arrase, pokračovali v opátstve Cercamp a napokon boli prenesené do Le Cateau-Cambrésis. Predmetom rokovaní boli územia v Taliansku, Pikardii, Savoji, Piemonte, Luxembursku, Korzike a v oblasti Calais, ako aj plánované dynastické sobáše.

Anglicko a Francúzsko uzavreli vlastnú mierovú zmluvu 2. apríla 1559. Francúzsko si malo ponechať Calais počas ôsmich rokov a potom ho vrátiť Anglicku alebo zaplatiť náhradu vo výške 500 000 korún. Ustanovenie umožnilo anglickej vláde predstaviť stratu mesta ako dočasnú, v praxi sa však Calais pod anglickú vládu už nevrátilo. Filip nemohol rozhodovať o tomto území namiesto Alžbety I., ale jeho vyjednávači koordinovali postup s anglickými zástupcami a mier s Francúzskom bol podmienkou ukončenia širšieho konfliktu.

Hlavná francúzsko-habsburská zmluva bola podpísaná 3. apríla 1559. Henrich II. sa vzdal francúzskych nárokov na Milánske a Neapolské kráľovstvo a súhlasil s obnovením značnej časti Savojska pod vládou Emanuela Filiberta. Korzika sa mala vrátiť Janovskej republike a francúzske jednotky mali opustiť väčšinu svojich pozícií v Toskánsku a Piemonte. Niekoľko pevností zostalo dočasne obsadených francúzskymi alebo španielskymi posádkami, takže obnova savojského územia neprebehla okamžite a úplne.

Filip na druhej strane vrátil Francúzsku Saint-Quentin a ďalšie mestá obsadené počas ťaženia v Pikardii. Francúzsko si zachovalo faktickú kontrolu nad mestami Metz, Toul a Verdun, hoci ich začlenenie do francúzskeho kráľovstva nebolo vo Svätej rímskej ríši právne uznané. Dohoda preto nepredstavovala jednostranné odovzdanie všetkých francúzskych výbojov. Bola územným kompromisom, ktorý ukončil otvorené súperenie o Milánsko a Neapol a uzavrel sériu konfliktov označovaných ako Talianske vojny. Francúzsko-habsburské súperenie tým nezaniklo, na určitý čas sa však prestalo sústreďovať na priame ovládnutie talianskych štátov.

Súčasťou mierového usporiadania boli dva dynastické sobáše. Emanuel Filibert Savojský sa oženil s Margarétou Francúzskou, sestrou Henricha II., a Filip sa mal oženiť s kráľovou dcérou Alžbetou z Valois. Zástupný sobáš Filipa a Alžbety sa uskutočnil 22. júna 1559 v parížskej katedrále Notre-Dame, kde ženícha zastupoval vojvoda z Alby. Osobné stretnutie manželov a svadobné obrady na Pyrenejskom polostrove sa uskutočnili až po Alžbetinom príchode v roku 1560.

Margaréta Parmská na portréte Antona Mora, približne 1559.

Pred odchodom z Nizozemska Filip vymenoval svoju nevlastnú sestru Margarétu Parmskú za generálnu miestodržiteľku nizozemských provincií. Pri správe mala spolupracovať s ústrednými radami a s domácimi hodnostármi, medzi ktorými zostával významným poradcom Antoine Perrenot de Granvelle. Filip predpokladal, že prostredníctvom miestodržiteľky, rád, finančných úradov a pravidelnej korešpondencie bude možné riadiť nizozemské záležitosti aj počas jeho neprítomnosti. Miestne stavy a mestské orgány si naďalej zachovávali svoje zákonné právomoci a daňové privilégiá.

Filip vyplával 25. augusta 1559 z prístavu Vlissingen a 8. septembra pristál v Larede na severnom pobreží Kastílie. V Nizozemsku strávil od roku 1548 s prestávkami viac než desať rokov, počas ktorých získal skúsenosti s tamojšími stavovskými inštitúciami, habsburskou diplomaciou a vojnou proti Francúzsku. Po návrate sa už do Nizozemska ani do ostatných častí severnej Európy osobne nevrátil. Vzťahy s týmito územiami odvtedy udržiaval prostredníctvom miestodržiteľov, rád, vyslancov a rozsiahlej písomnej korešpondencie.

Upevňovanie vlády a krízy monarchie (1559 – 1568)

Návrat na Pyrenejský polostrov a manželstvo s Alžbetou z Valois

Po uzavretí mieru z Cateau-Cambrésis a usporiadaní najnaliehavejších záležitostí v Nizozemsku odplával Filip II. 25. augusta 1559 z Vlissingenu a 8. septembra pristál v prístave Laredo. Návratom sa skončilo jeho posledné dlhšie pôsobenie severne od Pyrenejí: Nizozemsko už počas zvyšku života nenavštívil. Neznamenalo to však, že by sa severné provincie ocitli mimo jeho každodennej pozornosti. Spravoval ich prostredníctvom miestodržiteľov, rád a rozsiahlej korešpondencie, pričom rozhodnutia prijaté na dvore v Kastílii zostávali závislé od správ, ktoré prichádzali s niekoľkotýždňovým oneskorením.

Jedným z ustanovení mierových dohôd bolo Filipovo manželstvo s Alžbetou z Valois, dcérou francúzskeho kráľa Henricha II. a Kataríny Medicejskej. Alžbeta bola v predchádzajúcej fáze rokovaní zvažovaná ako nevesta Filipovho syna dona Carlosa, zmenené dynastické a diplomatické okolnosti však viedli k jej zasnúbeniu so samotným kráľom. Sobáš v zastúpení sa uskutočnil 22. júna 1559 v parížskej katedrále Notre-Dame, kde Filipa zastupoval vojvoda z Alby. Osobný sobášny obrad sa konal 2. februára 1560 v Guadalajare. Alžbeta následne na španielskom dvore používala meno Izabela (špa. Isabel de Valois).

Manželstvo potvrdzovalo zmierenie medzi francúzskymi Valoisovcami a španielskymi Habsburgovcami po desaťročiach vojen o nadvládu v Taliansku a západnej Európe. Malo preto aj trvalý diplomatický rozmer. Kráľovná si udržiavala korešpondenciu so svojou matkou Katarínou Medicejskou a pri niektorých príležitostiach sprostredkovávala informácie medzi francúzskym a španielskym dvorom. Jej politická činnosť však bola obmedzená postavením manželky panovníka a záverečné rozhodnutia zostávali v rukách Filipa II. a jeho rád. Súčasťou Alžbetinho dvora sa stala talianska maliarka Sofonisba Anguissola, ktorá pôsobila ako dvorná dáma, učiteľka kreslenia a portrétistka členov kráľovskej rodiny.

V roku 1565 dostala Alžbeta diplomatické poverenie a odcestovala do Bayonne pri francúzsko-španielskej hranici na stretnutie so svojou matkou a bratom Karolom IX.. Rokovania od 15. júna do 2. júla prebiehali počas francúzskych náboženských vojen. Filipa II., ktorý do Francúzska neprišiel, politicky zastupoval vojvoda z Alby. Španielska delegácia naliehala na dôslednejší postup proti hugenotom, zatiaľ čo francúzska strana chcela zachovať priestor na vlastné riešenie občianskeho konfliktu; rokovalo sa tiež o možných dynastických sobášoch. Stretnutie neviedlo k záväznej dohode. Neskoršie tvrdenie, že sa v Bayonne vopred dohodol masaker z roku 1572, zachované záznamy z rokovaní nepotvrdzujú.

Správa zloženej monarchie a usadenie dvora v Madride

Po usadení v Madride sa definitívne centralizoval polysynodiálny systém vládnutia (systém špecializovaných rád), s ktorým sa Filip oboznámil už počas svojho regentstva. K Rade Kastílie, Aragónska či Indie pribudla Rada Talianska. Tieto orgány naďalej pripravovali písomné stanoviská (consultas), pričom presun do Madridu umožnil lepšie sústredenie archívov a úradníckeho aparátu na jednom mieste Nešlo o vládu kabinetu v modernom zmysle: každý orgán pôsobil v oblasti určenej tradíciou a kráľovskými nariadeniami a konečným zdrojom rozhodnutia zostával panovník.

Medzi kráľom a radami stáli kráľovskí sekretári. Prijímali zásielky, pripravovali výťahy zo správ, prepisovali rozhodnutia a zabezpečovali ich odoslanie. Filip II. venoval písomnostiam veľkú časť pracovného dňa a často opravoval aj podrobnosti návrhov, čo mu umožňovalo sledovať mnoho oblastí správy, zároveň však predlžovalo vybavovanie spisov. V naliehavých alebo osobitne citlivých prípadoch zriaďoval menšie pracovné skupiny – juntas – zložené z vybraných radcov a odborníkov. Vzdialené krajiny naďalej riadili miestodržitelia, vicekráli a guvernéri, ktorí disponovali značným praktickým priestorom na konanie, pretože pokyny z Kastílie nemohli predvídať všetky miestne okolnosti.

Na dvore pôsobili skupiny šľachticov a úradníkov spojené osobnou priazňou, príbuzenstvom a patronátom. V prvej polovici šesťdesiatych rokov 16. storočia patrili medzi najvplyvnejších Ruy Gómez de Silva, knieža z Éboli, a vojvoda z Alby. Ruy Gómez bol spájaný najmä s dvorskou správou a vyjednávaním, kým Alba sa opieral o dlhoročné vojenské skúsenosti a aristokratické postavenie. Historici pri opise týchto sietí hovoria o okruhu kniežaťa z Éboli a okruhu vojvodu z Alby; nešlo však o pevne organizované politické strany. Kráľ využíval rady členov oboch okruhov a pri jednotlivých otázkach sa rozhodoval podľa odlišných okolností.

Kráľovský Alcázar v Madride a západná časť mesta na kresbe Antona van den Wyngaerdeho z roku 1562, krátko po trvalom usadení dvora. Alcázar sa stal hlavným sídlom panovníka a ústrednej správy.

V júni 1561 Filip II. premiestnil dvor a väčšinu ústredných správnych orgánov z Toleda do Madridu. Nezachoval sa osobitný zakladajúci akt, ktorým by Madrid jednorazovo vyhlásil za hlavné mesto. Jeho postavenie vzniklo tým, že sa v ňom natrvalo usadili kráľ, dvorské úrady a rady; mesto sa tak stalo faktickým sídlom monarchie. Výber nevysvetľuje jediná doložená príčina. Madrid ležal v strednej časti Kastílie, mal kráľovský Alcázar, nachádzal sa blízko poľovníckych revírov a rezidencií v El Parde a Aranjueze a na rozdiel od Toleda v ňom nepôsobila rovnako mocná arcibiskupská a mestská korporácia. Poloha uľahčovala spojenie s viacerými časťami Pyrenejského polostrova, hoci vzdialenosť od pobrežia predlžovala komunikáciu so severoeurópskymi dŕžavami.

Príchod dvora rýchlo zmenil hospodárske a priestorové pomery mesta. Do Madridu prichádzali šľachtici, úradníci, duchovní, vojaci, remeselníci, obchodníci a služobníctvo. Zvýšený dopyt po obydliach, potravinách, vode a doprave viedol k rozširovaniu zástavby a k regulácii zásobovania, cien, čistoty ulíc a stavebných prác. Majiteľov niektorých domov zaťažovala regalía de aposento, povinnosť poskytnúť ubytovanie členom dvora alebo odviesť zodpovedajúcu náhradu. Kráľovská správa rozširovala a prestavovala Alcázar, no mesto ešte dlho nemalo urbanistickú ani reprezentatívnu podobu neskoršieho hlavného mesta.

Usadenie ústredných orgánov v Madride neznamenalo úplné skončenie pohyblivého dvora. Filip II. pravidelne pobýval v Aranjueze, El Parde, Valsaíne, Segovii a neskôr v El Escoriale; podľa potreby cestoval aj na zasadnutia stavovských zhromaždení. Stabilné správne centrum však umožnilo sústrediť archívy, sekretariáty a rokovania rád na jednom mieste. Súčasne zvýraznilo napätie medzi ústredným rozhodovaním a miestnou správou: čím viac záležitostí sa predkladalo kráľovi, tým väčšie množstvo spisov musel dvor spracovať a tým dôležitejšia bola presnosť i rýchlosť poslov a námorných spojení.

Konsolidáciu správy sprevádzali trvalé finančné ťažkosti. Vojny zdedené po Karolovi V. boli financované kombináciou daní, predaja dlhodobých rentových záväzkov juros a krátkodobých úverov asientos, ktoré poskytovali najmä medzinárodní bankári. Pozastavenie platieb vyhlásené v roku 1557 nebolo zánikom štátu ani odmietnutím všetkých záväzkov. Dohoda dokončená v roku 1560 reštrukturalizovala veľkú časť krátkodobého dlhu na dlhodobejšie záväzky zabezpečené kastílskymi príjmami. Znížila okamžitý tlak veriteľov, ale nevyriešila rozdiel medzi rozsahom vojenských záväzkov a pravidelnými príjmami koruny. Najväčšiu časť výdavkov spoločnej politiky monarchie naďalej kryli príjmy vyberané v Kastílii, pretože panovník nemohol bez súhlasu miestnych inštitúcií rovnomerne zdaňovať všetky svoje krajiny.

Založenie El Escorialu

Pozdĺžny rez kostolom El Escorialu, ktorý vypracoval Juan Bautista de Toledo v roku 1567. Výkres dokumentuje projekt v jeho ranej stavebnej fáze.

V roku 1561 bolo vybrané stavenisko pri obci El Escorial na úpätí pohoria Sierra de Guadarrama, približne 45 kilometrov severozápadne od Madridu. Základný kameň kláštorného komplexu bol položený 23. apríla 1563. Prvým hlavným architektom sa stal Juan Bautista de Toledo, ktorý predtým pôsobil v Taliansku a pri kráľovských stavbách v Neapole. Po jeho smrti v roku 1567 postupne prevzal vedenie projektu Juan de Herrera. Výstavba pokračovala do roku 1584 a jej plány sa počas prác opakovane upravovali.

Komplex zasvätený svätému Vavrincovi spájal niekoľko funkcií: bol kláštorom hieronymitov, kráľovskou rezidenciou, bazilikou, knižnicou, vzdelávacou ustanovizňou a miestom dynastickej pamäti. Mal uchovávať telesné pozostatky členov panovníckeho rodu a napĺňať ustanovenia závetu Karola V. týkajúce sa jeho pochovania a bohoslužieb za cisára i Izabelu Portugalskú. Zasvätenie svätému Vavrincovi sa spájalo s víťazstvom pri Saint-Quentine, dosiahnutým na jeho sviatok 10. augusta 1557, vznik stavby však nemožno vysvetľovať iba ako pripomienku jednej bitky. Projekt sústreďoval dynastické, náboženské, rezidenčné a vzdelávacie ciele Filipovej vlády.

Filip II. sa podieľal na výbere miesta, posudzoval návrhy a vyžadoval pravidelné správy o materiáloch, nákladoch a postupe prác. Architekti a správcovia pritom museli zosúladiť kráľove požiadavky s technickými a liturgickými potrebami rozsiahleho súboru budov. El Escorial sa už počas výstavby stal jedným z miest, z ktorých panovník vybavoval štátne záležitosti. Jeho politická funkcia však nenahradila Madrid: išlo o kráľovské sídlo a kláštor, kým sekretariáty a väčšina rád zostávali viazané na hlavné dvorské centrum.

Náboženská politika a prijatie tridentských dekrétov

Náboženská jednota bola v očiach Filipa II. súčasťou panovníckej povinnosti a verejného poriadku. Kráľ podporoval činnosť španielskej inkvizície, ale tá zostávala osobitnou súdnou inštitúciou s vlastnými tribunálmi, úradníkmi a procesným postupom. Rozsudky vynášali inkvizičné súdy; osoby odsúdené na smrť odovzdávali svetskej moci, ktorá trest vykonala. Kráľ podporoval činnosť inštitúcie, jednotlivé procesy však formálne neviedol.

Koncom päťdesiatych rokov boli vo Valladolide a Seville odhalené malé náboženské kruhy ovplyvnené protestantskými textami a reformnými prúdmi. Valladolidská skupina zahŕňala duchovných, vzdelaných laikov a členov niekoľkých príbuzensky prepojených domácností; medzi jej známe postavy patril kazateľ Agustín de Cazalla. V Seville sa vyšetrovanie dotklo prostredia spojeného s kazateľmi Juanom Gilom a Constantinom Poncem de la Fuente i s hieronymitským kláštorom San Isidoro del Campo, z ktorého časť mníchov ušla do zahraničia. Názory obvinených neboli úplne jednotné a označenie všetkých za členov jednej organizovanej „luteránskej“ cirkvi by nevystihovalo rozmanitosť ich postojov. Počet zapojených bol v pomere k obyvateľstvu Kastílie malý, úrady však prípady vnímali ako dôkaz, že reformačné učenie môže preniknúť aj na Pyrenejský polostrov.

V roku 1559 sa konali veľké verejné akty viery, autos de fe: vo Valladolide 21. mája a 8. októbra a v Seville 24. septembra. Filip II. sa zúčastnil na druhom valladolidskom obrade, približne mesiac po návrate zo severnej Európy. Obrad zahŕňal omšu, verejné vyhlásenie rozsudkov a kajúcne úkony; samotné popravy sa uskutočňovali oddelene pod právomocou svetských orgánov. Procesy pokračovali aj v nasledujúcich rokoch a prispeli k prísnejšej kontrole tlače, vzdelávania a dovozu kníh.

Generálny inkvizítor Fernando de Valdés vydal v roku 1559 nový index zakázaných kníh. Okrem jednoznačne protestantských diel sa na zozname ocitli aj niektoré duchovné a humanistické texty v ľudových jazykoch, pri ktorých sa úrady obávali nekontrolovaného výkladu viery. Kráľovská pragmatika z 22. novembra 1559 zároveň zakázala poddaným Kastílskej koruny študovať na väčšine zahraničných univerzít; výnimku tvorili univerzity v Bologni, Ríme, Neapole, Catanii a Coimbre, pričom nariadenie sa vtedy nevzťahovalo na poddaných krajín Koruny Aragónskej. Opatrenie sledovalo náboženskú kontrolu, ale súviselo aj s dohľadom nad poddanými a s odlevom peňazí. Nebolo úplným uzatvorením španielskeho vzdelávania pred zahraničím a jeho praktické uplatňovanie malo výnimky, zreteľne však obmedzilo jednu z ciest intelektuálnej mobility.

Najvýznamnejším jednotlivým prípadom bolo konanie proti Bartolomému Carranzovi, dominikánovi a od roku 1558 arcibiskupovi toledskému. Jeho rozsiahly výklad katechizmu Comentarios sobre el catechismo christiano vyšiel v Antverpách v roku 1558. Inkvizícia ho v noci z 22. na 23. augusta 1559 zatkla pre podozrenie, že niektoré výroky v diele a svedectvá získané pri procesoch proti kastílskym náboženským kruhom obsahujú alebo potvrdzujú heretické učenie. Carranza obvinenia odmietal. Spor sa rozšíril na otázku, či môže španielska inkvizícia definitívne súdiť arcibiskupa, a vyvolal dlhé rokovania s pápežskou kúriou. V roku 1567 bol väzeň odovzdaný do Ríma, kde proces pokračoval; jeho konečný rozsudok bol vydaný až v roku 1576.

Tridentský koncil na freske Pasquala Catiho z roku 1588. Ide o neskoršie výtvarné zobrazenie koncilu, ktorého záverečné dekréty Filip II. prijal vo svojich državách v roku 1564.

Súbežne s represiou podozrení z herézy prebiehala vnútorná obnova katolíckych inštitúcií. Tridentský koncil ukončil rokovania 4. decembra 1563 a pápež Pius IV. jeho dekréty potvrdil bulou Benedictus Deus z 26. januára 1564. Filip II. ich kráľovským výnosom (špa. real cédula) z 12. júla 1564 nariadil zachovávať vo svojich krajinách. Prijatie však spojil s výhradou, že koncilové ustanovenia nemajú porušovať kráľovské práva ani platné zákony a privilégiá jednotlivých území. Španielska koruna tak podporila vieroučné a disciplinárne výsledky koncilu, ale nepovažovala ich za dôvod na vzdanie sa dovtedajšieho dohľadu nad cirkevnou správou.

Koncilové reformy zdôrazňovali pobyt biskupov v diecézach, pravidelné vizitácie, vzdelávanie duchovenstva v seminároch, disciplínu rehoľných spoločenstiev a presnejšiu evidenciu sviatostí vrátane manželstva. Ich zavádzanie záviselo od provinčných a diecéznych synod, miestnych biskupov, kapitúl a patronátnych práv koruny, preto neprebiehalo vo všetkých krajinách monarchie rovnakou rýchlosťou. Filipova náboženská politika v tomto období zahŕňala súčasne podporu katolíckej reformy, ochranu kráľovskej jurisdikcie a trestné potláčanie názorov, ktoré cirkevné a svetské orgány označili za heretické.

Stredomorská obrana

Ukončenie vojny s Francúzskom umožnilo sústrediť väčšiu pozornosť na západné Stredomorie. Španielske pobrežie, Baleárske ostrovy, Sicília, Neapol a severoafrické pevnosti boli vystavené nájazdom korzárov napojených na Alžír a Tripolis; osmanské námorné sily zároveň podporovali severoafrických spojencov. Obrana sa opierala o galéry jednotlivých krajín monarchie, prenajaté lode, príspevky talianskych spojencov a Rád svätého Jána na Malte. Keďže tieto zložky mali rozdielne velenie, financovanie a zásobovanie, zostavenie spoločnej flotily bývalo pomalé a jej nasadenie záviselo od ročného obdobia.

Na prelome rokov 1559 a 1560 vznikla výprava, ktorej cieľom bolo oslabiť osmanskú základňu v Tripolise. Celkové velenie mal Juan de la Cerda, vojvoda z Medinaceli a miestokráľ Sicílie, námorné sily viedol Giovanni Andrea Doria. Flotila po problémoch so zásobovaním, počasím a chorobami upustila od bezprostredného útoku na Tripolis a v marci 1560 obsadila ostrov Džerba, kde kresťanské vojsko začalo budovať pevnosť. Osmanská flotila pod velením Pijaliho pašu dorazila neočakávane 11. mája. V bojoch v nasledujúcich dňoch rozvrátila spojenecké loďstvo a zajala alebo zničila veľkú časť jeho galér a menších plavidiel. Posádka pevnosti pod Álvarom de Sande odolávala približne do konca júla, potom sa po vyčerpaní vody a zásob vzdala. Počet mŕtvych a zajatých sa v prameňoch rozchádza, straty však dosiahli niekoľko tisíc mužov.

Porážka pri Džerbe viedla k obnove galérových síl a k posilňovaniu prístavov, tento proces však prerušila ďalšia katastrofa. Dňa 19. októbra 1562 zastihla flotilu pri La Herradure na južnom pobreží Granady prudká búrka. Z 28 galér sa 25 potopilo alebo stroskotalo a zahynuli tisíce námorníkov, veslárov, vojakov i cestujúcich; medzi obeťami bol veliteľ Juan de Mendoza. Udalosť nebola výsledkom nepriateľského útoku, no výrazne znížila počet lodí, ktoré bolo možné okamžite nasadiť proti osmanským a alžírskym silám.

Na jar 1563 obliehal Hasan paša z Alžíru španielske pevnosti Oran a Mers el-Kébir. Posádky vydržali do príchodu pomocného loďstva v júni a obliehatelia ustúpili. Španielska výprava proti pevnosti Peñón de Vélez de la Gomera v tom istom roku neuspela, no ďalšie vojsko pod velením Garcíu Álvareza de Toledo ju v septembri 1564 dobylo. Kontrola skalnej pevnosti umožnila obmedziť činnosť korzárov v jej bezprostrednom okolí, nevytvorila však súvislú španielsku vládu nad severoafrickým pobrežím. Tamojšie oporné body zostávali izolovanými posádkami závislými od zásobovania po mori.

Príchod osmanskej flotily k Malte v roku 1565 na obraze Mattea Péreza d’Aleccia zo 16. storočia. Cyklus vznikol podľa predstáv a svedectiev účastníkov po skončení obliehania.

V roku 1565 nasledovalo obliehanie Malty. Osmanské vojsko a flotila pod velením Mustafu pašu a Pijaliho pašu sa vylodili 18. mája; k operácii sa pripojil aj korzár a osmanský admirál Turgut Reis. Obranu viedol veľmajster Jean Parisot de La Valette. Tvorili ju rytieri rádu, maltská domobrana a španielski, talianski i ďalší žoldnieri. Pevnosť svätého Elma padla 23. júna po dlhom odpore a Turgut počas bojov utrpel smrteľné zranenie. Hlavné obranné postavenia pri Birgu a Senglei však obliehatelia napriek opakovaným útokom nedobyli.

Miestokráľ Sicílie García Álvarez de Toledo musel pri príprave pomoci zohľadniť neúplné správy o sile protivníka, nedostatok lodí a potrebu chrániť samotnú Sicíliu a Neapol. Menší oddiel prenikol na ostrov začiatkom júla, zatiaľ čo hlavné pomocné vojsko, zložené približne z osemtisíc mužov, sa vylodilo v zálive svätého Pavla 7. septembra. Osmanské sily už boli oslabené stratami, chorobami a blížiacim sa jesenným obdobím; 8. septembra začali ustupovať a po posledných bojoch opustili ostrov. Obrana Malty bola spoločným výkonom rádu, miestneho obyvateľstva a jednotiek z viacerých katolíckych krajín; španielska monarchia zabezpečila hlavné pomocné vojsko a zásobovaciu základňu na Sicílii.

Udržanie Malty neodstránilo osmanskú schopnosť vysielať do západného Stredomoria veľké flotily ani neukončilo korzárske nájazdy. Filipova vláda preto pokračovala vo výstavbe galér, pobrežných veží a opevnení a v rokovaniach o spoločných námorných silách s pápežom, Benátkami, Janovom a Maltézskym rádom. Skúsenosti z Džerby, La Herradury a Malty ovplyvnili organizáciu flotíl v nasledujúcom desaťročí, keď sa stredomorský konflikt rozšíril o vojnu o Cyprus a vznik Svätej ligy.

Narastanie krízy v Nizozemsku

Po Filipovom odchode zostala generálnou miestodržiteľkou Nizozemska jeho nevlastná sestra Margaréta Parmská. Pomáhali jej Štátna rada, Tajná rada a Finančná rada, ako aj miestni miestodržitelia jednotlivých provincií. V prvých rokoch mal výrazný vplyv Antoine Perrenot de Granvelle, biskup z Arrasu, od roku 1561 kardinál a prvý arcibiskup mechelenský. Jeho postavenie, prístup ku korešpondencii s kráľom a spojenie s politikou ústrednej správy vyvolávali odpor časti vysokej šľachty, hoci každé rozhodnutie nemožno pripisovať iba Granvellovi.

Jedným zo zdrojov napätia bola reorganizácia diecéz schválená pápežskou bulou Super universas z 12. mája 1559. Namiesto dovtedajšieho usporiadania malo vzniknúť osemnásť diecéz, z ktorých tri – Cambrai, Mechelen a Utrecht – sa stali metropolitnými arcibiskupstvami. Reforma mala zlepšiť správu cirkvi, vzdelávanie duchovenstva a postup proti heréze. Odpor však vyvolával spôsob financovania nových biskupstiev z príjmov opátstiev, obava šľachty a kapitúl zo straty vplyvu i skutočnosť, že noví biskupi mali zohrávať úlohu pri presadzovaní náboženských nariadení. Zavádzanie reformy sa preto predlžovalo a v jednotlivých provinciách postupovalo nerovnomerne.

Ďalším sporným bodom bola prítomnosť vojakov ponechaných v krajine po vojne s Francúzskom. Provinčné stavy sa obávali nákladov, porušovania výsad a použitia jednotiek na presadzovanie kráľovských rozhodnutí. Filip II. ich po opakovaných žiadostiach v rokoch 1560 – 1561 stiahol. Tým splnil jednu z hlavných požiadaviek stavov, neodstránil však spor o protikacírske nariadenia, menovanie úradníkov a spôsob, akým sa prijímali rozhodnutia bez dostatočnej účasti miestnej aristokracie.

Viliam Oranžský, Lamoral, gróf z Egmontu, a Philippe de Montmorency, gróf z Hornu, žiadali obmedzenie Granvellovho vplyvu a väčšie zastúpenie vysokej šľachty pri správe krajiny. V roku 1563 prestali pravidelne dochádzať do Štátnej rady. Filip napokon súhlasil s Granvellovým odchodom a kardinál opustil Nizozemsko v marci 1564. Jeho odvolanie však neriešilo základný spor. Hlavní aristokratickí kritici boli v tom čase prevažne katolíci a ich opozícia vychádzala najmä z ústavných, patronátnych a mocenských otázok; súčasne sa však v mestách a niektorých vidieckych oblastiach šírili kalvínske zbory a ilegálna protestantská tlač.

Gróf Egmont prišiel na jar 1565 do Madridu, aby kráľovi predložil žiadosť o miernejšie presadzovanie protikacírskych nariadení a o zmenu spôsobu vlády. Na dvore bol prijatý s poctami, ale výsledok jeho misie si obe strany vykladali odlišne. V takzvaných listoch zo Segovijského lesa z októbra 1565 Filip II. odmietol podstatné zmiernenie náboženskej politiky a prikázal pokračovať v platných nariadeniach. Rozhodnutie posilnilo presvedčenie časti nizozemskej šľachty, že miestne rady nedokážu dosiahnuť zmenu bežnými úradnými postupmi.

Koncom roka 1565 vytvorili príslušníci nižšej a strednej šľachty združenie známe ako Kompromis šľachticov. Dňa 5. apríla 1566 odovzdali Margaréte Parmskej v Bruseli petíciu, v ktorej žiadali zastavenie alebo zmiernenie protikacírskych nariadení a inkvizičného postupu, kým sa k otázke opätovne nevyjadrí kráľ. V súvislosti s prijatím delegácie vzniklo pomenovanie geuzen („žobráci“), ktoré si neskôr osvojili rozličné skupiny odporcov vlády. Miestodržiteľka dočasne obmedzila presadzovanie najprísnejších opatrení, hoci na ich formálne zrušenie nemala právomoc.

Ničenie zariadenia antverpskej katedrály 20. augusta 1566 na dobovej rytine Fransa Hogenberga. Obrazoborecké útoky zasiahli kostoly a kláštory vo viacerých nizozemských provinciách, ich rozsah sa však miestne líšil.

V lete 1566 sa rozšírili verejné kalvínske zhromaždenia pod holým nebom, známe ako hagepreken. Náboženské napätie sa prekrývalo s hospodárskou neistotou, nezamestnanosťou v niektorých remeslách a vysokými cenami obilia. Dňa 10. augusta sa pri Steenvoorde vo Flámsku začala vlna útokov proti obrazom, oltárom a ďalšiemu zariadeniu katolíckych kostolov a kláštorov. Obrazoborecké nepokoje sa rozšírili do viacerých provincií; 20. augusta zasiahli katedrálu Panny Márie v Antverpách. Priebeh nebol všade rovnaký: niekde konali malé organizované skupiny, inde sa pridal početnejší dav a v časti miest miestne úrady škodám zabránili alebo dosiahli odovzdanie kostolov protestantom bez rozsiahleho ničenia.

Margaréta Parmská získala podporu časti šľachty, zostavila lojálne vojenské oddiely a do jari 1567 obnovila kontrolu nad väčšinou miest. Ozbrojený kalvínsky oddiel bol 13. marca porazený pri Oosterweele neďaleko Antverp. Viliam Oranžský, ktorý odmietol zložiť bezvýhradnú prísahu na podporu všetkých kráľových opatrení, odišiel do svojho rodového sídla v Dillenburgu. Filip II. už medzitým rozhodol vyslať do Nizozemska skúsené vojsko pod velením vojvodu z Alby. Približne desaťtisíc veteránov prešlo v lete 1567 zo severného Talianska cez Savojsko, Franche-Comté a Lotrinsko po trase, ktorá sa neskôr označovala ako Španielska cesta. Alba dorazil do Bruselu 22. augusta; Margaréta po strate rozhodujúceho vplyvu rezignovala a koncom roka krajinu opustila.

Alba v septembri 1567 zriadil Radu pre vyšetrovanie nepokojov, v prameňoch nazývanú Conseil des Troubles a odporcami „Krvavá rada“. Nebola riadnym stavovským súdom: mala vyšetrovať zodpovednosť za petičné hnutie, obrazoborectvo a vzburu a jej konanie obchádzalo časť provinčných procesných výsad. Dňa 9. septembra dal Alba zatknúť grófov Egmonta a Horna, hoci sa počas nepokojov podieľali na obnove poriadku a zostali katolíkmi. Po procese boli odsúdení za velezradu a 5. júna 1568 popravení v Bruseli. Konfiškácie majetku, rozsudky a odchod ďalších odporcov do exilu rozšírili konflikt za hranice pôvodných náboženských a správnych sporov.

Prvý väčší ozbrojený vpád exulantov v roku 1568 viedli príbuzní Viliama Oranžského. Vojsko Ľudovíta Nasavského zvíťazilo 23. mája pri Heiligerlee; v bitke padol jeho brat Adolf Nasavský. Alba však Ľudovítovo vojsko 21. júla porazil pri Jemmingene. Viliamov vlastný jesenný pochod do Brabantska neprinútil kráľovské vojsko k rozhodujúcej bitke a po nedostatku peňazí a zásob sa jeho armáda rozpadla. Rok 1568 sa preto často uvádza ako začiatok osemdesiatročnej vojny, hoci povstanie nemalo jeden všeobecne prijatý počiatočný okamih a jeho prvé politické, náboženské i vojenské fázy sa vyvíjali odlišne v jednotlivých provinciách.

Kráľovská rodina a otázka následníctva

Alžbeta z Valois na portréte z rokov 1561 – 1565 pripisovanom Sofonisbe Anguissolovej. V pravej ruke drží miniatúrny portrét Filipa II.

Začiatkom šesťdesiatych rokov zostával jediným legitímnym mužským potomkom Filipa II. infant Carlos, syn jeho prvej manželky Márie Manuely Portugalskej. Kastílske kortesy mu 22. februára 1560 v Tolede zložili prísahu ako kniežaťu astúrskemu a dedičovi Koruny Kastílie. Právne potvrdenie nástupníctva však neodstraňovalo neistotu spôsobenú jeho zdravotným stavom ani potrebu ďalších potomkov.

Alžbeta z Valois prekonala viacero neúspešných tehotenstiev vrátane potratu dvojičiek v roku 1564. Dňa 12. augusta 1566 porodila dcéru Izabelu Kláru Eugéniu a 10. októbra 1567 druhú dcéru Katarínu Michaelu. Obe sa dožili dospelosti a Filip sa osobitne podieľal na ich výchove a neskorších dynastických plánoch. Narodenie dcér však nezabezpečilo mužskú následnosť, preto don Carlos zostával až do smrti jediným žijúcim legitímnym synom panovníka.

Pri ďalšom tehotenstve kráľovná 3. októbra 1568 predčasne porodila dcéru Juanu, ktorá krátko po narodení zomrela. Alžbeta v ten istý deň zomrela v Aranjueze na komplikácie spojené s pôrodom. Jej smrť vo veku 23 rokov ukončila osobné dynastické spojenie vytvorené mierom z Cateau-Cambrésis, nezrušila však diplomatické styky medzi oboma dvormi. Keďže don Carlos zomrel už v júli, Filip II. zostal na konci roka 1568 bez žijúceho mužského dediča a otázka ďalšieho manželstva nadobudla bezprostredný politický význam.

Don Carlos

Don Carlos na portréte Alonsa Sáncheza Coella z roku 1564. V tom čase bol formálne uznaným následníkom trónu, samostatnú správnu alebo vojenskú právomoc však nedostal.

Don Carlos študoval od roku 1561 v Alcalá de Henares spolu so svojím strýkom donom Juanom de Austria a bratrancom Alexandrom Farnese. Dňa 19. apríla 1562 spadol na schodoch a utrpel vážne poranenie hlavy. Lekári po zhoršení jeho stavu vykonali trepanáciu lebky; medzi prizvanými odborníkmi bol aj anatóm Andreas Vesalius. Carlos sa zotavil, no jeho zdravotné ťažkosti pokračovali. Správy diplomatov a dvoranov mu pripisujú prudké zmeny správania, záchvaty hnevu a telesnú slabosť, tieto svedectvá však vznikali v prostredí politických sporov a neumožňujú spätne stanoviť jednoznačnú lekársku diagnózu.

Princ očakával, že ako následník dostane miesto vo vláde alebo vojenské velenie. Zaujímal sa najmä o Nizozemsko a žiadal, aby tam mohol odísť ako kráľov zástupca. Filip II. a jeho poradcovia mu však pre jeho zdravotný stav, správanie a nedostatok skúseností odmietli zveriť nezávislú právomoc. Carlos sa zároveň stal predmetom viacerých neuskutočnených sobášnych plánov, medzi ktorými bola aj arcivojvodkyňa Anna Rakúska. Nesúlad medzi jeho dynastickým postavením a praktickým vylúčením z rozhodovania prehlboval konflikt s otcom a s členmi dvora.

Koncom roka 1567 sa Carlos pokúšal získať peniaze a pomoc na odchod z dvora, pričom svoj zámer oznámil donovi Juanovi de Austria. Ten o veci informoval kráľa. Filip II. už disponoval správami o synových vyhrážkach a kontaktoch a dospel k záveru, že jeho odchod by mohol vyvolať dynastickú a politickú krízu. V noci zo 17. na 18. januára 1568 vstúpil s niekoľkými radcami do princových komnát v madridskom Alcázare, dal zaistiť jeho zbrane a písomnosti a oznámil mu zadržanie. Carlos zostal uväznený vo vlastných izbách a jeho kontakt s okolím bol prísne obmedzený. Vybraná skupina radcov zhromažďovala svedectvá a skúmala zaistené písomnosti, neprebehol však verejný súdny proces ani nebol vyhlásený verejný rozsudok.

Kráľ oznámil zadržanie kortesom, pápežovi a príbuzným na európskych dvoroch, no uviedol iba všeobecné dôvody súvisiace so štátnym záujmom a synovým správaním. Neúplné vysvetlenie poskytlo priestor na šírenie protichodných správ. Počas väzby Carlos striedal obdobia odmietania potravy s nepravidelným a nadmerným jedením a jeho už predtým oslabené zdravie sa zhoršovalo. Zomrel 24. júla 1568. Zachovaná dokumentácia neposkytuje spoľahlivý dôkaz, že Filip II. nariadil jeho otrávenie alebo popravu; podozrenia sa však stali súčasťou protišpanielskej politickej publicistiky a neskoršieho literárneho spracovania princovho osudu.

Politika voči granadským moriskom a začiatok povstania

Moriská rodina z Granady v cestovnom odeve na kresbe Christopha Weiditza z prvej polovice 16. storočia. Vyobrazenie vzniklo niekoľko desaťročí pred zákazmi z rokov 1566 – 1567 a dokumentuje odevné zvyklosti, ktoré úrady neskôr obmedzovali.

Osobitnú náboženskú a správnu otázku predstavovalo obyvateľstvo bývalého Granadského emirátu. Moriskovia boli moslimovia a potomkovia moslimov, ktorí prijali krst – vo veľkej miere pod nátlakom – a právne boli kresťanmi. Mnohí naďalej používali arabčinu, nosili osobitný odev a zachovávali rodinné, sviatočné a hygienické zvyklosti odlišné od väčšinového obyvateľstva. Ich náboženská prax nebola jednotná: časť tajne udržiavala islamské obrady, iní sa rôznym spôsobom začleňovali do katolíckej spoločnosti. Cirkevné a kráľovské orgány však kultúrne odlišnosti často pokladali za prekážku úplnej christianizácie a za možný znak skrytého islamu.

Postoj vlády ovplyvňovali aj bezpečnostné pomery v Stredomorí. Granadské pobrežie bolo vystavené korzárskym nájazdom a úrady sa obávali, že osmanské alebo severoafrické sily by mohli pri útoku využiť miestnu pomoc. Niektorí jednotlivci skutočne udržiavali kontakty s druhým brehom Stredozemného mora alebo sa pripájali k ozbrojeným skupinám v horách, z toho však nemožno vyvodzovať jednotné politické správanie všetkých moriskov. Napätie zvyšovali majetkové spory, dane, zásahy úradníkov, činnosť inkvizície a rozdiely medzi starousadlíkmi a prisťahovalcami z iných častí Kastílie.

Cirkevná synoda granadskej provincie, zvolaná v roku 1565 z podnetu arcibiskupa Pedra Guerrera, žiadala, aby sa začali dôsledne uplatňovať asimilačné opatrenia pripravené už za Karola V., ktorých výkon bol dlhý čas odkladaný. Po rokovaní osobitnej komisie Filip II. 17. novembra 1566 schválil pragmatiku, ktorú v Granade verejne vyhlásili 1. januára 1567. Nariadenie obmedzovalo používanie hovorenej i písanej arabčiny, moriský odev a závoje, osobitné mená, svadobné a hudobné zvyklosti vrátane tancov zambras a používanie verejných kúpeľov. Pre niektoré ustanovenia určilo prechodné lehoty, celkovým cieľom však bolo odstrániť verejne rozpoznateľné kultúrne osobitosti granadských moriskov a podriadiť ich dôslednejšiemu cirkevnému i svetskému dohľadu.

Granadský moriský predstaviteľ Francisco Núñez Muley predložil prezidentovi kráľovskej kancelárie Pedrovi de Deza rozsiahle memorandum. Tvrdil v ňom, že jazyk, odev, kúpele a slávnostné zvyky sú prevažne regionálnymi tradíciami a samy osebe nedokazujú islamskú vieru. Upozorňoval tiež na praktické a hospodárske dôsledky náhleho zákazu a žiadal zachovanie alebo zmiernenie opatrení. Jeho argumenty ani ďalšie prosby neviedli k odvolaniu pragmatiky. Pokusy o jej presadzovanie posilnili medzi moriskami obavy zo straty spoločenského postavenia, majetku a kultúrnej identity.

Hlavné oblasti povstania v Alpujarrách v rokoch 1568 – 1571. Nepokoje sa začali koncom decembra 1568 a ich potlačenie patrilo už k nasledujúcej fáze Filipovej vlády.

Po neúspechu petícií začali skupiny moriských predákov pripravovať ozbrojený odpor. Povstanie vypuklo na Štedrý večer 24. decembra 1568 v hornatom území južne od Granady. Hernanda de Córdoba y Válor, príslušníka moriskej aristokracie, povstalci vyhlásili za kráľa pod menom Abén Humeya. Pokus Faraxa Aben Faraxa strhnúť v noci z 24. na 25. decembra obyvateľstvo granadskej štvrte Albaicín neuspel, vzbura sa však rozšírila do dedín v Alpujarrách a priľahlých oblastiach. Odľahlý a členitý terén sťažoval zásah kráľovských jednotiek a miestny konflikt sa postupne zmenil na rozsiahlu vojnu, ktorej ďalší priebeh presiahol rok 1568.

Vojny a politické krízy (1569 – 1573)

Roky 1569 až 1573 priniesli súbežné konflikty v niekoľkých častiach monarchie Filipa II. Povstanie Moriskov v bývalom Granadskom kráľovstve, ktoré sa začalo na konci roku 1568, prerástlo do rozsiahlej horskej vojny. V Stredomorí vyvolalo osmanské napadnutie Cypru vznik Svätej ligy a námornú bitku pri Lepante. V Nizozemsku sa zároveň odpor proti vláde vojvodu z Alby zmenil po dobytí Brielle v roku 1572 na územne zakotvené povstanie, ktoré sa stalo ďalšou fázou osemdesiatročnej vojny. Tieto udalosti prebiehali popri napätých vzťahoch s Anglickom a popri snahe zabezpečiť nástupníctvo po smrti princa Carlosa. Filip o jednotlivých otázkach rozhodoval prostredníctvom osobitných rád a veliteľov, ich riešenie však spájali nároky na vojsko, loďstvo, úver a pravidelné zásobovanie.

Potlačenie povstania v Alpujarrách

Don Juan de Austria v brnení na portréte Alonsa Sáncheza Coella z roku 1567. Filip II. poveril svojho nevlastného brata velením hlavného kráľovského vojska v záverečnej fáze vojny v Granade.

Po vypuknutí povstania koncom roka 1568 a zvolení Abéna Humeyu za kráľa (pozri vyššie) sa boje počas roka 1569 rozšírili do horských oblastí medzi Granadou, Almeríou a Málagou. Kráľovské sily spočiatku nevystupovali pod jednotným poľným velením. Zo západu postupoval granadský generálny kapitán Íñigo López de Mendoza, markíz z Mondéjaru, zatiaľ čo vo východnej časti kráľovstva operoval Luis Fajardo de la Cueva, markíz z Los Vélez. Mondéjar začiatkom roku 1569 prenikol cez hornaté územie do údolia Poqueira, obsadil niekoľko povstaleckých sídel a prijímal kapitulácie skupín, ktoré zložili zbrane. Jeho ochota rokovať o milosti vychádzala aj z nedostatku pravidelného vojska a zásob. Na kráľovskom dvore však vyvolávala podozrenie, že miernejšie podmienky umožnia povstalcom znovu sa ozbrojiť. Oddiely Los Véleza zasa postupovali z Murcie a Almeríe a ich operácie sprevádzalo rozsiahle plienenie a zotročovanie zajatcov. Nezladené velenie, násilie vojakov a porušovanie ochranných listín prispeli k tomu, že časť už podrobených obcí opäť prešla na stranu povstalcov.

Na čele povstania stál Fernando de Válor, ktorý prijal meno Abén Humeya a nechal sa vyhlásiť za kráľa. Jeho autorita závisela od súhlasu miestnych predákov a od schopnosti udržiavať vzťahy medzi jednotlivými skupinami Moriskov, horskými ozbrojencami označovanými ako monfíes a bojovníkmi prichádzajúcimi z Alžíru a ďalších častí severnej Afriky. Počet povstalcov nemožno presne určiť. Správy francúzskych a janovských diplomatov odhadovali približne 4 000 ozbrojených mužov začiatkom roku 1569 a až 25 000 na jar 1570; druhý údaj zahŕňal aj niekoľko tisíc severoafrických a osmanských bojovníkov a v historiografii sa používa iba ako dobový odhad. Povstalecké oddiely využívali členitý terén, napádali menšie posádky a prerušovali cesty, nedokázali však vytvoriť trvalú spoločnú poľnú armádu. V októbri 1569 bol Abén Humeya po vnútornom spore zavraždený vlastnými stúpencami. Vedenie prevzal jeho príbuzný Diego López, známy ako Abén Aboo.

Filip II. reagoval postupným sústredením väčších síl a centralizáciou velenia. Don Juan de Austria prišiel do Granady už v apríli 1569 a predsedal poradnému orgánu, ktorý mal koordinovať vojenské a správne opatrenia. Spočiatku ho kráľ obmedzil podrobnými pokynmi a prikázal mu, aby bez súhlasu rady nepodnikal samostatné operácie. Keď sa však povstanie ďalej šírilo, Filip rozhodol o nasadení pravidelných jednotiek z Kastílie a Talianska, o posilnení pobrežnej stráže a o nahradení dovtedajšieho rozdeleného velenia. Koncom roku 1569 dostal don Juan právomoc viesť hlavnú poľnú armádu. V januári 1570 začal ťaženie s približne 12 000 mužmi; ďalšie kráľovské sily operovali pod vedením vojvodu zo Sessy a markíza z Los Vélez. Počet vojakov sa počas kampane menil v dôsledku príchodu posíl, chorôb, dezercie a potreby ponechávať posádky v obsadených sídlach.

Jednou z hlavných operácií bolo obliehanie opevneného mestečka Galera, kam sa uchýlilo civilné obyvateľstvo i povstalci. Kráľovské vojsko použilo delostrelectvo, zákopové práce a opakované útoky proti obrane umiestnenej na strmom teréne. Po približne siedmich týždňoch odporu obsadilo Galeru 10. februára 1570. Po dobytí nasledovalo zabíjanie časti obrancov a obyvateľov, zotročovanie zajatcov a zničenie sídla; rozsah strát uvádzajú dobové kroniky rozdielne. Don Juan potom postupoval na Serón a na jar spojil svoje sily s armádou vojvodu zo Sessy. Súbežné operácie, ničenie zásob a kontrola prístupových ciest obmedzovali možnosť povstalcov sústreďovať sa vo väčších skupinách. Boj mal pritom na oboch stranách podobu útokov proti obciam, popráv zajatcov, odvádzania civilistov a ničenia úrody, pričom civilné obyvateľstvo tvorilo veľkú časť obetí.

Na jar 1570 začala časť povstaleckých vodcov vyjednávať. V máji prijal Abén Aboo podmienky, podľa ktorých mali tí, ktorí odovzdajú zbrane, dostať milosť, no po správach o očakávanej pomoci zo severnej Afriky v odpore pokračoval. Pomoc prichádzajúca cez Stredozemné more zostala nepravidelná a nedokázala vyrovnať rastúcu prevahu kráľovských síl. Počas leta a jesene sa vzdávali ďalšie skupiny, kým zostávajúci povstalci ustupovali do odľahlých častí pohoria. Abén Aboo sa udržal s niekoľkými stovkami mužov do marca 1571. Dňa 13. marca ho v jaskyni pri Bérchules zavraždili vlastní spoločníci, ktorí rokovali s kráľovskou stranou o milosti. Jeho smrť sa zvyčajne pokladá za koniec organizovanej fázy povstania, hoci menšie skupiny ozbrojencov pôsobili v horách aj neskôr.

Potlačenie povstania sprevádzalo nútené premiestnenie väčšiny granadských Moriskov. Čiastkové deportácie sa uskutočňovali už počas bojov a zasiahli aj obyvateľov mesta Granada, ktorí sa k povstaniu nepripojili. Všeobecné vysídľovanie sa začalo 1. novembra 1570. Úrady zhromažďovali ľudí v kostoloch, nemocniciach a určených zberných miestach a potom ich v sprievode vojakov posielali do západnej Andalúzie, oboch Kastílií, Extremadury a ďalších vnútrozemských oblastí Kastílskej koruny. Presuny prebiehali aj počas nepriaznivého počasia; nedostatok potravín, choroby a vyčerpanie spôsobili úmrtia počas cesty. Odhady celkového počtu vysídlených sa pohybujú približne medzi 80 000 a 90 000 osobami, presnú hranicu však komplikuje viacero deportačných vĺn, návraty utečencov a neúplná evidencia.

Rozptýlenie malo zároveň bezpečnostný, konfesijný a hospodársky rozmer. Koruna chcela znemožniť opätovné vytvorenie súvislého moriského územia v granadských horách, deportovaných však potrebovala usadiť tak, aby ich mohli kontrolovať miestne svetské a cirkevné úrady. Pragmatika zo 6. októbra 1572 upravila ich registráciu, pohyb a pobyt v pridelených sídlach. Pôda a domy po vysídlených obyvateľoch boli inventarizované a postupne prideľované kresťanským osadníkom z iných častí monarchie. Presídľovanie nenahradilo pôvodné obyvateľstvo okamžite: vojna, vysídlenie a poškodenie zavlažovacích systémov, sadov a remeselných prevádzok znížili počet obyvateľov i produkciu viacerých oblastí bývalého Granadského kráľovstva.

Štvrté manželstvo a otázka následníctva

Anna Habsburská, štvrtá manželka Filipa II., na portréte Alonsa Sáncheza Coella, približne 1571.

Smrť princa Carlosa a kráľovnej Alžbety z Valois zanechala v roku 1568 Filipa iba s dvomi dcérami. Na vyriešenie tejto dynastickej krízy bola za novú nevestu vybraná arcivojvodkyňa Anna, najstaršia dcéra cisára Maximiliána II. a Filipovej sestry Márie Španielskej. Anna bola teda Filipovou neterou a zároveň pochádzala z rakúskej vetvy Habsburgovcov. Pôvodne sa o nej uvažovalo ako o manželke princa Carlosa; po jeho smrti sa návrh premenil na sobáš s kráľom. Pre blízke príbuzenstvo bola potrebná pápežská dišpenzácia.

Manželské kapitulácie boli podpísané v Madride 24. januára 1570. Sobáš v zastúpení sa konal 4. mája v Katedrále svätého Víta v Prahe; Filipa zastupoval Annin strýko Karol II. Štajerský. Nová kráľovná potom cestovala s bratmi Albertom a Václavom cez ríšske územia a Nizozemsko k Severnému moru, odkiaľ sa preplavila na kantábrijské pobrežie. Trasa bola prispôsobovaná vojenskej situácii a Filip dostával pravidelné správy o jej pohybe, sprievode a prijatiach v jednotlivých mestách. Osobný sobáš sa uskutočnil 14. novembra 1570 v kaplnke segovského Alcázaru. Po pobyte vo Valsaíne a ďalších kráľovských sídlach vstúpila Anna 26. novembra slávnostne do Madridu.

Prvý syn manželov, Ferdinand, sa narodil 4. decembra 1571 a stal sa následníkom v jednotlivých kráľovstvách monarchie; v Kastílii niesol titul princa astúrskeho. Jeho narodenie sa na dvore spájalo aj so správou o víťazstve pri Lepante, ktorá dorazila niekoľko týždňov predtým, a obe udalosti sa objavovali v súdobej dvorskej ikonografii a slávnostných textoch. Druhý syn, Carlos Lorenzo, sa narodil 12. augusta 1573. Do konca sledovaného obdobia tak mal Filip dvoch synov a dve dcéry; Ferdinand však zomrel v roku 1578 a Carlos Lorenzo už v roku 1575. Následníctvo preto zostalo závislé od ďalších detí kráľovského páru a napokon prešlo na ich syna, budúceho Filipa III., narodeného v roku 1578.

Anna dostala samostatnú kráľovskú domácnosť, ktorej zloženie, hodnosti a výdavky upravovala dvorská etiketa. Súčasťou rodinného okruhu zostali aj Filipove dcéry z predchádzajúceho manželstva. Zachovaná korešpondencia a účty dokladajú Anninu účasť na náboženských úkonoch, dvorských slávnostiach, udeľovaní priazne a objednávaní umeleckých a náboženských predmetov. Jej postavenie vyplývalo predovšetkým z úlohy kráľovnej manželky a matky možných dedičov; neznamenalo vytvorenie samostatného rozhodovacieho centra porovnateľného s kráľovskými radami.

Osmanské dobytie Cypru a vznik Svätej ligy

Kým kráľovské vojsko bojovalo v Granade, zmenila sa situácia vo východnom Stredomorí. Sultán Selim II. sa rozhodol zaútočiť na Cyprus, ktorý patril Benátskej republike a ležal blízko osmanského pobrežia i námorných trás medzi Anatóliou, Sýriou a Egyptom. Osmanská vláda predložila Benátkam požiadavku na odstúpenie ostrova a po jej odmietnutí vyslala v lete 1570 invázne vojsko pod vedením Lalu Mustafu Pašu. Nikózia padla 9. septembra 1570 po niekoľkotýždňovom obliehaní. Väčšina ostrova následne prešla pod osmanskú kontrolu, zatiaľ čo posádka Famagusty pod velením Marca Antonia Bragadina odolávala až do augusta 1571.

Benátski vyslanci žiadali pomoc pápeža i Filipa II., no ich záujmy sa úplne neprekrývali. Benátky sa usilovali predovšetkým zachrániť Cyprus a svoje obchodné pozície v Levante. Filip musel zohľadňovať obranu Sicílie, Neapola, Sardínie a španielskeho pobrežia, základne v severnej Afrike, vojnu v Granade a výdavky v Nizozemsku. Prvé spoločné námorné ťaženie v roku 1570 preto sprevádzali spory o velenie, zásobovanie a cieľ výpravy. Flotily Benátok, pápeža a Filipa sa síce spojili vo východnom Stredomorí, ale po správach o páde Nikózie a s príchodom nepriaznivého ročného obdobia sa rozišli bez pokusu o rozhodujúcu bitku. Neúspech posilnil úsilie pápeža Pia V. vytvoriť trvalejšie spojenectvo.

Rokovania prebiehali v Ríme od jesene 1570. Spornými bodmi boli rozsah každoročného príspevku, postavenie hlavného veliteľa, rozdelenie prípadnej koristi a otázka, či má koalícia chrániť najmä benátske državy na východe, alebo útočiť aj na osmanské a severoafrické základne ohrozujúce územia španielskej monarchie. Dohodu uzavreli v máji 1571 a 25. mája bola slávnostne vyhlásená v Bazilike svätého Petra. Jadrom ligy boli pápež, Filip II. a Benátska republika; na výprave sa prostredníctvom vlastných alebo prenajatých lodí podieľali aj Janovská republika, Savojské vojvodstvo, Toskánske veľkovojvodstvo, Urbinské vojvodstvo a Maltézsky rád. Francúzske kráľovstvo sa nepripojilo, pretože naďalej udržiavalo vlastné vzťahy s Osmanskou ríšou a prechádzalo náboženskými vojnami.

Zmluva predpokladala, že liga bude každoročne pripravovať 200 galér, 100 zásobovacích a dopravných plavidiel, 50 000 pešiakov, 4 500 jazdcov a potrebné delostrelectvo. Filip mal hradiť polovicu spoločných nákladov, Benátky tretinu a pápež zostávajúcu šestinu. Tieto ustanovenia predstavovali plánovaný rámec a nezodpovedali presne zloženiu každej neskoršej flotily. Za hlavného veliteľa bol ustanovený don Juan de Austria. Pápežské lode viedol Marcantonio Colonna, benátske Sebastiano Venier a medzi veliteľmi lodí v španielskej službe mal dôležité postavenie janovský admirál Giovanni Andrea Doria. Filipove inštrukcie donovi Juanovi zdôrazňovali zachovanie jednoty koalície, zákaz riskovať flotilu bez primeraného dôvodu a potrebu rozhodovať po porade s poprednými veliteľmi.

Plán rozostavenia flotíl v bitke pri Lepante. Loďstvo Svätej ligy je označené modrou a osmanské loďstvo červenou farbou.

V lete 1571 sa jednotlivé kontingenty zhromažďovali v Messine na Sicílii. Zostavovanie spoločnej flotily komplikovali rozdielne systémy velenia, oneskorené vyplácanie žoldu, nedostatok posádok a spory medzi benátskymi a španielskymi dôstojníkmi. Benátčania poskytli najväčší počet galér a všetkých šesť ťažkých galeás, zatiaľ čo Filipova monarchia zabezpečila veľkú časť pechoty, financií a lodí zo Španielska, Neapola, Sicílie a Janova. Don Juan rozdelil vojakov rôzneho pôvodu medzi lode tak, aby jednotlivé oddiely neboli úplne oddelené podľa príslušnosti k jednotlivým kontingentom. Tým sa znižovalo riziko, že spor medzi kontingentmi ochromí celú bojovú zostavu.

Bitka pri Lepante

Flotila ligy vyplávala z Messiny 16. septembra 1571 a postupovala popri južnom pobreží Talianska a cez Iónske ostrovy. Pri Kefalónii sa jej velitelia dozvedeli, že Famagusta kapitulovala 1. augusta. Osmanský veliteľ napriek dohodnutým podmienkam odchodu nechal Bragadina a ďalších benátskych dôstojníkov popraviť. Zánik poslednej benátskej pevnosti na Cypre odstránil pôvodný cieľ záchrannej výpravy, don Juan a väčšina veliteľov však rozhodli vyhľadať osmanské loďstvo. Ráno 7. októbra sa obe flotily priblížili v Patraskom zálive pri vstupe do Korintského zálivu, neďaleko osmanskej základne Lepanto, dnešného Nafpaktosu.

Presný počet lodí a mužov sa v jednotlivých prameňoch líši, pretože nie všetky zoznamy rovnako rozlišujú bojové galéry, menšie galioty, dopravné lode a plavidlá, ktoré sa k hlavnej zostave nepripojili. Najčastejšie rekonštrukcie prisudzujú Svätej lige 206 galér a šesť galeás. Z galér bolo približne 109 benátskych, 49 patrilo ku kontingentu španielskej monarchie, 27 poskytovali janovskí majitelia a zvyšok pripadal na pápeža, Maltézsky rád, Savojsko a Toskánsko. Osmanské loďstvo malo približne 230 galér a päťdesiat až šesťdesiat menších galiot, pričom aj tieto čísla zostávajú odhadom. Na oboch stranách sa nachádzali desaťtisíce námorníkov, veslárov a vojakov. Na lodiach ligy tvorili údernú silu pri boji zblízka najmä španielski, talianski a nemeckí pešiaci; osmanské lode niesli janičiarov a ďalšie pešie oddiely.

Don Juan usporiadal flotilu do troch hlavných častí a zálohy. Ľavému krídlu pri pobreží velil Benátčan Agostino Barbarigo, stredu s vlajkovou loďou Real sám don Juan a pravému krídlu Giovanni Andrea Doria. Zálohu viedol Álvaro de Bazán, markíz zo Santa Cruz. Galeasy boli vysunuté pred hlavnú líniu a mali narušiť nepriateľské priblíženie paľbou ťažkého delostrelectva. Osmanskému stredu velil kapudan paša Müezzinzade Ali Paša z vlajkovej lode Sultana, jeho pravé krídlo pri pobreží viedol Mehmed Sirocco a ľavé krídlo alžírsky miestodržiteľ Uluç Ali Paša. Obe zostavy sa snažili využiť svoje krídla na obchvat protivníka, pričom plytká voda pri severnom brehu obmedzovala priestor na manévrovanie.

Paľba galeás poškodila a rozptýlila časť osmanskej línie, bitka sa však nerozhodla samotným delostrelectvom. Po zrážke hlavných zostáv sa boj zmenil na sériu vzájomne prepojených stretnutí galér. Lode sa zachytávali hákmi, vojaci strieľali z arkebúz a postupovali pri abordáži cez paluby. Pri severnom pobreží prenikli Siroccove galéry medzi breh a ľavé krídlo ligy, ale Benátčania ich po ťažkom boji obkľúčili; Barbarigo utrpel smrteľné zranenie a Sirocco zahynul. V strede sa Sultana opakovane pokúsila obsadiť Real. Posily z galér Colonnu a ďalších veliteľov umožnili vojakom ligy preniknúť na osmanskú vlajkovú loď. Ali Paša bol zabitý a Sultana dobytá, po čom sa odpor osmanského stredu rozpadol.

Na južnom krídle Doria odtiahol svoju zostavu ďalej od stredu, aby zabránil Uluçovi Alimu v obchvate. Medzi pravým krídlom a stredom ligy tým vznikol priestor, do ktorého osmanský veliteľ prenikol a napadol niekoľko izolovaných galér vrátane lodí Maltézskeho rádu. Situáciu zmenil príchod Bazánovej zálohy a lodí uvoľnených po víťazstve v strede. Uluç Ali sa vyhol obkľúčeniu a s časťou svojich galér ustúpil; išlo o jedinú väčšiu časť osmanskej zostavy, ktorá unikla v organizovanej skupine. Boj sa skončil v popoludňajších hodinách a víťazná flotila sa pre zhoršujúce počasie stiahla s korisťou a zajatými loďami k chráneným kotviskám.

Alegória bitky pri Lepante od Paola Veroneseho, vytvorená krátko po bitke. Náboženské a politické alegórie tohto druhu nepredstavujú presný plán bojových operácií, ale spôsob ich súdobej interpretácie.

Údaje o stratách sú nejednotné. Odborné odhady spravidla uvádzajú približne 7 500 až 10 000 mŕtvych na strane ligy a najmenej 20 000 zabitých alebo zajatých na osmanskej strane; ďalší muži zahynuli po potopení lodí. Spojenci zajali viac než sto osmanských galér a niekoľko desiatok ďalších potopili alebo zničili, zatiaľ čo približne tridsať až štyridsať plavidiel uniklo s Uluçom Alim. Z osmanských galér bolo oslobodených približne 10 000 až 15 000 kresťanských veslárov. Číselné rozpätia odrážajú rozdiely medzi hláseniami bezprostredných účastníkov, neskoršími súpismi a propagandistickými správami oboch strán.

Medzi vojakmi ligy bol aj Miguel de Cervantes, ktorý slúžil v jednotke Diega de Urbinu na galére Marquesa. Počas boja utrpel tri strelné zranenia, dve do hrude a jedno do ľavej ruky. Ruka mu nebola amputovaná, zranenie však trvalo obmedzilo jej pohyblivosť. Jeho prítomnosť je doložená služobnými a literárnymi prameňmi; neskoršie umelecké zobrazenia bitky napriek tomu nemožno používať ako doslovný záznam jednotlivých bojových situácií.

Víťazstvo zničilo väčšinu osmanskej poľnej flotily nasadenej v kampani roku 1571 a ukončilo jej operácie v danom období. Neviedlo však k znovudobytiu Cypru ani k trvalému zániku osmanskej námornej moci. Spojenecké lode boli poškodené, posádky vyčerpané a ročné obdobie neumožňovalo rozsiahlu následnú operáciu. Osmanská vláda počas zimy postavila a vystrojila nové galéry, hoci skúsených veliteľov, námorníkov a lukostrelcov nahrádzala ťažšie než samotné trupy. Bezprostredný vojenský výsledok a dlhodobejšie územné dôsledky bitky preto neboli totožné.

Rozpad ligy a výprava do Tunisu

Po smrti Pia V. 1. mája 1572 stratila liga svojho hlavného sprostredkovateľa. Nový pápež Gregor XIII. spojenectvo formálne podporoval, ale rozpory medzi jeho členmi pretrvávali. Benátky požadovali operácie vo východnom Stredomorí, ktoré by mohli viesť k návratu Cypru alebo k získaniu iného územia. Filipovi velitelia dávali prednosť cieľom súvisiacim s obranou Sicílie, Neapola a severoafrického pobrežia. V kampani roku 1572 sa obnovené osmanské loďstvo pod Uluçom Alim vyhýbalo rozhodujúcej bitke a opieralo sa o pevnosti pri Modone. Spojenecká flotila nedokázala prinútiť protivníka k boju za podmienok, ktoré by jej vyhovovali, a neúspešný bol aj pokus proti Navarinu.

Benátska vláda medzičasom tajne rokovala s Vysokou portou. Mier uzavretý v marci 1573 potvrdil osmanskú držbu Cypru, zaviazal Benátky zaplatiť 300 000 dukátov a obnovil ich obchodné vzťahy s Osmanskou ríšou. Samostatný mier jedného z troch hlavných členov znamenal zánik spoločnej ligy. Z hľadiska Filipa II. sa tým uvoľnili lode pre západné Stredomorie, zároveň však zanikol rámec, v ktorom sa o náklady veľkej flotily delili Madrid, Benátky a pápež.

Don Juan de Austria vstupuje do Tunisu v roku 1573. Knižná ilustrácia z 19. storočia je neskorším umeleckým zobrazením udalosti.

Filip následne schválil výpravu proti Tunisu. Mesto bolo od zásahu Uluça Aliho v roku 1569 pod osmanskou kontrolou a nachádzala sa v ňom osmanská posádka, zatiaľ čo pevnosť La Goulette pri vstupe do tuniského jazera zostávala pod španielskou kontrolou. Don Juan vyplával na jeseň 1573 s viac než stovkou galér, ďalšími plavidlami a približne 20 000 vojakmi. Po príchode flotily sa osmanská posádka z mesta stiahla a don Juan obsadil Tunis v októbri takmer bez boja. Na trón dosadil hafsidského princa Muhammada a španielske jednotky začali budovať nové opevnenie, ktoré malo spolu s La Goulette zabezpečiť kontrolu prístupu k mestu.

Rozhodnutie držať Tunis vytvorilo potrebu stálej posádky, zásobovania a dokončenia opevnenia na mieste, ktoré mohlo osmanské loďstvo napadnúť z východu. V kráľovských radách sa preto diskutovalo aj o lacnejšej možnosti zničiť obranné zariadenia mesta a ponechať iba La Goulette. Do konca roku 1573 však zostal Tunis pod ochranou španielskej posádky a klientského vládcu. Jeho strata v nasledujúcej osmanskej kampani roku 1574 už patrila do ďalšej fázy stredomorskej vojny.

Kríza vo vzťahoch s Anglickom

Napätie medzi Filipom II. a anglickou kráľovnou Alžbetou I. sa na prelome rokov 1568 a 1569 zmenilo na obchodnú a diplomatickú krízu. Päť menších lodí, ktoré viezli striebro a zlato určené na vyplatenie vojska vojvodu z Alby v Nizozemsku, sa pred korzármi ukrylo v anglických prístavoch. Peniaze poskytli janovskí finančníci a vlastnícke právo ku kovu pred jeho odovzdaním Filipovým zástupcom nebolo jednoznačné. Anglická vláda zásielku zadržala a Alžbeta oznámila, že si ju požičia za rovnakých podmienok, za akých mala byť poskytnutá španielskemu kráľovi. Alba odpovedal zadržaním anglického majetku v Nizozemsku; nasledovali odvetné opatrenia proti nizozemským a španielskym obchodníkom v Anglicku a proti anglickým obchodníkom na územiach Filipovej monarchie. Spor obmedzil tradičný obchod medzi Anglickom a Antverpami a súčasne sťažil financovanie Flámskej armády.

Náboženský rozmer vzťahov zvýraznila bula Regnans in Excelsis, ktorú Pius V. vydal 25. februára 1570. Pápež v nej Alžbetu exkomunikoval, vyhlásil ju za zbavenú nároku na vládu a jej poddaných oslobodil od povinnosti poslušnosti. Filip nebol pôvodcom buly a jej vydanie nebolo spojené s pripravenou španielskou vojenskou operáciou. V Madride a Bruseli sa obávali, že verejná výzva bez možnosti okamžitého zásahu vystaví anglických katolíkov prísnejšiemu postihu a sťaží tajné rokovania. Bula napriek tomu vytvorila politický rámec, v ktorom časť exilových katolíkov a odporcov Alžbety hľadala podporu pápeža a španielskeho kráľa pre zmenu na anglickom tróne.

Najrozsiahlejším plánom tohto obdobia bolo Ridolfiho sprisahanie, pomenované podľa florentského bankára Roberta Ridolfiho. Jeho účastníci počítali s oslobodením zajatej škótskej kráľovnej Márie Stuartovej, jej sobášom s Thomasom Howardom, vojvodom z Norfolku, povstaním anglických katolíkov a zásahom vojska z Nizozemska. Ridolfi počas roku 1571 navštívil Brusel, Rím a Madrid a tvrdil, že v Anglicku možno zhromaždiť rozsiahlu domácu podporu. Španielsky vyslanec v Londýne Guerau de Spes plán podporoval, vojvoda z Alby ho však považoval za nedostatočne pripravený. Upozorňoval na chýbajúci bezpečný prístav, neisté informácie o počte povstalcov, náročnosť prepravy niekoľkých tisíc vojakov cez more a nebezpečenstvo, že predčasný zásah vyvolá vojnu s Anglickom v čase povstania v Nizozemsku.

Filip napokon vyjadril podmienečný súhlas s vojenskou pomocou, jej začatie však viazal na úspešné vnútorné povstanie a na podmienky, ktoré Alba nepokladal za splnené. Nešlo teda o už pripravenú inváziu s určeným dátumom a miestom vylodenia. Anglické úrady medzitým zachytili poslov a šifrovanú korešpondenciu a počas leta a jesene 1571 odkryli väzby medzi Ridolfim, Norfolkovými služobníkmi, Máriinými zástupcami a španielskym vyslancom. Norfolk bol zatknutý, v januári 1572 odsúdený za velezradu a 2. júna popravený. De Spes musel Anglicko opustiť na prelome rokov 1571 a 1572. Ridolfi zostal na kontinente a priamemu zatknutiu sa vyhol.

Alžbetina vláda sa napriek odhaleniu sprisahania usilovala zabrániť otvorenej vojne. Začiatkom marca 1572 prikázala morským gézom, aby opustili anglické prístavy, v ktorých dovtedy predávali korisť a dopĺňali zásoby. Toto rozhodnutie bezprostredne ovplyvnilo dianie v Nizozemsku, pretože flotila vyhnancov sa obrátila proti Brielle. Obchodný spor sa začal zmierňovať v roku 1573 predbežnou dohodou v Nijmegene; otázky náhrad a obnovenia obchodu boli podrobnejšie upravené až dohodou v Bristole v auguste 1574. Anglo-španielske vzťahy tak zostali napäté, ale Filip a Alžbeta počas týchto rokov nevstúpili do vyhlásenej vojny.

Albova daňová politika v Nizozemsku

Vojvoda z Alby potreboval po roku 1568 zabezpečiť pravidelný príjem na žold, posádky, pevnosti a vojenské operácie. Dovtedajší spôsob financovania závisel od subvencií schvaľovaných provinciálnymi stavmi a od prevodov z iných častí monarchie. Tie prichádzali oneskorene, podliehali úrokom a mohli byť prerušené námornou alebo diplomatickou krízou, ako ukázalo zadržanie peňazí v Anglicku. Alba preto v roku 1569 predložil stavom sústavu troch daní podľa kastílskych vzorov: jednorazovú stotinu, teda jedno percento z hodnoty majetku; dvadsiatinu, päť percent z prevodu nehnuteľností; a desatinu, desať percent z predaja hnuteľného tovaru. Posledné dve dávky mali vytvoriť trvalejší príjem nezávislý od pravidelného súhlasu stavov.

Provinciálne stavy namietali, že pravidelná daň z každého predaja by zasiahla obchod a výrobu, pretože rovnaký výrobok mohol byť zdanený pri viacerých po sebe nasledujúcich transakciách. Spor sa týkal aj ústavnej otázky: trvalý príjem vyberaný bez nového stavovského súhlasu by zmenšil ich vplyv na vládu. Stavy napokon povolili stotinu a namiesto ďalších dvoch daní ponúkli časovo obmedzenú subvenciu. Keď sa Alba v roku 1571 pokúsil presadiť vyberanie desatiny, mestské rady, obchodníci a remeselníci kládli pasívny odpor; v niektorých mestách zostali obchody zatvorené a úradníci nedokázali vytvoriť spoľahlivý systém výberu. Alba túto daň v roku 1572 dočasne odložil výmenou za ďalšiu subvenciu. Konflikt však už spojil hospodárske námietky s odporom proti mimoriadnym súdom, vojenským posádkam a obmedzovaniu provinčných výsad.

Kráľ podporoval zásadu, že Nizozemsko má väčšou mierou prispievať na vlastnú obranu, ale podrobnosti daňovej sústavy vytvorila Albova vláda v Bruseli. Pomalá komunikácia znamenala, že Filipove odpovede prichádzali s odstupom a reagovali na situáciu, ktorá sa už mohla zmeniť. Z Madridu sa preto nevydávali podrobné každodenné pokyny k samotnému výberu. Filip schvaľoval alebo odmietal návrhy predkladané guvernérom a radami, pričom súčasne požadoval zníženie výdavkov a pokračovanie vojenského tlaku. Rozpor medzi týmito požiadavkami sa prejavoval nevyplateným žoldom a rastúcim dlhom Flámskej armády.

Dobytie Brielle a územné rozšírenie povstania

Morskí gézovia obsadzujú Brielle 1. apríla 1572. Dobová rytina Fransa Hogenberga.

Po odchode z Anglicka sa približne dve desiatky lodí morských gézov pod vedením Viliama de la Marcka, pána z Lumey a Willema Bloysa van Treslong objavili 1. apríla 1572 pred Brielle na ostrove Voorne. V meste nebola pravidelná kráľovská posádka, preto ho gézovia po krátkom nátlaku obsadili. Pôvodne mohlo ísť o dočasné získanie zásob a útočiska, velitelia sa však rozhodli prístav udržať v mene Viliama Oranžského. Pokus holandského miestodržiteľa Maximiliena de Hénin, grófa z Bossu, získať Brielle späť neuspel. Dňa 6. apríla sa proti kráľovskej posádke vzbúrilo prístavné mesto Vlissingen, ktoré kontrolovalo plavbu pri ústí Šeldy, a v nasledujúcich týždňoch sa k povstaniu pridali ďalšie sídla v Zeelande a Holandsku.

Šírenie povstania nebolo vo všetkých mestách rovnaké. Niekde prevzali moc miestni kalvíni a mestské milície, inde mestská rada vyjednávala s vyslancami princa Oranžského a ďalšie sídla sa pridali až pod vojenským tlakom. V máji prešlo na povstaleckú stranu obchodné mesto Enkhuizen, čím gézovia získali prístup k Zuiderzee. Do leta ovládali alebo mali podporu vo väčšine miest Holandska a v časti Zeelandu; Amsterdam, Middelburg, Goes a niekoľko ďalších pevností zostali verné kráľovskej vláde. Územná súvislosť pobrežných oblastí, prístavy a miestne daňové príjmy poskytli povstaniu základňu, ktorú vpády Viliama Oranžského z roku 1568 nemali.

Prevraty sprevádzalo konfesijné násilie. Ozbrojenci plienili alebo preberali katolícke kostoly a kláštory, vyháňali duchovných a v niektorých prípadoch ich zabíjali. V júli 1572 dal Lumey napriek výzvam na prepustenie popraviť v Brielle devätnásť katolíckych kňazov a rehoľníkov zajatých v Gorincheme, známych ako Gorcumskí mučeníci. Násilie nebolo obmedzené na jednu stranu konfliktu a jeho rozsah sa medzi mestami líšil. Viliam Oranžský sa usiloval podriadiť miestnych veliteľov vlastnej právomoci a presadzoval verejnú ochranu katolíkov, zároveň však potreboval vojenskú podporu radikálnych gézov a nedokázal ich konanie vždy kontrolovať.

Zástupcovia povstaleckých miest sa zišli 19. júla 1572 v Dordrechte na neautorizovanom zasadnutí stavov Holandska. Uznali Viliama Oranžského za kráľovského miestodržiteľa Holandska, Zeelandu a Utrechtu a schválili financie na vedenie vojny. Formálne naďalej tvrdili, že konajú v mene Filipa II. a proti jeho zlým radcom a utláčateľskej správe. Súčasne však bez kráľovského súhlasu vyberali dane, menovali úradníkov a organizovali vojsko, čím si vytvárali vlastné mocenské štruktúry. Reformované bohoslužby získali verejné postavenie, hoci kalvíni tvorili iba menšinu obyvateľstva; katolícke bohoslužby boli v mnohých povstaleckých mestách postupne obmedzené alebo zakázané.

Pobrežné povstanie bolo súčasťou širšieho útoku plánovaného Viliamom Oranžským a jeho spojencami. Jeho brat Ľudovít Nassauský prekvapivo obsadil Mons 24. mája 1572 s pomocou vojakov, ktorí prenikli do mesta v prestrojení. Oranžský v lete prekročil Rýn s námezdným vojskom a postupoval do Brabantska, kým hugenotské oddiely mali prísť z Francúzska. Alba sa vyhol všeobecnej bitke a sústredil sa na izoláciu Monsu. Masakra francúzskych protestantov počas Bartolomejskej noci 24. augusta a následný obrat francúzskej politiky znemožnili očakávanú rozsiahlu pomoc. Mons kapituloval 19. septembra za podmienok, ktoré umožnili odchod časti obrancov, a Oranžského hlavné vojsko sa pre nedostatok peňazí a zásob rozpadlo.

Kráľovská protiofenzíva a obliehania v rokoch 1572 – 1573

Po páde Monsu obrátil Alba vojsko proti mestám, ktoré podporili povstanie. Bezprostredným cieľom bolo obnoviť spojenie medzi južnými provinciami a severom a odradiť ďalšie mestá od zmeny strany. Operácie viedol najmä jeho syn Fadrique Álvarez de Toledo. Začiatkom októbra 1572 sa bez odporu podriadil Mechelen, ktorého obyvatelia sa pokúsili preukázať vernosť kráľovi. Vojaci napriek tomu mesto počas troch dní plienili. Mechelen bol potrestaný za predchádzajúce prijatie Oranžského posádky a korisť zároveň slúžila ako náhrada časti nevyplateného žoldu. Rozhodnutie povoliť plienenie prijalo kráľovské velenie, hoci rozsah násilia a krádeží už nedokázalo presne riadiť.

V novembri nasledovalo dobytie Zutphenu a v decembri Naardenu. Po vniknutí kráľovských jednotiek do oboch miest boli zabití obrancovia i civilisti; presné počty obetí nie sú známe a neskoršie správy ich často zväčšovali v rámci vojnovej propagandy. Popravy, požiare a plienenie však potvrdzujú pramene z oboch táborov. Alba a jeho velitelia používali trest ako zámernú výstrahu mestám, ktoré by odmietli kapitulovať, zatiaľ čo oranžistická tlač udalosti šírila ako dôkaz, že vzdanie sa nezaručuje bezpečnosť. Rovnaké ťaženie zahŕňalo aj úspešnú pomoc obliehanému mestu Goes: oddiel pod velením Cristóbala de Mondragón prešiel v októbri 1572 za odlivu plytčinami Východnej Šeldy a prinútil povstalcov obliehanie prerušiť.

Obliehanie Haarlemu v rokoch 1572 – 1573 na dobovej rytine Fransa Hogenberga. Obraz spája jednotlivé fázy obliehania do jednej kompozície.

Ďalším cieľom sa stal Haarlem, ktorého poloha medzi južnou a severnou časťou Holandska mala operačný význam pre obe strany. Fadrique začal mesto obliehať 11. decembra 1572. Obranu viedol Wigbolt Ripperda a posádku tvorili miestni ozbrojenci i francúzski, anglickí, škótski a nemeckí vojaci. Kráľovské delostrelectvo vytváralo prielomy v hradbách, obrancovia však stavali vnútorné zemné valy a odrazili prvé útoky. Obe strany používali míny a protimíny: obliehatelia sa snažili podkopať opevnenie, zatiaľ čo obrancovia razili vlastné chodby, aby nepriateľské práce zničili. Zásobovanie cez zamrznutú alebo loďami prekonávanú plochu Haarlemského jazera predlžovalo odpor mesta.

Kráľovské a amsterdamské lode porazili 26. mája 1573 povstaleckú flotilu na Haarlemskom jazere a obliehatelia následne uzavreli hlavné zásobovacie trasy. Viacero pokusov Viliama Oranžského dopraviť mestu pomoc po súši bolo odrazených. Po vyčerpaní potravín Haarlem 13. júla kapituloval. Mesto zaplatilo vysokú kontribúciu a väčšina civilného obyvateľstva nebola vystavená všeobecnému plieneniu, velitelia a veľká časť posádky však boli popravení; viacerých zajatcov zviazali po dvojiciach a utopili v rieke Spaarne. Počty popravených i celkové straty oboch strán sa v prameňoch odlišujú. Sedemmesačné obliehanie stálo kráľovskú armádu niekoľko tisíc mužov a ďalšie výdavky, ktoré prehlbovali nedoplatky žoldu.

Krátko po kapitulácii sa časť vojakov pri Haarleme vzbúrila a žiadala vyplatenie dlžného žoldu. Velenie muselo rokovať, zabezpečiť čiastočnú platbu a potrestať niektorých vodcov vzbury. Takéto vojenské nepokoje neznamenali prechod vojakov k povstalcom; vyplývali predovšetkým zo zmluvného chápania služby, podľa ktorého mali nárok na pravidelnú mzdu. Dočasne však obmedzili schopnosť armády okamžite pokračovať v ťažení a ukázali, ako tesne výsledky v Holandsku záviseli od prevodov peňazí a miestnych kontribúcií.

Bitka na Zuiderzee v októbri 1573 na dobovej rytine Fransa Hogenberga. Povstalecké lode zajali kráľovského miestodržiteľa grófa z Bossu.

Po Haarleme zaútočila kráľovská armáda na Alkmaar. Obliehanie sa začalo 21. augusta 1573. Mesto malo nedávno upravené opevnenie a vodnú priekopu, posádku posilnili vojaci, ktorí prežili boje pri Haarleme. Útok z 18. septembra obrancovia odrazili. Viliam Oranžský povolil prerazenie hrádzí a stúpajúca voda v okolitých poldroch zhoršovala zásobovanie a pohyb obliehateľov. Keďže ďalší útok sľuboval vysoké straty a jesenné počasie komplikovalo táborenie, Fadrique nariadil ústup; posledné jednotky odišli 8. októbra. Alkmaar sa tak stal prvým mestom, pri ktorom sa Albova armáda po začatí pravidelného obliehania musela stiahnuť bez kapitulácie obrancov.

O tri dni neskôr, 11. októbra, porazili lode morských gézov na Zuiderzee kráľovskú flotilu vedenú grófom z Bossu. Boj prebiehal v plytkých vodách a skončil sa zajatím Bossuovej vlajkovej lode aj samotného veliteľa. Výsledok sťažil zásobovanie Amsterdamu po vode a upevnil spojenie medzi povstaleckými mestami severného Holandska. V Zeelande pokračovalo obliehanie Middelburgu, zatiaľ čo v októbri začali kráľovské sily blokovať Leiden. Do konca roku 1573 teda kráľovská armáda ovládala väčšinu vnútrozemských a južných provincií, ale nedokázala odstrániť povstaleckú základňu v Holandsku a Zeelande.

Odvolanie vojvodu z Alby

Filip dostával o nizozemskej situácii správy prostredníctvom Albu, Štátnej rady, finančných úradníkov, vojenských veliteľov a osobitných vyslancov. Ich hodnotenia sa rozchádzali v otázke, či možno odpor zlomiť ďalšími trestnými opatreniami, alebo treba obnoviť rokovanie s provinciálnymi elitami. Kráľ neustúpil od požiadavky zachovať katolícke náboženstvo a vlastnú zvrchovanosť, súhlasil však s výmenou generálneho guvernéra. K rozhodnutiu prispeli dlhodobý odpor voči daniam, neúspech ukončiť povstanie, konflikty Albu s nizozemskými radcami, náklady armády a potreba vyskúšať inú kombináciu vojenských a politických prostriedkov.

Za Albovho nástupcu vybral Filip Luisa de Requesensa y Zúñigu, ktorý predtým pôsobil ako vyslanec v Ríme, zúčastnil sa na prípravách stredomorskej flotily a od roku 1571 spravoval Milánske vojvodstvo. Requesens prišiel do Bruselu v novembri 1573 a úrad generálneho guvernéra prevzal koncom mesiaca. Alba opustil Nizozemsko v decembri. Výmena neznamenala okamžité zastavenie bojov ani zrušenie všetkých predchádzajúcich opatrení: nový guvernér zdedil nevyplatenú armádu, pokračujúce obliehania, rozdelené provincie a obmedzený priestor na náboženské ústupky.

Na konci roku 1573 boli výsledky jednotlivých konfliktov rozdielne. Organizované povstanie v Granade bolo potlačené a väčšina tamojších Moriskov nútene rozptýlená po Kastílskej korune. Sobáš s Annou Habsburskou priniesol dvoch synov, hoci obaja neskôr zomreli v detstve. Svätá liga zvíťazila pri Lepante, ale rozpadla sa po osobitnom mieri Benátok a Cyprus zostal osmanský; španielska monarchia súčasne obsadila Tunis. Vzťahy s Anglickom sa po obchodnej kríze a Ridolfiho sprisahaní začali diplomaticky upravovať, zatiaľ čo povstanie v Holandsku a Zeelande získalo mestá, daňové zdroje a námorné základne. Filipova vláda preto vstupovala do roku 1574 s ukončenou vojnou v Granade, ale s pokračujúcimi záväzkami v severnej Afrike a Nizozemsku.

Krízy monarchie a portugalské nástupníctvo (1574 – 1581)

Roky 1574 – 1581 boli vo Filipovej vláde spojené so súbehom vojenských, finančných a dynastických problémov. Osmanské dobytie Tunisu ukončilo krátke obdobie španielskej prevahy v tejto časti severnej Afriky, zatiaľ čo vojna v Nizozemsku pokračovala napriek pokusom o rokovanie. Pozastavenie platieb kastílskej koruny v roku 1575 narušilo úverové a zásobovacie mechanizmy, od ktorých závisela Flámska armáda, a nevyplácané jednotky sa opakovane búrili. Vyplienenie Antverp v novembri 1576 následne prispelo k dočasnému spojeniu dovtedy znepriatelených nizozemských provincií. Toto spojenectvo sa však v rokoch 1578 – 1579 rozpadlo a jednotlivé územia sa zoskupili v Únii v Arrase a Utrechtskej únii.

Súčasne sa na Pyrenejskom polostrove po smrti portugalského kráľa Sebastiána I. v roku 1578 otvorila kľúčová otázka nástupníctva, ktorá napokon vyústila do dynastického a vojenského pripojenia Portugalska k Filipovým dŕžavám.

Strata Tunisu a obmedzenie stredomorskej vojny

Španielske obsadenie Tunisu v októbri 1573, uskutočnené flotou pod velením Filipovho nevlastného brata dona Juana de Austria, nevytvorilo trvalú obrannú sústavu. Posádky museli zabezpečovať staršiu pevnosť La Goulette pri vstupe do Tuniského jazera aj nové opevnenie pri samotnom meste. Medzi oboma bodmi ležal priestor, ktorý bolo ťažké brániť proti početnej armáde podporovanej loďstvom. Madrid navyše rozhodoval o zásobovaní severoafrických pevností súčasne s financovaním vojny v Nizozemsku a s udržiavaním galér v západnom Stredomorí.

Tunis a La Goulette počas osmanského obliehania roku 1574 na pohľade vydanom Georgom Braunom a Fransom Hogenbergom v roku 1575. Dobová veduta zachytáva mesto, pevnosti, vojenské tábory a loďstvo podľa kartografických konvencií 16. storočia.

Osmanská vláda pripravila na rok 1574 rozsiahlu výpravu, ktorej cieľom bolo opätovné začlenenie Tunisu do sféry Osmanskej ríše. Pozemné sily viedol Koca Sinan Paša, loďstvu velil Uluç Ali Paša, vtedajší kapudan paša. Flotila dorazila k tuniskému pobrežiu v júli a vylodila vojsko s delostrelectvom. Po obkľúčení oboch španielskych oporných bodov padla 24. augusta La Goulette a 13. septembra aj pevnosť pri Tunise. Časť obrancov zahynula pri útokoch, ďalší sa dostali do zajatia; presné súhrnné počty uvádzané v dobových správach a neskoršej literatúre sa navzájom odlišujú.

Don Juan sa pokúšal zhromaždiť pomocné loďstvo na Sicílii, no výpravu nebolo možné pripraviť včas. Filip a jeho rady pritom odmietali riskovať neprimerane veľkú časť dostupných galér v operácii, ktorej výsledok bol po strate La Goulette neistý. Pád mesta a pevností ukončil vládu Španielskom podporovanej vetvy Hafsovcov a obnovil osmanskú kontrolu nad Tunisom. Neznamenal však úplné vytlačenie hispánskej monarchie zo severoafrického pobrežia: v jej rukách zostali ďalšie presidios, medzi nimi Oran, Mers el-Kébir a Melilla.

Strata Tunisu neviedla k novej rozhodujúcej námornej bitke porovnateľnej s Lepantom. Obe mocnosti mali na konci 70. rokov 16. storočia ďalšie naliehavé záväzky. Filip sústreďoval rastúcu časť peňazí a vojska na Nizozemsko a neskôr na portugalskú nástupnícku otázku, zatiaľ čo sultán Murad III. začal v roku 1578 vojnu proti Safíjovskej Perzii. Stredomorské násilie sa neskončilo – pokračovali korzárske prepady, zajímanie lodí a miestne strety –, rozsiahle výpravy ústredných flotíl však ustúpili.

Od roku 1577 prebiehali prostredníctvom kráľovského vyslanca Giovanniho Marglianiho rokovania s osmanskými predstaviteľmi. Výsledkom boli časovo obmedzené a opakovane obnovované dohody o prímerí, nie trvalá mierová zmluva upravujúca všetky sporné otázky. Rokovania prebiehali diskrétne aj preto, že Filip sa na verejnosti naďalej predstavoval ako ochranca katolíckych krajín pred osmanskou expanziou. Do roku 1581 sa napriek viacerým prerušeniam vytvoril stav, v ktorom sa Madrid ani Istanbul neusilovali o ďalšie priame meranie síl svojich hlavných flotíl.

Requesensova vláda a vojna v Holandsku a Zeelande

Luis de Zúñiga y Requesens, ktorý v novembri 1573 nahradil vojvodu z Alby vo funkcii generálneho miestodržiteľa Nizozemska, dostal od Filipa za úlohu obnoviť kráľovskú autoritu kombináciou vojenského tlaku a obmedzených ústupkov. V júni 1574 vyhlásil všeobecnú milosť, z ktorej však boli vyňatí vedúci predstavitelia povstania a ľudia obvinení z aktívneho kalvinizmu. Dal tiež formálne ukončiť činnosť Rady nepokojov, spojenej s Albovým represívnym režimom. Tieto opatrenia nezmenili základný spor: Filip nebol ochotný pripustiť verejné protestantské bohoslužby ani trvalé obmedzenie svojich panovníckych práv a povstalci v Holandsku a Zeelande odmietali odzbrojiť bez záruk svojich náboženských a politických požiadaviek.

Bitka pri Mookerheide 14. apríla 1574 na dobovej spravodajskej rytine Fransa Hogenberga. V boji zahynuli Ľudovít a Henrich Nasavský.

Na jar 1574 sa Requesens musel vyrovnať s vpádom vojska, ktoré v Nemecku zhromaždili bratia Viliama Oranžského Ľudovít a Henrich Nasavskí. Ich zámerom bolo preniknúť k rieke Máze, spojiť sa s Viliamovými silami a prinútiť kráľovské vojsko, aby zmiernilo tlak na obliehaný Leiden. Dňa 14. apríla 1574 ich pri Mookerheide zastavili jednotky Flámskej armády. Povstalecké vojsko bolo porazené a obaja nasavskí velitelia zahynuli. Víťazstvo zabránilo bezprostrednému spojeniu povstaleckých armád, no nevyriešilo situáciu v západných provinciách, kde povstalci kontrolovali veľkú časť vodných ciest a mohli využívať námorné spojenie medzi mestami.

Ešte pred bitkou pri Mookerheide sa kráľovská posádka vo Middelburgu, poslednom významnom opornom bode na ostrove Walcheren, vzdala po dlhom obliehaní a prerušení zásobovania. Kapitulácia vo februári 1574 upevnila povstaleckú kontrolu nad väčšinou Zeelandu a nad prístupmi k ústiu Šeldy. Requesens preto pokračoval v obliehaní Leidenu, ktorého poloha medzi Haagom, Amsterdamom a Utrechtom mu dávala vojenský aj komunikačný význam. Prvé obliehanie bolo prerušené pre nasavský vpád; po Mookerheide kráľovské jednotky mesto opäť uzavreli.

Vyslobodenie Leidenu 3. októbra 1574 na tapisérii Joosta Jansza Lanckaerta z rokov 1587 – 1589. Kompozícia znázorňuje zaplavené okolie mesta a postup povstaleckého loďstva.

Obrana Leidenu sa opierala o mestské hradby, no s predlžujúcim sa obliehaním sa zhoršovalo zásobovanie a medzi obyvateľmi sa šírili choroby. Holandské stavy na návrh Viliama Oranžského rozhodli otvoriť hrádze a zaplaviť časť nízko položenej krajiny. Postup vody bol spočiatku pomalý, pretože vietor a výška terénu bránili povstaleckému loďstvu dostať sa k mestu. Začiatkom októbra sa však podmienky zmenili a oddiely takzvaných morských gézov pod velením Louisa de Boisota prenikli cez zaplavené územie. Kráľovské jednotky opustili svoje postavenia a 3. októbra 1574 dorazila pomoc do mesta. Obyvatelia počas obliehania utrpeli veľké straty hladom a epidémiami, ich presný počet však nemožno spoľahlivo určiť.

Neúspech pri Leidene ukázal obmedzenia kráľovskej armády v krajine, kde bolo možné používať hrádze, kanály a pobrežné loďstvo ako súčasť obrany. Povstalci zároveň nedokázali vytlačiť kráľovské posádky zo všetkých provincií. Amsterdam zostával na Filipovej strane a kráľovské jednotky ovládali dôležité vnútrozemské komunikácie. Výsledkom nebola súvislá frontová línia, ale sieť miest, pevností, riek a ostrovov, o ktoré sa bojovalo vojenskými operáciami, blokádami aj rokovaniami s miestnymi elitami.

Na začiatku roka 1575 sa v Brede začali mierové rozhovory sprostredkované cisárskymi vyslancami. Kráľovskí zástupcovia ponúkali milosť, potvrdenie tradičných výsad a odchod časti zahraničných jednotiek, ak povstalci obnovia poslušnosť a zrieknu sa verejného protestantského kultu. Delegáti Holandska a Zeelandu žiadali náboženské záruky a riešenie postavenia vojska ešte pred úplným podriadením sa kráľovi. Rokovania sa skončili v júli bez dohody. Rozdiely sa netýkali iba formulácií, ale otázky, či môže panovník nariadiť jednotnú vieru aj proti vôli provinčných a mestských stavov a či sa povstalci môžu spoľahnúť na sľúbenú amnestiu po odzbrojení.

Vojna preto pokračovala. Kráľovská armáda sa pokúšala prerezať spojenie medzi Holandskom a Zeelandom a v septembri 1575 zaútočila cez plytké vody na ostrov Schouwen. Po namáhavom prechode zatopeným terénom obsadila časť ostrova a začala obliehať Zierikzee. Operácia síce dokazovala, že Requesensove sily zostávali bojaschopné, súčasne však zvyšovala náklady na žold, zásoby a opevňovacie práce práve v čase, keď sa prerušil tok úverov z Kastílie.

Pozastavenie platieb a úverová kríza (1575 – 1577)

Financovanie Filipovej monarchie dlhodobo záviselo od predaja štátnych rent (juros) a krátkodobých úverových zmlúv (asientos) so súkromnými, najmä janovskými bankármi. Dňa 1. septembra 1575 Filip nariadil pozastavenie platieb z viacerých krátkodobých úverových zmlúv. V staršej literatúre sa tento krok často označoval ako „štátny bankrot“, nešlo však o zánik štátu ani o úplné odmietnutie všetkých dlhov. Koruna naďalej uznávala dlhodobé juros a vyplácala viaceré bežné záväzky; sporné boli predovšetkým podmienky a zabezpečenie asientos. Kráľovská rada sa usilovala znížiť náklady na obsluhu dlhu, preskúmať zmluvy a prinútiť bankárov, aby prijali premenu časti pohľadávok na dlhodobejšie cenné papiere. V moderných pojmoch išlo o platobné moratórium a vynútenú reštrukturalizáciu vybranej časti verejného dlhu.

Rozhodnutie malo širšie následky, než kráľovskí radcovia predpokladali. Pohľadávky voči korune sa používali ako zábezpeka v súkromnom obchode a medzi bankami, takže ich zmrazenie narušilo úverové reťazce na kastílskych obchodných trhoch. Časť platieb na veľtrhoch sa zastavila, viaceré banky a obchodníci obmedzili nové úvery a finančníci odmietali uzatvárať ďalšie kontrakty, kým sa nevyriešia staré záväzky. Kríza preto nebola iba sporom medzi Filipom a niekoľkými janovskými veriteľmi; preniesla sa do domáceho úveru, obchodu a schopnosti vlády presúvať peniaze k armádam mimo Pyrenejského polostrova.

Spor bol zároveň prepojený s rokovaniami medzi panovníkom a kastílskymi kortesmi. Koruna žiadala vyšší a spoľahlivejší daňový výnos, z ktorého by mohla hradiť staré dlhy a uzatvárať nové úvery. Zástupcovia miest sa bránili ďalšiemu zaťaženiu spotreby a požadovali kontrolu spôsobu vyberania daní. Rokovania sa pretiahli na viac ako dva roky. Až keď mestá prijali zvýšenie pravidelných príspevkov a koruna sa dohodla s väčšinou veriteľov, bolo možné obnoviť bežnejšie fungovanie úverového trhu.

V decembri 1577 uzavrela koruna s bankármi dohodu známu ako medio general. Časť splatných pohľadávok bola uznaná za nových podmienok, časť sa zmenila na juros a pri niektorých záväzkoch sa znížili úroky alebo nominálna hodnota. Finančníci výmenou získali právne potvrdené nároky na určené kráľovské príjmy a opäť začali poskytovať služby potrebné na medzinárodné prevody. Dohoda neodstránila dlhodobý rozdiel medzi príjmami monarchie a nákladmi jej vojen, ukončila však bezprostredné zmrazenie úverov z rokov 1575 – 1577.

Pre Nizozemsko bol rozhodujúci časový súbeh úverovej krízy s obliehaním Zierikzee. Peniaze určené na žold prichádzali oneskorene alebo vôbec a nedoplatky sa pridávali k starším dlhom voči vojakom. Vzbura vojenskej jednotky v ranom novoveku neznamenala automaticky prechod na stranu nepriateľa. Vojaci si spravidla vytvorili vlastnú organizáciu, zvolili hovorcov, odmietali plniť rozkazy a obsadili miesto, z ktorého mohli vynútiť vyplatenie žoldu. Zásobovanie si však často zabezpečovali násilným vyberaním potravín a peňazí od obyvateľstva. Takéto vzbury sa vo Flámskej armáde vyskytovali už pred rokom 1575, no platobná kríza zväčšila ich rozsah a sťažila vláde ich ukončenie.

Smrť Requesensa a vyplienenie Antverp

Requesens zomrel 5. marca 1576 v Bruseli po krátkom ochorení. Keďže Filip neurčil nástupcu, ktorý by sa mohol okamžite ujať úradu, dočasná výkonná moc prešla na Štátnu radu zloženú prevažne z nizozemských veľmožov a úradníkov. Rozhodovanie komplikovala vzdialenosť od Madridu: listy a pokyny cestovali niekoľko týždňov a nový generálny miestodržiteľ nemohol prísť skôr, než dostal menovanie, inštrukcie a zabezpečenie cesty. Mocenské vákuum vzniklo práve v čase, keď vláda nemala peniaze na uspokojenie armády.

Dňa 2. júla 1576 sa posádke pod velením Cristóbala de Mondragón podarilo prinútiť Zierikzee ku kapitulácii. Víťazní vojaci však krátko nato odmietli poslušnosť, pretože im dlhovali žold za dlhé obdobie. Ďalšie vzbúrené oddiely sa sústreďovali v Brabantsku a Flámsku. Koncom júla obsadili Aalst, odkiaľ podnikali výpravy do okolia a vymáhali zásoby. V októbri došlo k násiliu aj v Maastrichte. Provinčné stavy a mestá začali zhromažďovať vlastné jednotky, pričom ich odpor sa čoraz väčšmi obracal proti prítomnosti všetkých zahraničných kráľovských vojakov, nielen proti konkrétnym vzbúrencom.

Vyplienenie Antverp v novembri 1576 na dobovej rytine Fransa Hogenberga. Rytina bola zároveň súčasťou povstaleckej obrazovej propagandy, preto ju nemožno chápať ako doslovný záznam jednotlivých výjavov.

Najvážnejší stret vznikol v Antverpách. V meste sa nachádzala kráľovská citadela s profesionálnymi jednotkami, zatiaľ čo mestská správa a predstavitelia stavov posilňovali vlastnú obranu. Začiatkom novembra dorazili k citadele vzbúrení vojaci z Aalstu a ďalších posádok. Dňa 4. novembra zaútočili spoločne s mužmi z citadely proti stavovským a mestským silám. Po prelomení odporu nasledovalo niekoľkodňové rabovanie, podpaľačstvo, zabíjanie a vymáhanie výkupného. Požiar zničil alebo poškodil veľké množstvo domov a obchodných skladov. Odhady počtu obetí sa v prameňoch značne rozchádzajú, preto nemožno bez výhrad preberať vysoké čísla rozšírené v dobových pamfletoch.

Udalosť sa rozšírila pod názvom „španielska zúrivosť“ (hol. Spaanse Furie), hoci medzi vojakmi Flámskej armády boli okrem mužov zo Španielska aj príslušníci iných krajín Filipovej monarchie a Svätej rímskej ríše. Označenie odrážalo dobovú politickú interpretáciu, ktorá násilie spájala so „španielskou“ vládou ako celkom. Vyplienenie nebolo vykonané na priamy Filipov rozkaz. Vzbúrenci konali proti rozkazom úradov a usilovali sa vynútiť si dlžný žold; za podmienky, ktoré vzburu umožnili, však niesol zodpovednosť systém financovania a velenia kráľovskej armády.

Antverpy boli najvýznamnejším obchodným a finančným mestom Nizozemska a ich vyplienenie malo dôsledky presahujúce bezprostredné škody. Obchodníci, veritelia a remeselníci prišli o tovar, účtovné doklady i nehnuteľnosti; ďalší z mesta odišli alebo obmedzili podnikanie. Politicky udalosť oslabila postavenie tých katolíckych a rojalistických elít, ktoré dovtedy odmietali povstanie v Holandsku a Zeelande, ale súčasne požadovali odchod neplatených vojakov. Správy a rytiny znázorňujúce násilie sa rýchlo šírili po Európe a stali sa súčasťou protišpanielskej polemiky.

Gentská pacifikácia a Večný edikt

Už pred útokom na Antverpy sa predstavitelia Brabantska a Hainautu usilovali zvolať Generálne stavy, hoci panovník ani ním vymenovaný miestodržiteľ im nedali riadny súhlas. Ich bezprostredným cieľom bolo obnoviť poriadok a odstrániť vzbúrené jednotky. Keďže však Holandsko a Zeeland ovládali časť prístupových ciest a disponovali vlastným vojskom, katolícke provincie sa s nimi museli dohodnúť. V októbri 1576 začali v Gente rokovania medzi delegátmi Generálnych stavov a zástupcami Viliama Oranžského. Správa o vyplienení Antverp urýchlila uzavretie dohody.

Gentská pacifikácia, podpísaná 8. novembra 1576, požadovala odchod španielskych a ďalších zahraničných jednotiek, zastavenie prenasledovania spojeného s náboženskými ediktmi a obnovenie provinčných a mestských výsad. Signatári sa zaviazali vzájomne si pomáhať proti vojenskému násiliu a odložiť konečné riešenie náboženskej otázky na neskoršie zasadnutie Generálnych stavov. V Holandsku a Zeelande mal dovtedajší stav dočasne zostať zachovaný, čo v praxi chránilo miestne postavenie reformovaného náboženstva; v ostatných provinciách zostal verejným náboženstvom katolicizmus. Dohoda tak neustanovila všeobecnú náboženskú slobodu a nezmierila rozdielne konfesijné ciele účastníkov.

Pacifikácia zároveň nebola formálnym zosadením Filipa. Jej účastníci sa ešte hlásili k vernosti panovníkovi a svoje konanie vysvetľovali ako obranu zákonov krajiny pred neporiadkom spôsobeným vojakmi a nesprávnymi radami kráľovských služobníkov. Tento právny rámec umožňoval, aby sa k dohode pripojili aj katolícki šľachtici a mestskí hodnostári, ktorí odmietali kalvinizmus, ale žiadali vládu prostredníctvom domácich inštitúcií. Na obmedzený čas sa tak vytvorilo spoločné politické zoskupenie takmer všetkých provincií okrem trvalo rojalistického Luxemburska.

Filip medzitým vymenoval za generálneho miestodržiteľa dona Juana de Austria. Víťaz od Lepanta pricestoval 3. novembra 1576 do Luxemburska, no bez dostatočného vojska a peňazí nemohol presadiť pôvodné kráľovské pokyny silou. Rokovania so stavmi pomáhal sprostredkovať jeho tajomník a dôverník Juan de Escobedo. Don Juan napokon 12. februára 1577 podpísal takzvaný Večný edikt, ktorým prijal hlavné ustanovenia Gentskej pacifikácie: uznal tradičné výsady, súhlasil s odchodom zahraničných jednotiek a s rozpustením časti vojenských síl. Stavy na oplátku uznali jeho úrad a potvrdili katolicizmus ako verejné náboženstvo mimo Holandska a Zeelandu.

Odchod jednotiek sa uskutočnil na jar 1577 po dohode o úhrade časti ich nedoplatkov. Španielske a talianske pluky opustili väčšinu Nizozemska a presunuli sa cez Luxembursko do Talianska. Don Juan potom v máji slávnostne vstúpil do Bruselu. Navonok sa obnovila zákonná vláda miestodržiteľa, jej základ však zostával neistý. Holandsko a Zeeland nesplnili požiadavku odovzdať obsadené pevnosti, Generálne stavy zostali politicky aktívne a Viliam Oranžský nedôveroval zárukám, ktoré záviseli od budúceho Filipovho súhlasu.

Filip Večný edikt dodatočne prijal, odmietal však ústupky, ktoré by podľa jeho výkladu oslabovali katolícke náboženstvo alebo jeho zvrchované práva. Don Juan na druhej strane žiadal peniaze a spoľahlivé pevnosti, pretože sa obával, že ho stavy zbavia reálnej moci. Korešpondencia medzi Madridom, Luxemburskom a Bruselom postupovala pomaly a každá strana pochybovala, či druhá plní dohodu v dobrej viere. Kompromis z februára preto nevytvoril stabilný ústavný poriadok; iba dočasne oddialil obnovenie otvorenej vojny.

Obnovenie vojny a nástup Alexandra Farneseho

Dňa 24. júla 1577 don Juan nečakane obsadil citadelu v Namure. Tento krok vysvetľoval potrebou zaistiť si bezpečnú základňu, Generálne stavy ho však považovali za porušenie dohôd a dôkaz prípravy nového vojenského zásahu. Miestodržiteľ opustil Brusel a začal zhromažďovať sily v Namure a Luxembursku. Viliam Oranžský prišiel v septembri do Bruselu, kde získal výrazný politický vplyv, a stavy prestali dona Juana uznávať za oprávneného miestodržiteľa.

Generálne stavy pozvali do Nizozemska arcivojvodu Mateja Habsburského, mladšieho brata cisára Rudolfa II., a bez Filipovho súhlasu ho ustanovili za generálneho miestodržiteľa. Matej však nemal vlastnú armádu ani dostatočné finančné zdroje. Jeho úrad bol obmedzený Štátnou radou a politickým vedením Viliama Oranžského, ktorý sa stal jeho hlavným poradcom. Voľba habsburského arcivojvodu ukazovala, že stavy v tejto fáze ešte nehľadali nevyhnutne republikánske usporiadanie; pokúšali sa nájsť knieža, ktoré by prijalo rozsiahle obmedzenie svojej moci a chránilo provinčné privilégiá.

Filip v reakcii povolil návrat jednotiek, ktoré podľa Večného ediktu odišli do Talianska. Ich presun po Španielskej ceste riadil Alexander Farnese, parmský princ, syn bývalej miestodržiteľky Margaréty Parmskej a don Juanov synovec. Farnese priniesol posily, ktoré mali pravidelnú organizáciu a bojové skúsenosti. Návrat a ďalšie udržiavanie Flámskej armády záviseli od obnovenia úverových prevodov, ktoré dohoda medio general na konci roku 1577 čiastočne umožnila; ani potom však financovanie vojska nebolo plynulé.

Alexander Farnese, od októbra 1578 generálny miestodržiteľ v Nizozemsku; portrét od Otta van Veena, približne z roku 1585.

Dňa 31. januára 1578 kráľovské vojsko porazilo armádu Generálnych stavov v bitke pri Gembloux. Stavovské sily ustupovali v nevýhodnom postavení a útok jazdy vedený Farnesem spôsobil rozpad ich zostavy. Kráľovská armáda následne obsadila Leuven, Tienen, Aarschot a ďalšie mestá. Víťazstvo obnovilo spojenie medzi Namurom a lojálnymi územiami, ale neviedlo k okamžitému pádu Bruselu ani Antverp. V auguste zastavili stavovské jednotky don Juanov ďalší postup v bitke pri Rijmename.

Vojenské udalosti sprevádzala radikalizácia miestnej politiky. V Gente prevzali v októbri 1577 moc kalvínski radikáli vedení Janom van Hembyze a Françoisom van Ryhove. Zatkli viacerých katolíckych hodnostárov vrátane vojvodu z Aarschotu, zasahovali proti kláštorom a vytvorili výbor osemnástich, ktorý riadil mesto. Podobné režimy vznikli alebo získali vplyv aj v iných flámskych a brabantských mestách. Ich postup proti katolíckemu duchovenstvu a majetku vyvolával odpor medzi šľachtou a mestskými elitami, ktoré sa ku Gentskej pacifikácii pridali predovšetkým pre odchod zahraničných vojsk, nie pre zavedenie kalvinizmu.

Don Juan zomrel 1. októbra 1578 vo vojenskom tábore pri Bouge neďaleko Namuru. Dobové správy jeho smrť pripisovali horúčkovitému ochoreniu, často stotožňovanému s týfusom, presnú diagnózu však nemožno spätne určiť. Pred smrťou poveril dočasným velením Farneseho a Filip toto rozhodnutie následne potvrdil. Nový generálny miestodržiteľ spájal vojenské operácie s rokovaniami a osobnými kontaktmi s katolíckymi šľachticmi. Ponúkal potvrdenie miestnych výsad a odchod časti zahraničných jednotiek výmenou za uznanie Filipa a výlučné postavenie katolíckeho náboženstva.

Escobedova vražda a pád Antonia Péreza

Nizozemská vojna bola prepojená aj s mocenskými vzťahmi na Filipovom dvore. Kráľovský tajomník Antonio Pérez získal po smrti svojho patróna Ruya Gómeza de Silva, kniežaťa z Éboli, v roku 1573 značný vplyv na spracovanie tajnej diplomatickej korešpondencie. Bol politicky spojený s kniežaťovou vdovou Anou de Mendoza, kňažnou z Éboli, a súperil s okruhom ďalšieho kráľovského tajomníka Matea Vázqueza. Dvorské zoskupenia nepredstavovali pevné strany s jednotným programom. Siete príbuzných, klientov a úradníkov však ovplyvňovali, ktoré správy sa dostali ku kráľovi a ako boli vysvetlené.

Pérez v roku 1574 odporučil Juana de Escobeda za osobného tajomníka dona Juana de Austria. Očakával, že mu bude podávať správy o don Juanových zámeroch, Escobedo sa však postupne stal miestodržiteľovým lojálnym stúpencom. Keď ho don Juan v roku 1577 vyslal do Madridu, Escobedo žiadal peniaze pre nizozemskú armádu a podporu ďalších plánov svojho pána. Nadobudol pritom presvedčenie, že Pérez don Juanove návrhy pred Filipom skresľuje, a dostal sa so svojím niekdajším patrónom do otvoreného konfliktu.

Pérez presviedčal Filipa, že Escobedo podporuje nebezpečné ambície jeho nevlastného brata a že ho nemožno odstrániť bežným súdnym postupom bez prezradenia štátnych tajomstiev. V noci 31. marca 1578 Escobeda na ulici v Madride zavraždili najatí útočníci spojení s Pérezovými ľuďmi. Zachovaná korešpondencia dokladá, že Pérez predtým získal kráľov súhlas s tajným „prostriedkom“ proti Escobedovi; pretože sa v listoch používali nepriame výrazy a Pérez kráľovi predkladal skreslené informácie, presný rozsah toho, čo Filip vedel o príprave konkrétnej vraždy, zostáva predmetom rozdielnych výkladov.

Po don Juanovej smrti sa Filip oboznámil s časťou jeho osobných písomností a dospel k záveru, že Pérez ho pri vysvetľovaní korešpondencie zavádzal. Dňa 28. júla 1579 dal zatknúť Péreza aj kňažnú z Éboli. Pérez zostal najprv v domácom väzení a začalo sa zdĺhavé vyšetrovanie jeho úradného postupu i Escobedovej smrti. Prípad bolo ťažké viesť verejne, pretože sa dotýkal tajnej zahraničnej politiky a predchádzajúceho kráľovho súhlasu s mimoriadnym zásahom. V sledovanom období nepadol konečný rozsudok a Pérezov proces pokračoval aj v nasledujúcom desaťročí.

Únie v Arrase a Utrechte

Spoločný postup dohodnutý v Gente oslabovali odlišné politické a náboženské ciele provincií. Holandsko a Zeeland boli pod rozhodujúcim vplyvom reformovaných elít a Viliama Oranžského, zatiaľ čo Hainaut, Artois a časť Flámska zostávali prevažne katolícke. Mnohé mestá a šľachtici chceli odchod zahraničných jednotiek a potvrdenie privilégií, ale odmietali kalvínske preberanie kostolov a prenasledovanie duchovných. Farnese tieto rozdiely využíval pri rokovaniach s takzvanými nespokojencami, teda katolíckymi veľmožmi a ich stúpencami, ktorí sa odvracali od politiky Generálnych stavov.

Dňa 6. januára 1579 uzavreli zástupcovia Artois, Hainautu a mesta Douai Úniu v Arrase. Vyhlásili vernosť katolíckemu náboženstvu, žiadali zachovanie provinčných slobôd a otvorili cestu k zmiereniu s Filipom. Rokovania vyústili 17. mája do Arraskej zmluvy. Panovník prostredníctvom Farneseho potvrdil miestne privilégiá a súhlasil, že zahraničné jednotky za stanovených podmienok opustia zmierené územia; signatári uznali jeho zvrchovanosť a výlučné verejné postavenie katolicizmu. Zmierenie neznamenalo, že sa všetky južné provincie naraz vrátili pod kráľovskú kontrolu, ale Farnesemu poskytlo politickú a územnú základňu pre ďalší postup.

Dňa 23. januára 1579 uzavreli zástupcovia Holandska, Zeelandu, Utrechtu, groningenských Ommelanden a časti Geldernu Utrechtskú úniu. V nasledujúcich mesiacoch sa k nej pridali ďalšie územia a mestá vrátane častí Frízska a Overijsselu; pristúpili k nej aj niektoré južné mestá, napríklad Gent, Antverpy, Breda a neskôr Bruggy. Nemožno ju preto v okamihu vzniku zjednodušene opisovať ako dohodu presne siedmich severných provincií. Jej geografický rozsah a členstvo sa formovali postupne a v prvých rokoch zahŕňali aj mestá, ktoré Farnese neskôr znovu dobyl.

Únia stanovila spoločnú obranu, koordináciu zahraničnej politiky a pravidlá financovania vojny, pričom ponechávala provinciám ich zákony, výsady a vnútorné orgány. V náboženských otázkach umožňovala Holandsku a Zeelandu zachovať vlastné usporiadanie a ostatným členom upraviť verejný kult podľa miestnych podmienok; zároveň zakazovala prenasledovať jednotlivca iba pre jeho osobné presvedčenie. Nešlo o modernú jednotnú ústavu ani o úplné oddelenie cirkvi od štátu. Text vznikol ako obranná dohoda a formálne ešte neodvolával vernosť Filipovi; jeho signatári ho pôvodne predstavovali ako prostriedok na ochranu Gentskej pacifikácie.

Rozdelenie na arraské a utrechtské zoskupenie nevytvorilo zo dňa na deň neskoršiu hranicu medzi Spojenými provinciami a Španielskym Nizozemskom. Viaceré provincie boli vnútorne rozdelené, mestá menili strany a rozsah územia ovládaného jednotlivými vládami sa menil podľa výsledku obliehaní. Politický význam oboch únií spočíval v tom, že pôvodné spojenectvo všetkých odporcov zahraničného vojska nahradili dve užšie sústavy s rozdielnym vzťahom ku kráľovi a ku katolíckemu náboženstvu.

Farnese súčasne pokračoval vo vojenských operáciách. V marci 1579 obľahol Maastricht, ktorý kontroloval dôležité prechody cez Mázu a spojenie medzi severovýchodným Nizozemskom a ríšskymi krajinami. Obrancovia spevňovali hradby, kopali protichodby a opakovane odrážali útoky. Kráľovské vojsko používalo delostrelectvo, zákopy a podzemné míny, pričom utrpelo značné straty. Na konci júna preniklo do mesta; po bojoch v uliciach nasledovalo zabíjanie a rabovanie. Aj pri tejto udalosti sa počty obetí v dobových rozprávaniach a neskorších odhadoch výrazne líšia.

Dobytie Maastrichtu posilnilo kráľovskú kontrolu nad juhovýchodným koridorom a upevnilo Farneseho postavenie medzi zmierenými provinciami. Jeho ďalší postup však stále závisel od pravidelného prísunu peňazí a posíl. Na Filipov príkaz navyše v roku 1580 odišla časť skúsených jednotiek a veliteľov k portugalskej hranici. Nizozemský konflikt sa preto neskončil; prešiel do fázy, v ktorej Farnese postupne dobýjal mestá a zároveň udržiaval dohodu s katolíckymi provinciami.

Politická príslušnosť severovýchodných území zostávala neistá. Georges de Lalaing, gróf z Rennenbergu, ktorého Generálne stavy ustanovili za miestodržiteľa Frízska, Groningenu, Drenthe a Overijsselu, prešiel 3. marca 1580 na Filipovu stranu a zaistil pre kráľa mesto Groningen. Okolité oblasti a viaceré mestá jeho rozhodnutie neprijali, takže namiesto pokojného návratu provincií pod kráľovskú vládu sa otvoril ďalší priestor bojov. Rennenbergov prechod ukázal, že ani na severe nebola politická a konfesijná príslušnosť všetkých miest vopred určená.

Násilie nebolo obmedzené na kráľovské jednotky. Dňa 9. apríla 1580 obsadili stavovské oddiely, medzi ktorými boli anglickí žoldnieri, katolícky Mechelen. Po dobytí nasledovalo rabovanie domov, kostolov a kláštorov známe ako „anglická zúrivosť“. Udalosť poskytla kráľovskej strane vlastný príklad vojenského násilia a posilnila nedôveru katolíckych obyvateľov voči jednotkám Generálnych stavov. Aj tu sa údaje o obetiach v dobových správach líšia a boli súčasťou propagandistického zápasu oboch strán.

Zosadenie Filipa v povstaleckých provinciách

Filip vydal v marci 1580 proti Viliamovi Oranžskému proskripčný edikt, ktorý bol v Nizozemsku zverejnený o niekoľko mesiacov neskôr. Obvinil ho z nevery, vzbury a kacírstva, vyhlásil ho za psanca a prisľúbil finančnú odmenu i šľachtický stav tomu, kto ho zabije alebo vydá kráľovskej moci. Cieľom bolo zbaviť povstanie jeho najvýznamnejšieho politického vodcu a súčasne presvedčiť váhajúcich, že zmierenie s Oranžským už nie je zlučiteľné s poslušnosťou voči panovníkovi.

Viliam odpovedal spisom Apológia, ktorý bol predložený Generálnym stavom v decembri 1580 a následne vyšiel vo viacerých jazykoch. Odmietal kráľovské obvinenia, obhajoval doterajší odpor a Filipa vykresľoval ako panovníka, ktorý porušil zákony a prísahy svojich krajín. Kráľovský edikt a Oranžského odpoveď posunuli konflikt od tvrdenia, že povstalci bojujú iba proti zlým radcom, k otvorenej polemike o tom, či Filip naďalej smie vykonávať vládu nad jednotlivými provinciami.

Generálne stavy sa zároveň pokúšali získať zahraničnú vojenskú pomoc a nájsť nového panovníka. V septembri 1580 uzavreli ich zástupcovia – bez súhlasu Holandska a Zeelandu – v Plessis-lès-Tours dohodu s Františkom, vojvodom z Anjou, mladším bratom francúzskeho kráľa Henricha III. Anjou mal prijať vládu za podmienok obmedzujúcich jeho moc a zaručujúcich práva provincií. Dohoda sledovala aj získanie francúzskych peňazí a vojska, hoci francúzsky kráľ sa nechcel otvorene zapojiť do vojny s Filipom.

Dňa 26. júla 1581 vydali Generálne stavy dokument známy ako Akt o odprisahaní poslušnosti (hol. Plakkaat van Verlatinghe). V mene Brabantska, Geldernu, Flámska, Holandska, Zeelandu, Frízska, Mechelenu a Utrechtu vyhlásili, že Filip stratil svoje panovnícke práva, pretože nechránil poddaných, porušoval ich výsady a zaobchádzal s nimi ako s nepriateľmi. Úradníkov a obyvateľov zbavili prísahy poslušnosti, ktorú mu zložili ako vojvodovi, grófovi alebo pánovi jednotlivých krajín.

Akt nevyhlásil okamžite jednotnú republiku v neskoršej podobe. Provinčné stavy si naďalej zachovali vlastnú zvrchovanosť a väčšina signatárov predpokladala, že Filipove tituly prejdú na iného kniežaťa, predovšetkým na vojvodu z Anjou. Dokument však odstránil právnu fikciu, podľa ktorej sa odpor viedol v kráľovom mene proti jeho úradníkom. Z Filipovho hľadiska išlo o vzburu a neplatné odňatie dedičných práv; z hľadiska stavov o zosadenie vládcu, ktorý nesplnil povinnosti vyplývajúce z prísah a miestnych zákonov. Tým sa politický rozchod stal výslovným, hoci vojenské rozhodnutie konfliktu zostávalo ďaleko.

Portugalská nástupnícka kríza

Bitka pri Alcácer Quibir 4. augusta 1578 na zobrazení vydanom Miguelom Leitãom de Andrade v roku 1629. Portugalské vojsko je znázornené v obkľúčení marockých síl; ide o neskoršiu obrazovú rekonštrukciu, nie o očité svedectvo.

Portugalský kráľ Sebastián I. sa v lete 1578 vypravil do Maroka, kde chcel podporiť zosadeného sultána Abú Abdalláha Muhammada proti vládcovi Abd al-Malikovi I. Filip, ktorý sa so svojím synovcom Sebastiánom stretol už počas príprav výpravy, postupoval zdržanlivo a odmietol zapojiť monarchiu do rozsiahlej vojny. Portugalskú armádu tvorili domáce oddiely, zahraniční žoldnieri, dobrovoľníci a početný sprievod. Dňa 4. augusta 1578 bola pri Alcácer Quibir obkľúčená a porazená. Sebastián v boji zahynul bez potomka; v bitke zomreli aj obaja súperiaci marockí vládcovia, od čoho pochádza označenie „bitka troch kráľov“.

Porážka mala pre Portugalsko bezprostredné demografické a finančné následky. Zahynula alebo sa dostala do zajatia časť šľachty a vojenských družín a rodiny zajatcov museli zhromažďovať vysoké výkupné. Kráľ nemal manželku ani potomka, a preto po ňom nastúpil jeho prastrýko, kardinál Henrich. Nový panovník mal šesťdesiatšesť rokov a ako vysvätený duchovný nemal legitímne deti. Pokúsil sa od pápeža Gregora XIII. získať dišpenz, ktorý by mu umožnil uzavrieť manželstvo, no do jeho smrti sa takáto možnosť neuskutočnila.

Nástupnícke právo neposkytovalo riešenie, ktoré by všetky strany prijímali ako nesporné. Uchádzači odvodzovali svoje nároky od detí Manuela I., pričom právnici rozdielne hodnotili blízkosť príbuzenstva, zastupovanie zomretých predkov, prednosť mužskej línie, legitimitu narodenia a postavenie cudzích panovníkov. Filip bol synom Manuelovej najstaršej dcéry Izabely Portugalskej. Bol teda Manuelovým vnukom a zo všetkých legitímnych vnukov bol najstarším dospelým mužom, svoj nárok však odvodzoval cez ženskú líniu a už vládol mimo Portugalska.

Silný nárok uplatňovala aj Katarína, vojvodkyňa z Bragançy, dcéra Manuelovho syna Duarta, vojvodu z Guimarãesu. Žila v Portugalsku, bola legitímneho pôvodu a spolu s manželom Jánom, vojvodom z Bragançy, mala dospelé politické zázemie. Podľa zásady primogenitúry a zastúpenia staršej vetvy mohol mať pred Katarínou prednosť jej synovec Ranuccio Farnese, maloletý syn Kataríninej staršej sestry Márie a parmského princa Alexandra Farneseho. Jeho vek a spojenie rodiny Farnese s Filipovou službou však obmedzovali možnosť samostatne presadzovať jeho kandidatúru.

Ďalším uchádzačom bol António, prior z Crata, syn Manuelovho syna Ľudovíta. Pochádzal z mužskej línie, jeho rodičia však neuzavreli všeobecne uznané manželstvo a odporcovia preto jeho nárok odmietali pre nemanželský pôvod. António tvrdil, že zväzok jeho rodičov bol platný, a zdôrazňoval svoje portugalské narodenie. Podporu získaval najmä medzi časťou nižšieho duchovenstva, mestského obyvateľstva a tých skupín, ktoré sa obávali vlády panovníka sídliaceho mimo krajiny. Rozloženie podpory nebolo úplne jednotné: príslušníci rovnakého stavu i jednotlivé mestá sa rozhodovali rozdielne.

Filip poveril budovaním podpory v Portugalsku diplomata Cristóvãa de Mouru. Jeho vyslanci rokovali s vysokou šľachtou, biskupmi, sudcami, členmi kráľovskej rady aj mestskými predstaviteľmi. Filip sľuboval zachovanie portugalských zákonov a úradov, udeľoval penzie a úrady a zdôrazňoval, že spojenie korún môže zabezpečiť obranu kráľovstva a jeho obchodu. Materiálne prísľuby boli súčasťou kampane, neboli však jediným dôvodom podpory: časť elít považovala Filipov genealogický nárok a schopnosť zachovať poriadok po katastrofe v Maroku za presvedčivé. Iní jeho kandidatúru odmietali ako hrozbu pre politickú samostatnosť Portugalska.

Henrich zvolal kortesy do Almeirimu, aby sa zaoberali nástupníctvom, ale pred smrťou neurčil všeobecne uznaného dediča. Zomrel 31. januára 1580, presne v deň svojich šesťdesiatych ôsmych narodenín. Dočasnú vládu prevzala rada piatich guvernérov, ktorú ešte ustanovil. Tvorili ju lisabonský arcibiskup Jorge de Almeida, Francisco de Sá de Meneses, João Telo de Meneses, João de Mascarenhas a Diogo Lopes de Sousa. Mali spravovať kráľovstvo a rozhodnúť spor, boli však vystavení nátlaku jednotlivých uchádzačov a nemali vlastnú silu schopnú vynútiť rozhodnutie v celej krajine. Väčšina z nich sa napokon priklonila k Filipovi, zatiaľ čo António sa snažil získať rozhodnutie verejnou aklamáciou.

Vojenské ovládnutie Portugalska

António, prior z Crata, Filipov hlavný súper o portugalskú korunu, na neskoršom vyobrazení zo zbierok Národnej knižnice Portugalska.

Filip sústreďoval od jari 1580 vojsko pri portugalskej hranici a zároveň pokračoval v rokovaniach. Velením pozemnej armády poveril vojvodu z Alby, ktorého po predchádzajúcom odvolaní z dvora znovu povolal do aktívnej služby. Námorné sily viedol Álvaro de Bazán, markíz zo Santa Cruz. Prítomnosť armády mala podporiť Filipov právny nárok a odradiť odporcov, ale po Henrichovej smrti sa stala aj prípravou na vojenský zásah. Vojaci pochádzali z rozličných častí monarchie a časť skúsených jednotiek bola presunutá z talianskych a nizozemských posádok.

António sa 19. júna 1580 dal v Santaréme aklamovať za portugalského kráľa a následne ho uznali viaceré mestá. Jeho hlavnou základňou sa stali Santarém, Lisabon a časti stredného a severného Portugalska. Nemal však porovnateľnú stálu armádu, delostrelectvo ani finančné zdroje. Vysoká šľachta bola rozdelená a vojvoda z Bragançy neposkytol kandidatúre svojej manželky takú vojenskú podporu, ktorá by vytvorila tretiu účinnú stranu konfliktu.

Albova armáda prekročila hranicu z Extremadury, obsadila Elvas a postupovala smerom na Lisabon. Guvernéri sa nedokázali postaviť na čelo spoločného odporu a na viacerých miestach Filipovu autoritu uznali bez boja. Súbežne Bazánovo loďstvo ovládalo pobrežné prístupy a podporovalo pozemný postup. Táto kombinácia znižovala možnosť, že António udrží hlavné mesto alebo dostane rýchlu pomoc zo zahraničia.

Dňa 25. augusta 1580 sa pri Alcântare na západnom okraji Lisabonu stretla Albova armáda s Antoniovými silami. Filipovi vojaci prelomili obranu a donútili protivníka k ústupu. Bazánove lode súčasne pôsobili na rieke Tejo a obmedzovali pohyb Antoniových síl. Dobové i neskoršie pramene uvádzajú rozdielne údaje o počtoch vojakov a obetí; isté je, že výsledok otvoril Albovi cestu do Lisabonu, ktorý jeho jednotky obsadili o dva dni neskôr.

António unikol z bojiska, presúval sa cez stredné a severné Portugalsko a ešte niekoľko mesiacov sa pokúšal organizovať odpor. Keď kráľovské jednotky ovládli aj Porto, odišiel do exilu. Jeho nárok tým nezanikol: podporu si udržal na časti Azorských ostrovov, predovšetkým na ostrove Terceira, a neskôr hľadal pomoc vo Francúzsku a Anglicku. Filipovo ovládnutie pevninského Portugalska v roku 1580 preto neukončilo celú nástupnícku vojnu; boje o Azory pokračovali až do roku 1583.

Vojenské víťazstvo sprevádzali opatrenia, ktoré mali zabrániť tomu, aby bolo Filipovo postavenie vnímané iba ako výsledok dobytia. Kráľ vyhlásil amnestiu s výnimkami pre vedúcich odporcov, potvrdzoval úrady stúpencom a pripravoval zvolanie portugalských kortesov. Súčasne trval na svojom dedičnom práve a odmietal tvrdenie, že získal korunu iba vojenskou silou. Jeho vláda tak vychádzala z kombinácie genealogického nároku, podpory časti portugalských stavov a elít, rozhodnutí kráľovských úradníkov a výsledku vojenskej kampane.

Počas pobytu v pohraničnom Badajoze postihla kráľovský dvor epidémia chrípky alebo podobného respiračného ochorenia. Filip ochorel a 26. októbra 1580 zomrela jeho štvrtá manželka Anna Habsburská. Z jej synov v tom čase žili už len dedič trónu Diego a najmladší Filip (budúci Filip III.). Kráľ sa už znovu neoženil.

Kortesy v Tomare a povaha únie

Kláštor Rádu Kristovho v Tomare, dejisko kortesov, ktoré v roku 1581 uznali Filipa za portugalského kráľa; detail manuelínskeho okna kapituly.

Filip vstúpil do Portugalska osobne v decembri 1580 a začiatkom nasledujúceho roka sa presunul do Tomaru. Dňa 16. apríla 1581 sa v areáli Kláštora Rádu Kristovho zišli portugalské kortesy, tvorené zástupcami duchovenstva, šľachty a miest. Zhromaždenie uznalo Filipov nárok a aklamovalo ho za kráľa Portugalska ako Filipa I. Používanie výrazu „korunovácia“ je v tomto prípade nepresné: portugalská tradícia kládla dôraz na aklamáciu a vzájomnú prísahu panovníka a stavov, nie na korunovanie korunou pri samostatnom korunovačnom obrade.

Panovník pred kortesmi prijal súbor záväzkov, ktoré upravovali postavenie Portugalska v dynastickom spojení. Potvrdil jeho zákony, privilégiá a zvyklosti a sľúbil pravidelne zvolávať portugalské kortesy. Verejné listiny sa mali naďalej vydávať podľa portugalských foriem a kráľovstvo si zachovalo vlastnú menu, pečate, súdnictvo a finančné orgány. Úrady v Portugalsku mali byť spravidla obsadzované portugalskými poddanými a pri panovníkovej neprítomnosti mal krajinu spravovať vhodný miestodržiteľ alebo regentský orgán podľa dohodnutých pravidiel.

Osobitne sa chránilo inštitucionálne oddelenie portugalského obchodu a námornej správy. Prístup k úradom a k obchodu vyhradenému portugalskej korune nemali automaticky získať Kastílčania ani poddaní ostatných Filipových krajín. Naopak, Portugalsko nebolo povinné prevziať kastílske zákony alebo daňový systém. Praktické dodržiavanie týchto sľubov sa v nasledujúcich desaťročiach stávalo predmetom sporov, ich prijatie v Tomare však určovalo právny rámec Filipovej portugalskej vlády.

Spojenie portugalskej koruny s Kastíliou, Aragónskom a ďalšími Filipovými krajinami sa preto označuje ako dynastická alebo personálna únia, v historiografii aj ako Iberská únia. Spoločný bol panovník a časť jeho dvora a zahraničnej politiky, nie jednotný právny štát. Portugalsko zostalo samostatným kráľovstvom so svojimi inštitúciami, podobne ako si osobitné právo a stavovské orgány zachovávali Kastília, Aragónsko, Valencia či Neapol. Označenie udalostí z roku 1580 za jednoduchú „anexiu Portugalska Španielskom“ preto nevystihuje dobovú ústavnú štruktúru; rovnako neúplné by však bolo opomenúť vojenské donútenie, ktoré odstránilo Antoniovu vládu na pevnine.

Filip sa po kortesoch presunul do Lisabonu a začal vykonávať portugalské kráľovské funkcie prostredníctvom domácich úradov. V meste zostal dvor, na ktorý prichádzali žiadosti o potvrdenie privilégií, menovania a riešenie majetkových sporov vzniknutých počas nástupníckej krízy. V roku 1581 však jeho vládu ešte neuznávali všetky portugalské územia: Terceira a niektoré ďalšie azorské ostrovy zostávali verné Antóniovi. Tomarské uznanie teda ustanovilo Filipovu vládu v pevninskom kráľovstve a jej právne podmienky, zatiaľ čo vojenské dokončenie únie nasledovalo až v ďalších rokoch.

Získanie portugalskej koruny zmenilo rozdelenie Filipových politických povinností. Na jednej strane získal titul a príjmy ďalšieho európskeho kráľovstva; na druhej strane prevzal zodpovednosť za obranu jeho samostatnej námornej a obchodnej sústavy a za dodržiavanie záväzkov prijatých voči portugalským stavom. Podrobné fungovanie portugalskej a ostatnej zámorskej správy patrilo k osobitným radám, úradom a právnym režimom a nebolo súčasťou zlúčenia s kastílskou správou.

Vojna v Nizozemsku a konflikt s Anglickom (1582 – 1588)

Upevnenie vlády v Portugalsku a boje o Azory

Po zasadnutí kortesov v Tomare zostávalo poslednou väčšou prekážkou všeobecného uznania Filipa II. za portugalského kráľa postavenie Antónia, priora z Crata. António po porážke na portugalskej pevnine naďalej vystupoval ako panovník a jeho mocenskou základňou sa stal ostrov Terceira, jeden z najvýznamnejších Azorských ostrovov, ktoré neuznali Filipovu vládu. Ostrovy mali vojenský aj komunikačný význam, pretože ležali pri trasách spájajúcich Pyrenejský polostrov s Atlantikom. Portugalská nástupnícka vojna preto po roku 1581 pokračovala ako námorný a ostrovný konflikt o to, či sa Antóniovi podarí udržať územnú základňu a získať účinnú pomoc zo zahraničia.

Námorná bitka pri ostrove São Miguel 26. júla 1582. Litografia Josepa Serru i Porsona z roku 1875 je neskoršou umeleckou predstavou udalosti, nie súdobým záznamom.

Antóniovu stranu podporovala predovšetkým Katarína Medicejská, matka francúzskeho kráľa Henricha III., ktorá si uplatňovala vlastné nároky odvodené od portugalskej dynastie a zároveň sledovala oslabenie habsburského vplyvu. Francúzsko a Filipova monarchia však formálne neboli vo vojne, preto bola výprava pripravená tak, aby ju bolo možné vydávať za súkromný podnik. Flotile francúzskych, portugalských a ďalších dobrovoľníckych lodí velil florentský vojak Filippo Strozzi. Filip poveril operáciou skúseného admirála Álvara de Bazána, markíza zo Santa Cruz, ktorý zhromaždil kastílske, portugalské a ďalšie plavidlá verné kráľovi. Obe flotily sa stretli 26. júla 1582 južne od ostrova São Miguel. Strozzi sa pokúsil využiť početnú prevahu v pechote a rozhodnúť boj nalodením na nepriateľské lode, Bazán však udržal svoju zostavu a po niekoľkohodinovom boji protivníka porazil. Strozzi utrpel smrteľné zranenie a Antóniovi spojenci stratili niekoľko najvýznamnejších lodí.

Po bitke vznikol spor o právne postavenie zajatcov. Bazán vychádzal z toho, že príslušníci výpravy nebojovali pod otvorenou zvrchovanou autoritou štátu, s ktorým by bol Filip vo vojne, a časť z nich dal po vojenskom konaní popraviť ako pirátov a vzbúrencov. Tento postup mal odradiť ďalších dobrovoľníkov od služby Antóniovi, súčasne však ukazoval nejasnú hranicu medzi štátnou vojnou, korzárstvom a súkromnou ozbrojenou výpravou v neskorom 16. storočí. Po víťazstve pri São Miguel zostávala Terceira pod Antóniovou kontrolou. Bazán sa preto po zabezpečení mora vrátil na pevninu, aby zhromaždil vyloďovacie sily a zásoby pre jej dobytie.

V roku 1583 zhromaždila koruna v Lisabone podstatne väčšie sily. Výprava pozostávala z desiatok vojnových a dopravných lodí a z približne deväťtisíc až desaťtisíc vojakov; jej jadro tvorili jednotky z Pyrenejského polostrova, Talianska a nemeckých krajín. Bazán zároveň využil portugalských lodivodov a plavidlá, čím operácia nadobudla charakter spoločnej akcie poddaných oboch korún. Obrancovia Terceiry opevnili prístupy k hlavnému mestu Angre a očakávali útok na najvhodnejších kotviskách. Bazán preto 26. júla 1583 uskutočnil klamné manévre pred hlavnými obrannými postaveniami a hlavnú časť vojska vysadil pri zátoke das Mós na menej chránenom južnom pobreží. Po prekonaní pobrežnej obrany sa útočníci presunuli do vnútrozemia a prinútili francúzsko-portugalské sily ustúpiť. Angra sa následne vzdala a odpor na Terceire sa v priebehu niekoľkých dní rozpadol.

Dobytím Terceiry a podriadením ostatných vzdorujúcich ostrovov sa v auguste 1583 skončila vojenská fáza portugalskej nástupníckej vojny. António unikol a pokračoval v uplatňovaní nároku z francúzskeho a neskôr anglického exilu, po strate Azor však prišiel o územnú základňu pre trvalú vládu. Filip získal vojenskú kontrolu nad celým portugalským územím a dynastická únia sa tým upevnila. Portugalsko si podľa záväzkov prijatých v Tomare zachovalo osobitné právo, úrady, meny a stavovské inštitúcie.

Filip odišiel z Lisabonu v roku 1583 a vládu v kráľovstve zveril svojmu synovcovi arcivojvodovi Albrechtovi Habsburskému, ktorý pôsobil ako miestokráľ. Záležitosti portugalskej koruny predkladala panovníkovi v Madride osobitná Portugalská rada, vytvorená v roku 1582 a personálne obsadzovaná prevažne Portugalcami. Takéto usporiadanie zodpovedalo spôsobu, akým Filip spravoval zloženú monarchiu: spoločným prvkom bola osoba panovníka, kým jednotlivé kráľovstvá si ponechávali vlastné právne a správne mechanizmy. V rokoch 1582 – 1583 sa Filipova pozornosť sústreďovala predovšetkým na potlačenie ozbrojeného nástupníckeho odporu.

Dynastické nástupníctvo po smrti princa Diega

Popri portugalskej otázke zasiahla Filipovu monarchiu ďalšia zmena v nástupníctve. Jeho syn Diego Félix, ktorý sa po smrti staršieho brata Ferdinanda stal kniežaťom astúrskym a dedičom viacerých korunových titulov, zomrel 21. novembra 1582 vo veku siedmich rokov, pravdepodobne na pravé kiahne. Jediným žijúcim Filipovým synom tak zostal štvorročný infant Filip, budúci Filip III. V monarchii bez jednotného nástupníckeho poriadku bolo biologické poradie základom nároku, verejné postavenie dediča však upravovali osobitné právne zvyklosti a stavovské prísahy jednotlivých kráľovstiev.

Kastílske kortesy zložili infantovi prísahu ako kniežaťu astúrskemu 11. novembra 1584 v madridskom kostole San Jerónimo el Real. Na kortesoch Aragónskej koruny zvolaných do Monzónu mu v novembri 1585 zložili osobitné prísahy zástupcovia Valencie, Aragónska a Katalánska. Tieto akty vyjadrovali právnu oddelenosť jednotlivých korún a súčasne verejne potvrdzovali Filipovho najmladšieho syna ako očakávaného nástupcu. Po Diegovej smrti tak dynastická kontinuita hlavnej vetvy španielskych Habsburgovcov závisela od jediného mužského dediča.

Farneseho postup v Nizozemsku

Neúspešný útok vojvodu z Anjou na Antverpy 17. januára 1583, známy ako Francúzska zúrivosť. Neskoršia historická rytina.

V severozápadnej Európe sa zatiaľ menila politická a vojenská rovnováha. Generálne stavy povstaleckých provincií sa po odprisahaní poslušnosti Filipovi II. usilovali nájsť panovníka, ktorý by im poskytol zahraničnú vojenskú ochranu. Francúzsky princ František, vojvoda z Anjou, prijal v roku 1582 obmedzenú zvrchovanosť nad časťou Nizozemska, jeho vzťah s mestami a stavmi však zostával napätý. Keď sa pokúsil 17. januára 1583 vojensky ovládnuť Antverpy a niekoľko ďalších miest, obyvatelia Antverp jeho vojakov vytlačili v pouličnom boji. Udalosť označovaná ako Francúzska zúrivosť zničila veľkú časť Anjouovej politickej autority. Vojvoda v júni opustil Nizozemsko a 10. júna 1584 vo Francúzsku zomrel, takže projekt francúzskej ochrany povstaleckých provincií sa skončil bez vytvorenia stabilnej vlády.

Rozklad Anjouovho postavenia využil Filipov miestodržiteľ a veliteľ Flámskej armády Alexander Farnese. Farnese spájal vojenský nátlak s rokovaniami o kapitulácii a s obnovovaním miestnych privilégií tam, kde boli mestské elity ochotné uznať kráľa a katolícke náboženstvo. Jeho postup nadväzoval na rozdelenie Nizozemska po Únii v Arrase a Utrechtskej únii: južné katolícke provincie poskytovali kráľovskej armáde bezpečnejšie zázemie, kým severné a pobrežné provincie mohli využívať rieky, zaplavovanie krajiny a námorné spojenie. V roku 1583 Farneseho sily získali Eindhoven, Dunkerque a Nieuwpoort; v nasledujúcom roku kapitulovali Bruggy a po dlhom obliehaní aj Gent. Tým sa zmenšoval priestor, cez ktorý mohli povstalci udržiavať spojenie medzi Flámskom, Brabantskom a severom.

Povstalecké hnutie prišlo zároveň o svojho najvýznamnejšieho politického vodcu. Po jednom neúspešnom atentáte zastrelil Viliama Oranžského 10. júla 1584 v Delfte burgundský katolík Balthasar Gérard. Predchádzajúca kráľovská proskripcia vytvorila politický rámec atentátu, jeho bezprostredné prípravy však vykonal Gérard. Viliamova smrť pripravila povstalcov o sprostredkovateľa medzi provinciami a náboženskými skupinami. Odpor ďalej organizovali generálne a provinčné stavy a časť Viliamovho vojenského a dynastického postavenia postupne prevzal jeho syn Móric Nasavský.

Na začiatku roka 1585 sa Farneseho obliehací oblúk priblížil k hlavným brabantským mestám. Brusel sa vzdal 10. marca po prerušení zásobovania a po dohode, ktorá umožnila protestantom určitý čas na odchod. Kráľovské vojsko tým upevnilo súvislý pás územia medzi Hainautom, Flámskom a veľkou časťou Brabantska. Vojenský úspech prinášalo sústavné dobývanie opevnených miest namiesto jednej rozhodujúcej poľnej bitky. Farnese musel pri každom obliehaní zabezpečiť financovanie, dopravu delostrelectva, zásobovanie mnohonárodnej armády a udržanie disciplíny, pretože nové vzbury neplatených jednotiek mohli zvrátiť predchádzajúce úspechy.

Obliehanie a kapitulácia Antverp

Plán obliehania Antverp s tokom Šeldy, opevneniami a postaveniami oboch strán.

Najdôležitejším cieľom Farneseho ťaženia sa stali Antverpy. Mesto patrilo k najväčším obchodným a finančným centrám Európy, malo rozsiahle opevnenie a prístup k moru po Šelde. Po Španielskej zúrivosti z roku 1576 sa priklonilo k povstaniu a od roku 1579 bolo členom Utrechtskej únie. Jeho obranu riadil niekdajší Viliamov spolupracovník Philips van Marnix zo Sint-Aldegonde. Farnese začal sústavné obliehanie v lete 1584. Namiesto bezprostredného útoku na hradby obsadzoval pevnosti, dediny, hrádze a riečne prístupy, aby mesto oddelil od zásobovania zo Zeelandu a z území ovládaných Generálnymi stavmi.

Kľúčovým prvkom obliehania bola blokáda Šeldy. Rieka bola pri meste široká a podliehala prílivu, pričom severný breh a dolný tok čiastočne kontrolovali povstalci. Keďže Farnese nedokázal dobyť všetky zeelandské pevnosti, rozhodol sa prehradiť rieku medzi pevnosťami pomenovanými svätá Mária a svätý Filip. Z oboch brehov dal vysunúť drevené móla chránené delostrelectvom a medzeru medzi nimi vyplnil radom zakotvených plavidiel spojených trámami, reťazami a plávajúcimi prekážkami. Stavbu chránili jednotky na brehoch aj hliadkové člny. Most zároveň tvoril opevnenú bariéru, ktorá zastavovala zásobovacie lode a umožňovala presun kráľovských vojakov z jedného brehu na druhý.

Dve konštrukcie výbušných lodí použitých proti Farneseho mostu v noci zo 4. na 5. apríla 1585. Rytina zo 17. storočia.

Antverpskí obrancovia sa most pokúsili zničiť pomocou plavidiel navrhnutých talianskym inžinierom Federigom Giambellim. Dve najväčšie lode boli prestavané na plávajúce míny: v ich spevnených vnútorných komorách sa nachádzalo veľké množstvo pušného prachu prikryté kameňmi, kovovým odpadom a ďalším materiálom, ktorý mal pri výbuchu pôsobiť ako črepiny. V noci zo 4. na 5. apríla 1585 ich obrancovia poslali po prúde spolu s bežnými zápalnými loďami. Jedna hlavná nálož vybuchla pri bariére a roztrhla časť mosta; tlaková vlna a úlomky usmrtili bližšie neurčený, pravdepodobne vysoký počet vojakov a dočasne narušili blokádu. Správa o rozsahu škody však dorazila k posádke mesta neskoro a zeelandské lode premeškali príležitosť na preplávanie vzniknutou medzerou. Farnese dal most rýchlo opraviť.

Ďalší pokus o prelomenie obkľúčenia sa sústredil na hrádzu Kouwenstein severne od mesta. Ovládnutie alebo prekopanie hrádze mohlo spojiť zaplavené územie s plavebnými cestami a otvoriť zásobovací koridor. V máji 1585 sa pri nej odohral rozsiahly boj, v ktorom sa jednotkám Generálnych stavov a antverpským lodiam podarilo na určitý čas obsadiť časť opevnenia a vytvoriť prielom. Nedostatočná koordinácia a Farneseho protiútok však obnovili kráľovskú kontrolu. Po neúspechu tejto operácie už mesto nemalo reálnu možnosť pravidelného zásobovania a jeho zásoby sa postupne míňali.

Marnix začal rokovať a 17. augusta 1585 prijal kapitulačné podmienky. Mesto uznalo Filipa II., odovzdalo opevnenia a zaviazalo sa obnoviť výlučné verejné postavenie katolíckeho náboženstva. Protestantským obyvateľom bola ponechaná štvorročná lehota, počas ktorej mohli svoje záležitosti usporiadať, prestúpiť na katolicizmus alebo mesto opustiť. Farnese zabránil plieneniu a slávnostne vstúpil do Antverp, čím zdôraznil rozdiel medzi dohodnutou kapituláciou a násilnosťami z roku 1576. Kapitulačné podmienky upravili prechod mesta pod kráľovskú moc bez nového plienenia, zároveň však viedli k odchodu veľkej časti protestantského obyvateľstva.

Kapituláciu sprevádzali dlhodobé hospodárske a demografické zmeny, ktoré ďalej prehlbovala pokračujúca blokáda a rozsiahla migrácia. Obchodníci, remeselníci, tlačiari a finančníci sa sťahovali najmä do Amsterdamu, Middelburgu, Leidenu a ďalších severných miest, ale aj do Anglicka a nemeckých krajín. Generálne stavy a zeelandské lode udržali dolnú Šeldu uzavretú pre námornú dopravu do Antverp. Mesto zostalo významným regionálnym centrom v habsburskom Nizozemsku, stratilo však veľkú časť dovtedajšej úlohy v diaľkovom obchode. Presun ľudí, kapitálu a odborných znalostí prispel k rastu severných provincií. Ich hospodársky vzostup súčasne podporovali aj ďalšie dlhodobé procesy.

Pád Antverp završil najúspešnejšiu fázu Farneseho postupu. Povstanie však pokračovalo v Holandsku a Zeelande, kde obranu podporovali vodné prekážky, vlastné flotily a sústava opevnených miest. Generálne stavy navyše získavali pravidelnejšiu finančnú základňu, najmä prostredníctvom holandských úverov a daní, a po Viliamovej smrti sa postupne formovali republikánske orgány založené na spolupráci provincií. Filip ovládol väčšinu južných provincií a vojenské rozdelenie Nizozemska sa začalo približovať hranici medzi neskoršími južnými habsburskými krajinami a Republikou spojených provincií.

Prechod k otvorenej vojne s Anglickom

Vzťahy medzi Filipom II. a anglickou kráľovnou Alžbetou I. sa zhoršovali už od 60. rokov 16. storočia. Až do polovice 80. rokov sa konflikt udržiaval pod úrovňou formálne vyhlásenej vojny. Anglická vláda poskytovala nizozemským povstalcom peniaze, umožňovala nábor dobrovoľníkov a tolerovala alebo podporovala útoky súkromných lodí proti lodnej doprave Filipových poddaných. Filip na druhej strane podporoval katolícke siete a exulantov, ktorí spochybňovali alžbetínske náboženské usporiadanie. Obe vlády si pritom ponechávali priestor na popieranie priamej zodpovednosti: korzári vystupovali ako súkromní podnikatelia, vojaci ako dobrovoľníci a diplomatické rokovania pokračovali aj počas ozbrojených stretov.

Filipova dohoda s francúzskou Katolíckou ligou v Joinville na konci roka 1584 zvýšila v Anglicku obavy, že Francúzsko ovládnu sily spojené so španielskymi Habsburgovcami. Po Farneseho úspechoch a počas obliehania Antverp sa Alžbeta rozhodla zasiahnuť otvorenejšie. Zmluva z Nonsuchu, uzavretá 10. augusta 1585 podľa anglického juliánskeho kalendára, teda 20. augusta podľa gregoriánskeho kalendára, zaväzovala Anglicko vyslať do Nizozemska 6 400 pešiakov a 1 000 jazdcov a poskytovať pravidelnú finančnú pomoc. Ako záruku dostali Angličania do držby prístavy Brielle a Vlissingen. Hoci zmluva neobsahovala formálne vyhlásenie vojny, Filip ju chápal ako verejnú vojenskú podporu svojich povstaleckých poddaných.

Velením anglického zboru bol poverený Alžbetin dlhoročný dôverník Robert Dudley, gróf z Leicesteru, ktorý prišiel do Nizozemska v decembri 1585. Generálne stavy mu začiatkom nasledujúceho roka udelili titul generálneho miestodržiteľa. Alžbeta s prijatím takého rozsiahleho úradu vopred nesúhlasila, pretože nechcela, aby jej zásah pôsobil ako prevzatie zvrchovanosti nad provinciami. Leicester sa zároveň dostal do sporov s holandskými mestskými elitami o financovanie vojny, obchod s nepriateľom, menovanie úradníkov a rozsah svojej právomoci. Anglické jednotky pomohli stabilizovať niektoré obranné postavenia, Farneseho postup však pokračoval. Kráľovská armáda v roku 1586 dobyla Grave a Venlo a v auguste 1587 po obliehaní aj prístav Sluis. Leicester sa v decembri 1587 vrátil do Anglicka, čím sa obdobie jeho generálneho miestodržiteľstva uzavrelo.

Útok Francisa Drakea na lode v Cádize na jar 1587. Náčrt pripisovaný Williamovi Boroughovi, účastníkovi výpravy.

Ďalším zdrojom konfliktu boli výpravy Francisa Drakea. Po vypuknutí otvorených bojov zaútočil v rokoch 1585 – 1586 na viaceré prístavy a na lodnú dopravu v Atlantiku. Keďže Drake velil s podporou anglickej koruny, jeho akcie spôsobovali Filipovým poddaným hospodárske straty a zároveň predstavovali námornú súčasť anglického zásahu v Nizozemsku. Filip preto v októbri 1585 nariadil zadržať anglické lode a majetok v prístavoch svojej monarchie a príprava útoku na Anglicko nadobudla konkrétnejšiu podobu. Anglo-španielska vojna sa tak začala sériou rozhodnutí a zásahov bez jediného formálneho aktu vyhlásenia.

Na jar 1587 Drake prenikol s flotilou do Cádizskeho zálivu. Útok sa začal 29. apríla podľa gregoriánskeho kalendára, teda 19. apríla podľa anglického juliánskeho kalendára, a trval približne dva dni. Angličania zničili, zajali alebo poškodili najmenej dve desiatky plavidiel a odviezli alebo spálili časť zásob pripravovaných pre výpravu. Drake potom pokračoval pri portugalskom pobreží a napádal lodnú dopravu. Zásah skomplikoval zásobovanie Armady a prispel k odkladu jej vyplávania. K posunu výpravy do roku 1588 zároveň viedol nedostatok lodí, námorníkov, diel, potravín a peňazí aj opakované zmeny operačného plánu.

Mária Stuartová a rozhodnutie o výprave

Poprava Márie Stuartovej na hrade Fotheringhay 8. februára 1587 podľa anglického kalendára. Rytina vznikla až v 19. storočí.

Náboženský a dynastický rozmer konfliktu zosobňovala bývalá škótska kráľovná Mária Stuartová, katolíčka a pravnučka anglického kráľa Henricha VII. Po úteku zo Škótska bola od roku 1568 v anglickom zajatí a pre časť európskych katolíkov predstavovala legitímnu nástupníčku Alžbety I. V roku 1586 zachytila sieť Alžbetinho tajomníka Francisa Walsinghama šifrovanú korešpondenciu medzi Máriou a skupinou okolo Anthonyho Babingtona. Sprisahanci pripravovali oslobodenie Márie, zavraždenie Alžbety a povstanie podporené zahraničným vojenským zásahom. Máriina odpoveď sa stala podstatným dôkazom pri procese na hrade Fotheringhay v októbri 1586.

Mária bola uznaná vinnou podľa anglického zákona prijatého na ochranu kráľovnej. Alžbeta po niekoľkomesačnom váhaní podpísala rozsudok a Máriu 8. februára 1587 podľa vtedy používaného anglického juliánskeho kalendára, teda 18. februára podľa gregoriánskeho kalendára, sťali. Poprava pomazanej kráľovnej vyvolala protesty katolíckych dvorov a odstránila osobu, okolo ktorej sa mohli spájať plány na katolícke nástupníctvo. Filip mohol udalosť používať ako náboženské a dynastické odôvodnenie vojny. Inváziu pritom pripravoval už pred popravou: v rokoch 1583 – 1585 dostával návrhy na útok a po zmluve z Nonsuchu prikázal vytvoriť rozsiahlu flotilu. Máriina smrť teda urýchlila a ideologicky vyostrila konflikt, ktorého korene spočívali aj v anglickom zásahu v Nizozemsku a v námorných útokoch proti Filipovej monarchii.

Filipova predstava povojnového usporiadania zostávala v niektorých bodoch neurčitá. Neplánoval odovzdať anglickú korunu sebe ako bývalému manželovi Márie I. a pri určovaní katolíckeho nástupcu zvažoval viacero možností. Bezprostredným cieľom výpravy bolo odstrániť Alžbetinu vládu, zastaviť anglickú pomoc povstalcom a obnoviť katolícke pomery; presný spôsob vytvorenia novej vlády sa mal riešiť po úspešnom vylodení. Pápež Sixtus V. prisľúbil finančný príspevok a duchovné privilégiá účastníkom, väčšia časť pápežských peňazí však mala byť vyplatená až po pristátí na anglickej pôde. Náklady a praktické riziká preto zostávali predovšetkým na Filipovej monarchii.

Súbežne s prípravami na inváziu pokračovali diplomatické kontakty. Na začiatku roka 1588 rokovali anglickí vyslanci pod vedením Valentina Dala s Farneseho zástupcami v okolí Bourbourgu o možnom prímerí a usporiadaní pomerov v Nizozemsku. Základné požiadavky sa však rozchádzali: Filip trval na obnovení poslušnosti povstaleckých provincií a verejného postavenia katolicizmu, kým anglická strana žiadala bezpečnostné a náboženské záruky, ktoré by chránili jej spojencov. Farnese dostal pokyn udržiavať rokovania aj počas príprav Armady, Alžbeta však zároveň ponechávala otvorenú možnosť dohody, ktorá by odvrátila veľkú vojnu. Rokovania mali pre obe strany dvojaký význam: zachovávali možnosť dohody a Filipovi zároveň pomáhali zastierať bezprostredný čas útoku. K spoločnému riešeniu napokon nedospeli.

Plánovanie a zhromaždenie Armady

Prípravu výpravy komplikovali rozdielne predstavy jej dvoch hlavných veliteľských centier. Markíz zo Santa Cruz navrhoval veľkú flotilu, ktorá by niesla vlastné vojsko priamo z Pyrenejského polostrova. Farnese v Nizozemsku pripravoval skúsenú poľnú armádu a plochodnové prepravné člny, potreboval však vojnové lode, ktoré by na určitý čas ovládli Lamanšský prieliv a pobrežné vody. Filip spojil oba koncepty. Armada mala preplávať prielivom, nadviazať spojenie s Farnesem, ochrániť nalodenie jeho vybraných jednotiek a sprevádzať ich k anglickému pobrežiu. Flotila súčasne viezla tisíce vlastných vojakov, ktorí mali posilniť výsadok.

Takto vytvorený plán vyžadoval presnú súčinnosť síl vzdialených stovky kilometrov. Hlboké oceánske lode Armady nemohli bezpečne vplávať do plytkých a piesčitých vôd pri Dunkerque a Nieuwpoorte. Farneseho transportné člny nemali dostatočnú výzbroj ani námorné vlastnosti na samostatný prechod a pri pobreží ich ohrozovali rýchle plavidlá holandských a zeelandských povstalcov. Komunikácia medzi Madridom, Lisabonom a Bruselom trvala týždne; po vyplávaní bolo možné posielať správy medzi Armadou a Farnesem iba menšími loďami, pričom prístupy k flámskym prístavom kontroloval nepriateľ. Filip a jeho velitelia tieto ťažkosti poznali, chýbal im však spoločný komunikačný a kotviaci bod, na ktorom by sa obe zložky bezpečne stretli.

Alonso Pérez de Guzmán, vojvoda z Mediny Sidonie, hlavný veliteľ Armady. Portrét od Francesca Giannettiho.

Hlavným organizátorom flotily bol Santa Cruz, ktorý mal skúsenosti z Lepanta, Azor aj atlantických operácií. Zomrel však 9. februára 1588 v Lisabone, keď prípravy stále neboli dokončené. Filip za jeho nástupcu vymenoval Alonsa Péreza de Guzmán, vojvodu z Mediny Sidonie. Vojvoda upozorňoval na vlastnú obmedzenú námornú prax a na nedostatky flotily, kráľ však jeho žiadosť o uvoľnenie neprijal. Jeho predchádzajúce skúsenosti pochádzali najmä zo správy rozsiahlych majetkov a andalúzskeho pobrežia, kým veľkej plachetnicovej flotile v boji dovtedy nevelil. V Lisabone reorganizoval prideľovanie zásob, zjednotil služobné pravidlá, skontroloval počty ľudí a rozdelil flotilu do eskadier.

Príprava Armady bola administratívnym a logistickým podnikom celej monarchie. Koruna zhromažďovala kráľovské galeóny, portugalské bojové lode, ozbrojené obchodné plavidlá, stredomorské galeasy, zásobovacie lode a malé spojovacie plavidlá. Flotila bola rozdelená do eskadier Portugalska, Kastílie, Biskajska, Gipuzkoy, Andalúzie a Levanty a do osobitných skupín uriek, galeás, galér a menších lodí. Lode a ľudia pochádzali z Portugalska, Andalúzie, Baskicka, Kantábrie, Stredomoria, Talianska, Dubrovníka aj severnej Európy. Rozdielne typy plavidiel mali odlišnú rýchlosť, ponor, výzbroj a zásobovacie potreby. Mnohé obchodné lode boli zosilnené a vyzbrojené až pre výpravu. Rôznorodé ráže diel si vyžadovali priraďovať muníciu ku konkrétnym hlavniam a komplikovali jej dopĺňanie počas dlhšieho boja.

Počty sa v súdobých zoznamoch aj v modernej literatúre líšia podľa toho, či zahŕňajú malé, pomocné a neskôr odoslané plavidlá. Pri odchode z Lisabonu tvorilo flotilu približne 130 až 140 lodí; po vyradení niekoľkých plavidiel vyplávalo z A Coruñe do hlavnej fázy výpravy približne 130 lodí. Na palubách bolo okolo 8 000 námorníkov, viac než 2 000 veslárov, približne 19 000 vojakov a vyše tisíc ďalších osôb vrátane delostrelcov, úradníkov, sluhov, duchovných a dobrovoľníkov. Flotila niesla približne 2 400 diel rôznych veľkostí. Značná časť tonáže, ľudí a diel slúžila na transport, zásobovanie a obranu proti nalodeniu, takže okamžitá palebná sila bola menšia, než naznačovali celkové počty.

V súdobých španielskych dokumentoch sa používali názvy Grande Armada, Armada y ejército de Su Majestad a najmä slávnostné označenie Grande y Felicísima Armada. Do neskoršej historickej pamäti vstúpila aj ako „Neporaziteľná armada“ alebo Armada Invencible, hoci toto pomenovanie nebolo jej jednotným oficiálnym názvom. Flotila mala mnohonárodnostný charakter: patrila panovníkovi viacerých právne odlišných krajín a významnú úlohu v nej mali portugalské lode a námorníci aj jednotky z jeho talianskych a nizozemských držav.

Plavba Lamanšským prielivom

Trasa Armady v roku 1588: postup Lamanšským prielivom a návrat okolo Škótska a Írska.

Filipove krajiny na Pyrenejskom polostrove používali od roku 1582 gregoriánsky kalendár, kým Anglicko zostalo pri juliánskom kalendári, ktorý bol v 16. storočí o desať dní pozadu. Dátumy nasledujúceho priebehu sú uvádzané podľa gregoriánskeho kalendára; v súdobých anglických záznamoch sa preto tie isté udalosti objavujú s dátumom o desať dní skorším.

Armada začala opúšťať Lisabon 28. mája 1588 a vyplávanie celej zostavy trvalo niekoľko dní. Postupovala pomaly pozdĺž portugalského a galícijského pobrežia. Nepriaznivé počasie, poškodenia a nedostatok čerstvej vody prinútili Medinu Sidoniu sústrediť lode v A Coruñi, kde sa opravovali a opätovne zásobovali. Veliteľ poslal kráľovi správu o stave výpravy a navrhol zvážiť jej odklad, Filip však trval na pokračovaní. Hlavná zostava opäť vyplávala 21. – 22. júla. Prestávka umožnila odstrániť časť nedostatkov, zároveň však spotrebovala zásoby a prehĺbila únavu posádok ešte pred vstupom do bojovej oblasti.

Anglická obrana bola rozdelená medzi hlavné loďstvo v Plymouthe pod velením lorda admirála Charlesa Howarda z Effinghamu a eskadru pri východnom ústí prielivu pod velením Henryho Seymoura, ktorá mala sledovať Farneseho prístavy. Medzi Howardových hlavných veliteľov patrili Drake, John Hawkins a Martin Frobisher. Angličania mali niekoľko desiatok kráľovských vojnových lodí a veľký počet ozbrojených obchodných a menších plavidiel. Ich najlepšie galeóny boli nižšie, spravidla obratnejšie a prispôsobené sústavnejšej delostreleckej paľbe. Kráľovské galeóny tvorili najbojaschopnejšiu časť loďstva, kým mnoho najatých plavidiel malo obmedzenú bojovú hodnotu. Po mobilizácii navyše celé loďstvo zápasilo s nedostatkom potravín, pušného prachu a peňazí na mzdy.

Popri flotile mobilizovala Alžbetina vláda pobrežné posádky a krajské oddiely domobrany. Najväčšie poľné vojsko pod Leicesterovým velením sa sústreďovalo pri Tilbury na ochranu ústia Temže a prístupu k Londýnu, ďalšie sily mali chrániť kráľovnú a zasiahnuť podľa miesta vylodenia. Súpisky zachytávali najmä nominálne stavy, zatiaľ čo počet vycvičených a skutočne nasaditeľných mužov bol nižší; časť domobrany mala nedostatočnú výzbroj a zásoby. Alžbeta navštívila tábor v Tilbury až po tom, čo Armada prešla do Severného mora, keď však anglická vláda ešte nepoznala jej konečný zámer ani rozsah poškodenia. Pozemné oddiely tak počas námornej kampane plnili úlohu zálohy pripravenej zasiahnuť pri prípadnom vylodení.

Armadu spozorovali pri myse Lizard 29. júla. Medina Sidonia zoradil lode do širokej obrannej formácie v tvare polmesiaca, v ktorej boli slabšie a nákladné plavidlá chránené silnejšími loďami na krídlach a v tyle. Anglická flotila sa po náročnom vyplávaní z Plymouthu dostala za protivníka a 31. júla začala prvý väčší boj. Howard a jeho velitelia sa usilovali využiť náveternú polohu a ostreľovať španielske lode z väčšej vzdialenosti. Medina Sidonia udržal väčšinu zostavy pohromade a neprijal boj založený na hromadnom nalodení, pokiaľ naň nebola vhodná príležitosť. Po zrážke a výbuchu na španielskej strane zostali poškodené galeóny Nuestra Señora del Rosario a San Salvador oddelené od hlavnej formácie; Rosario zajal Drake a San Salvador neskôr padol do anglických rúk.

Ďalšie boje sa odohrali 2. augusta pri Portlande a 4. augusta pri ostrove Wight. Anglické lode opakovane útočili na boky a zadnú časť Armady, ktorej hlavná formácia zostala súdržná. Španielski velitelia zase nemohli prinútiť rýchlejšie anglické lode, aby sa priblížili na vzdialenosť vhodnú pre nalodenie a boj pechoty. Obe strany používali delostrelectvo odlišne. Angličania sa snažili opakovane nabíjať a poškodzovať trupy a takeláž z odstupu; na mnohých lodiach Armady bol väčší počet vojakov a časť posádok bola pripravená na rozhodnutie boja zblízka. Španielske lode pritom tiež viedli účinnú paľbu a anglickí velitelia počítali s možnosťou nalodenia na poškodené plavidlo.

Pri ostrove Wight sa Angličania pokúsili zatlačiť Armadu k pobrežiu a zabrániť jej v postupe ku Calais. Španielska zostava manéver ustála a 6. augusta zakotvila na otvorenej calaiskej rede. Dovtedajšie boje spôsobili straty na ľuďoch, spotrebovali veľkú časť munície a poškodili viacero lodí, hlavná zostava Armady však zostala súdržná. Medina Sidonia dosiahol oblasť určenú na spojenie s Farnesem, čím sa odkryla základná slabina plánu: Farneseho vojsko sa v tom čase ešte len pripravovalo na nalodenie.

Calais, zápalné lode a bitka pri Gravelines

Farnese sústredil jednotky a člny v Dunkerque a okolí, no prístav blokovali holandské a zeelandské plavidlá s malým ponorom pod velením Justina Nasavského. Transporty bolo potrebné naložiť po častiach, vyviesť úzkymi kanálmi a zoradiť na mori. Armada ich nemohla vyzdvihnúť priamo v prístave a Medina Sidonia nemal presné informácie o čase, ktorý Farnese potreboval. Poslovia medzi Calais a Dunkerque sa pohybovali pomaly a časť správ sa oneskorila. Kým španielska flotila čakala na otvorenom kotvisku, anglické lode sa spojili so Seymourovou východnou eskadrou a získali početnú prevahu v bezprostrednej oblasti.

V noci zo 7. na 8. augusta poslali Angličania po vetre proti zakotvenej Armade osem horiacich lodí. Spomienka na Giambelliho výbušné lode pri Antverpách vyvolala medzi posádkami obavu, že sa k nim blížia plavidlá naplnené pušným prachom. Anglické lode niesli bežný zápalný materiál, no španielski kapitáni v tme nepoznali ich obsah. Väčšina preto prerezala kotevné laná a pokúsila sa uniknúť požiaru. Lode sa rozptýlili a silnejúci vietor ich odniesol severovýchodne. Medina Sidonia a niekoľko veliteľov sa pokúsili obnoviť zostavu, Armada však stratila kompaktný polmesiac aj mnohé kotvy potrebné pri ďalšej plavbe.

Anglické lode a Armada v auguste 1588. Obraz anglickej školy vznikol krátko po udalosti a pravdepodobne zobrazuje alebo symbolicky pripomína boj pri Gravelines.

Ráno 8. augusta zaútočila anglická flotila pri Gravelines na rozptýlené španielske lode. Boj prebiehal niekoľko hodín a postupne sa presunul do plytkých vôd pri flámskom pobreží. Anglické posádky sa tentoraz približovali viac než v predchádzajúcich dňoch a sústredenou paľbou poškodzovali boky, sťažne a lanovie vedúcich lodí. Vlajková loď San Martín, portugalská galeóna São Mateus, San Felipe a ďalšie plavidlá utrpeli vážne zásahy. Španielski velitelia napriek poškodeniu kryli slabšie lode a opakovane uzatvárali medzery v zostave. Priamo v boji alebo bezprostredne po ňom stratila Armada niekoľko lodí; vysoké boli najmä straty na ľuďoch a rozsah poškodenia ostatných plavidiel.

Anglickým galeónam poskytovali ich obratnosť a rýchlejšia paľba pri Gravelines výraznú výhodu. Mnohé lode oboch flotíl však mali príbuznú konštrukciu a časť najväčších lodí Armady zniesla mimoriadne množstvo zásahov. O výsledku rozhodol súbeh viacerých okolností: výhodná anglická poloha a delostrelecká taktika, rozptýlenie po útoku zápalných lodí, obmedzené zásoby vhodnej munície na španielskej strane, poškodenie plavidiel a zlyhanie spojenia s Farneseho transportmi. Vietor po bitke zatlačil Armadu k piesčinám pri zeelandskom pobreží; jeho následná zmena zachránila lode pred okamžitým stroskotaním a zároveň ich odviedla do Severného mora.

Medina Sidonia po porade s veliteľmi nariadil pokračovať na sever. Proti vetru a cez nepriateľskú flotilu sa Armada ku Calais vrátiť nemohla, čím zanikla možnosť spojiť sa s Farnesem a bezpečne previezť Flámsku armádu do Anglicka. Anglická flotila prenasledovala Armadu na sever, sama však mala takmer vyčerpané zásoby pušného prachu a potravín. Pri ústí rieky Firth of Forth Howard prenasledovanie ukončil. Boj pri Gravelines tak zmenil smer celej kampane: Armada pokračovala okolo Britských ostrovov k návratovej trase namiesto k invázii.

Návrat okolo Škótska a Írska

Armada sa mala vrátiť do prístavov Pyrenejského polostrova oboplávaním severu Škótska a západného pobrežia Írska. Velitelia dostali pokyn vyplávať dostatočne ďaleko do Atlantiku, aby sa vyhli ostrovom a nebezpečným pobrežným vodám. Mnohé posádky však nemali podrobné mapy severného Atlantiku, presná zemepisná dĺžka sa na mori nedala spoľahlivo určiť a odhady prejdenej vzdialenosti sa rozchádzali. Lode boli poškodené bojom, časť z nich nemala kotvy a zásoby vody a potravín sa kazili alebo míňali. Medzi mužstvom sa šírili horúčky, úplavica a ďalšie choroby.

Severne od Britských ostrovov sa zostava postupne rozpadala. Silnejšie lode sa pokúšali držať určeného kurzu, kým poškodené a pomalé plavidlá zaostávali. Búrky a západné vetry zahnali časť flotily bližšie k írskemu pobrežiu, než velitelia predpokladali. Bez kotiev nemohli lode pri nečakanom priblížení k pevnine bezpečne vyčkať na zmenu vetra; poškodené čerpadlá a nedostatok zdravých námorníkov znižovali schopnosť udržať plavidlá nad vodou. Niektoré lode sa potopili na otvorenom mori, iné stroskotali na skalách alebo boli úmyselne navedené k brehu v nádeji na záchranu posádky.

Najväčšia koncentrácia vrakov vznikla v septembri a októbri pri západnom a severnom pobreží Írska. Osudy stroskotancov sa líšili. Časť sa utopila pri rozpade lodí, niektorých zabili miestne skupiny alebo anglické posádky, ďalší získali pomoc írskych obyvateľov a s veľkými ťažkosťami sa cez Škótsko alebo kontinent vrátili domov. Anglická správa v Írsku považovala ozbrojených stroskotancov za možnú inváznu silu a nariaďovala ich zadržiavanie a v mnohých prípadoch popravy. Známe svedectvo kapitána Francisca de Cuéllara opisuje stroskotanie, útek pred anglickými jednotkami a pobyt medzi írskymi spojencami; zachytáva však iba jednu z mnohých skúseností rozptýlených posádok.

Počet stratených lodí závisí od použitého zoznamu a od toho, či sa započítavajú plavidlá vyradené ešte pred vstupom do prielivu, zajaté lode, vraky, potopené plavidlá a lode odpísané po návrate. Moderné rekonštrukcie zvyčajne uvádzajú približne 44 až 51 stratených alebo nenávratne vyradených lodí, teda približne tretinu flotily, pričom najväčšia skupina stroskotala pri Írsku. Ľudské straty sa nedajú určiť presne; boj, stroskotania, hlad a choroby si vyžiadali mnoho tisíc obetí. Väčšina veľkých kráľovských a portugalských bojových lodí sa napriek tomu vrátila, často vo vážne poškodenom stave. Prvé lode priplávali do severošpanielskych prístavov v septembri a rozptýlení preživší sa vracali ešte počas nasledujúcich mesiacov.

Výsledok výpravy a bezprostredné dôsledky

Hlavné operačné ciele výpravy zostali nesplnené: Farneseho vojsko zostalo v Nizozemsku, Alžbetina vláda pokračovala a severné nizozemské provincie naďalej prijímali anglickú pomoc. O výsledku rozhodol súbeh strategických, organizačných, bojových a prírodných faktorov. Plán závisel od spojenia dvoch oddelených síl bez bezpečného prístavu a spoľahlivej komunikácie; anglické a holandské námorné sily zabránili jeho uskutočneniu; boje v prielive poškodili flotilu a spotrebovali zásoby; strata formácie a kotiev pri Calais zvýšila zraniteľnosť lodí; pri návrate potom pôsobili navigačné obmedzenia, nedostatok potravín, choroby a búrky. Neúspech Armady tak spôsobil reťazec logistických ťažkostí, nepriateľskej činnosti a nepriaznivého počasia. Neskoršie výklady ho symbolicky zjednodušili na „protestantský vietor“ alebo prevahu anglických diel.

Filip II. dostával správy o návrate postupne a nariadil, aby prístavy, úrady a cirkevné inštitúcie zabezpečili preživším ubytovanie, liečenie a výplatu aspoň časti dlžného žoldu. Zároveň požadoval vyšetrovanie strát, výpovede veliteľov a súpis stavu lodí. V prvých správach sa príčiny vysvetľovali nepriaznivým počasím, neskoršie výpovede Juana Martíneza de Recaldeho, Alonsa Martíneza de Leyvu a ďalších dôstojníkov však pomenúvali aj nedostatok munície, problematickú koordináciu s Farnesem, nevhodné zásoby a rozhodnutia prijaté počas plavby. Mnohí velitelia zomreli na následky zranení a chorôb krátko po návrate, iní pokračovali v kráľovskej službe.

Najväčšie anglické straty prišli po skončení námorných bojov. Medzi posádkami sa šírili infekčné ochorenia a veľká časť námorníkov zostávala bez riadnej mzdy, ubytovania a zásobovania. Howard a ďalší velitelia žiadali vládu o peniaze a pomoc pre chorých mužov. Presný počet obetí chorôb je neistý, zrejme však niekoľkonásobne prevýšil anglické bojové straty. Kampaň tak odhalila závažné nedostatky anglického mobilizačného a zásobovacieho systému.

Španielska námorná moc pretrvala aj po porážke. Jadro oceánskych galeón sa čiastočne zachovalo, koruna opravovala lode, objednávala nové plavidlá a upravovala systém atlantických flotíl. Rovnováha v Atlantiku zostala otvorená a vojna pokračovala do roku 1604. Už nasledujúci rok vyslala Alžbeta I. veľkú výpravu k A Coruñi a Lisabonu, ktorá takisto nedosiahla svoje hlavné ciele. Filip neskôr pripravil ďalšie armady, hoci ani pokusy z rokov 1596 a 1597 neviedli k invázii do Anglicka. Tieto udalosti patria k poslednému desaťročiu jeho vlády.

Takzvaný Armádny portrét Alžbety I., vytvorený približne v roku 1588. Výjavy v pozadí zobrazujú príchod Armady a jej rozptýlenie a premieňajú vojenský výsledok na obraz panovníckej legitimity a Božej priazne.

V Anglicku bol výsledok rýchlo spracovaný v ďakovných bohoslužbách, pamätných medailách, tlačiach a dvorskej ikonografii. Nápisy odkazujúce na vietor a Boží zásah začlenili udalosť do protestantského výkladu dejín. Armádny portrét Alžbety I. spojil námorné scény s obrazom panovníčky ako ochrankyne kráľovstva. V katolíckych krajinách sa neúspech vykladal ako skúška, trest alebo dôsledok ľudských pochybení, pričom zostala zachovaná predstava nábožensky oprávnenej vojny. Obe strany vytvárali selektívnu pamäť: anglické podanie zmenšovalo význam vlastných logistických problémov a španielske vysvetlenia mohli presúvať dôraz z operačných nedostatkov na búrky.

Rok 1588 bol výrazným neúspechom Filipovho invázneho projektu a významným propagandistickým víťazstvom Alžbetinho režimu. Bezprostredná vojenská situácia zostala otvorená: Farnese stále ovládal väčšinu južného Nizozemska, severné provincie si upevňovali republikánske inštitúcie a obe koruny pokračovali v nákladnej vojne. Dlhodobý obraz Armady formovala aj neskoršia politická a národná pamäť, ktorá udalosť premenila na symbolický medzník a často jej pripisovala rozhodujúci vplyv na celú vojnu rokov 1585 – 1604.

Posledné desaťročie vlády (1589 – 1598)

Anglická výprava k A Coruñi a Lisabonu

Porážka Armady v roku 1588 vážne narušila Filipove invázne plány, jadro jeho námorných síl však prežilo a anglo-španielska vojna pokračovala. Časť najväčších kráľovských galeón sa vrátila do prístavov na severe Pyrenejského polostrova a španielske a portugalské lodenice začali poškodené plavidlá opravovať. Anglická vláda sa pokúsila využiť okamih, keď boli posádky oslabené stratami a prístavy zamestnané obnovou loďstva. Na jar 1589 preto vyslala k Pyrenejskému polostrovu rozsiahlu námornú a pozemnú výpravu, v anglickej historiografii označovanú ako English Armada alebo Counter Armada. Jej financovanie spájalo kráľovský príspevok so súkromným kapitálom obchodníkov a šľachticov, ktorí očakávali podiel na koristi. Rozdielne záujmy koruny, veliteľov a investorov ovplyvňovali výber cieľov aj priebeh celej operácie.

Trasa anglickej protiofenzívy z roku 1589. Ide o modernú mapu znázorňujúcu postup k A Coruñi, Peniche a Lisabonu a návrat výpravy.

Velenie bolo rozdelené medzi admirála Francisa Drakea, zodpovedného za loďstvo, a skúseného vojaka Johna Norreysa, ktorý riadil pozemné jednotky. S výpravou cestoval aj António, prior z Crata, porazený uchádzač o portugalský trón. Anglické velenie malo zničiť alebo zajať španielske lode, podporiť Antóniovo nastolenie v Portugalsku, získať základňu na Azorách a podľa okolností napadnúť flotilu privážajúcu drahé kovy. Takýto súbor cieľov presahoval možnosti jedinej výpravy. Lode niesli početné vojsko, ale nedostatok obliehacieho delostrelectva, dopravných prostriedkov a zásob sťažoval dlhšiu pozemnú operáciu. Do flotily sa navyše pripojili ozbrojené obchodné a súkromné plavidlá, ktorých posádky uprednostňovali korisť pred vojenskou disciplínou.

Výprava opustila Plymouth v apríli 1589 a namiesto priameho útoku na Santander, kde Angličania očakávali časť opravených lodí, zamierila k A Coruñi v Galícii. Výber ovplyvnilo počasie, informácie o obrane prístavov aj potreba získať zásoby. Anglické oddiely sa na začiatku mája vylodili pri meste a obsadili jeho dolnú, slabo opevnenú časť. Obrancovia sa stiahli do horného mesta chráneného hradbami. Miestna posádka, ozbrojení obyvatelia a jednotky privolané z vnútrozemia odrazili pokusy o prielom. K obrane sa viaže neskoršia tradícia o účasti Maríe Pity, obyvateľky mesta, ktorá mala počas útoku zabiť anglického práporčíka a povzbudiť obrancov. Angličania po približne dvojtýždňových bojoch obliehanie ukončili, dolnú časť mesta podpálili a opäť sa nalodili.

Drake a Norreys potom pokračovali k portugalskému pobrežiu. Koncom mája sa vojsko vylodilo pri Peniche, zatiaľ čo flotila postupovala k ústiu rieky Tejo. Norreysove jednotky pochodovali približne osemdesiat kilometrov k Lisabonu. Velenie predpokladalo, že prítomnosť Antónia vyvolá rozsiahle povstanie a že portugalské obyvateľstvo poskytne vojakom zásoby. Antóniova výzva však pritiahla iba jednotlivcov a menšie skupiny miestnych stúpencov. Filipova vláda si zachovala oporu medzi časťou šľachty, duchovenstva, mestských elít a úradníkov a Antóniova predchádzajúca porážka oslabovala vieru v úspech ďalšieho pokusu.

Lisabon chránili opevnenia, ozbrojené galeje na rieke a jednotky pod velením arcivojvodu Albrechta, Filipovho miestokráľa v Portugalsku. Obranu podporovali kastílski a portugalskí vojaci aj miestna domobrana. Norreys postupoval bez ťažkých diel potrebných na pravidelné obliehanie a jeho mužstvo po pochode trpelo nedostatkom potravín a chorobami. Drake s väčšinou hlbšie sa ponárajúcich lodí operoval mimo najlepšie chránených častí ústia Teja. Nepravidelné spojenie medzi pozemným vojskom a flotilou marilo prípravu rozhodujúceho útoku, zatiaľ čo kráľovské oddiely podnikali výpady proti anglickým postaveniam a prerušovali ich zásobovanie z okolia.

Po niekoľkých dňoch pred Lisabonom sa Norreys stiahol k pobrežiu a vojsko sa opäť nalodilo. Medzi posádkami sa šírili horúčky a črevné ochorenia, zásoby sa míňali a počet bojaschopných mužov rýchlo klesal. Na spiatočnej plavbe Angličania napadli Vigo a získali určitú korisť, ale výprava sa skončila bez splnenia hlavných cieľov. Portugalská koruna zostala Filipovi, Lisabon aj hlavné španielske námorné základne sa udržali a očakávaná flotila s drahými kovmi zostala mimo dosahu výpravy. Straty sa v prameňoch a neskorších výpočtoch značne líšia; z mnohých tisíc mŕtvych a neschopných služby si podstatnú časť vyžiadali choroby, zlé zásobovanie a vyčerpanie.

Kampaň odhalila hranice možností oboch monarchií. Anglické lode dokázali zasahovať obchodné trasy a slabo chránené pobrežné ciele, obsadenie veľkého opevneného prístavu však vyžadovalo súčinnosť flotily, delostrelectva a pravidelne zásobovaného pozemného vojska. Filip po odchode nepriateľa pokračoval v opravách a výstavbe lodí a v reorganizácii atlantickej obrany. António sa vrátil do exilu; neúspech z roku 1589 ukončil jeho posledný vojensky vážny pokus o získanie portugalskej koruny.

Aragonská kríza a prípad Antonia Péreza

Bývalý kráľovský tajomník Antonio Pérez, ktorého pád a uväznenie v súvislosti s vraždou Juana de Escobeda boli opísané vyššie, dokázal po rokoch vyšetrovania a mučenia v apríli 1590 ujsť z madridského väzenia. Dostal sa do Aragónskeho kráľovstva, odkiaľ pochádzala jeho rodina, a využil právny rozdiel medzi Kastíliou a Aragónskom. Požiadal o ochranu aragónskych zákonov a inštitúcie justície Aragónska. Jeho útek vyvolal jednu z najvážnejších vnútropolitických kríz posledného desaťročia Filipovej vlády a osobný spor s kráľom preniesol do konfliktu o rozsah panovníckej súdnej právomoci a stavovských privilégií.

Antonio Pérez, bývalý kráľovský tajomník, na portréte Alonsa Sáncheza Coella približne z roku 1570. Jeho útek do Aragónska v roku 1590 vyvolal spor medzi kráľovskou jurisdikciou a aragónskymi právnymi inštitúciami.

Aragónsko bolo súčasťou Filipovej zloženej monarchie, zachovávalo si však vlastné právo, kortesy, deputáciu kráľovstva a súdne mechanizmy. Justicia, vysoký úradník vyberaný z aragónskej šľachty, rozhodoval v sporoch týkajúcich sa privilégií a mohol poskytovať osobitnú právnu ochranu označovanú ako manifestación. Táto ochrana ponechala Péreza vo väzbe pod aragónskou jurisdikciou, zatiaľ čo miestne orgány posudzovali žaloby predložené korunou. Filipovi poradcovia pochybovali, že bežné aragónske konanie povedie k jeho odovzdaniu, a preto proti nemu použili aj inkvizičné konanie pre údajné výroky a skutky spadajúce pod náboženskú právomoc.

Pokus premiestniť Péreza 24. mája 1591 z väzenia justície do sídla inkvizície v paláci Aljafería vyvolal v Zaragoze nepokoje. Časť obyvateľov chápala zásah inkvizície ako spôsob, ktorým chce kráľ obísť aragónske právo. Dav napadol predstaviteľov kráľovskej moci a kráľovský zástupca markíz z Almenary utrpel zranenia, na ktorých neskôr zomrel. Pérez bol vrátený do väzby aragónskej justície. Spor sa šíril prostredníctvom letákov, rukopisných textov, verejných prejavov a sietí aristokratických i mestských podporovateľov. Jeho účastníci používali jazyk obrany fueros, tradičných práv kráľovstva, zatiaľ čo kráľovská strana zdôrazňovala poslušnosť panovníkovi a potrebu potrestať obvineného úradníka.

Oslobodenie Antonia Péreza počas nepokojov v Zaragoze na obraze Manuela Ferrana i Bayonu z roku 1864. Maľba vznikla takmer tri storočia po udalosti a predstavuje romantickú historickú rekonštrukciu.

Druhý pokus odovzdať Péreza inkvizícii 24. septembra 1591 vyvolal násilnejšie povstanie. Ozbrojený dav prerušil prevoz väzňa, v pouličných bojoch zahynulo približne pätnásť ľudí a Pérez sa dostal na slobodu. Časť aragónskej aristokracie a mestských predstaviteľov sa obávala, že kráľovský zásah vytvorí precedens pre rušenie politických práv kráľovstva. Iní šľachtici, mestá a oblasti zostali verní Filipovi alebo odmietli ozbrojený odpor. Do mobilizácie sa síce zapojili rôzne vrstvy od šľachty a duchovenstva až po remeselníkov a roľníkov, Aragónsko ako celok sa však proti kráľovi zďaleka nepostavilo jednotne. Spory o Péreza sa spojili s miestnymi mocenskými konfliktmi a so staršími sťažnosťami na kráľovských úradníkov.

Filip rozhodol o vyslaní kastílskeho vojska pod velením Alonsa de Vargasa. Rozkaz odôvodnil obnovením poriadku a ochranou kráľovskej autority, odporcovia ho pokladali za porušenie zákazu vstupu cudzieho vojska do kráľovstva bez súhlasu jeho inštitúcií. Aragonská deputácia a mladý justicia Juan de Lanuza na prelome októbra a novembra vyhlásili ozbrojený odpor. Zhromaždili však iba malé, slabo vycvičené sily bez jednotného velenia. Významní magnáti zostali bokom a časť povolaných mužov sa rozišla ešte pred stretnutím s kráľovskou armádou. Vargas preto 12. novembra vstúpil do Zaragozy bez veľkej bitky.

Pérez medzitým unikol cez Pyreneje do Béarnu, kde našiel ochranu na území ovládanom stúpencami Henricha Navarrského. Lanuza zostal v Aragónsku. Kráľovské orgány ho zatkli a po skrátenom konaní 20. decembra 1591 popravili; ďalšie popravy nasledovali v januári 1592. Inkvizícia a kráľovské súdy pokračovali vo vyšetrovaní účastníkov, pričom ukladané tresty zahŕňali väzenie, pokuty, konfiškácie aj vyhnanstvo. Represia bola zameraná na vedúcich predstaviteľov odporu a na osoby spájané s násilnosťami. Kráľovské jednotky zostali v kráľovstve aj po obnovení poriadku a posádka v Aljaferíi sa stala trvalejším prvkom kontroly Zaragozy.

Vo februári 1592 vpadla zo severu do Aragónska menšia skupina exulantov a francúzskych a béarnskych vojakov, ktorá sa pokúsila vyvolať nové povstanie. Pridalo sa k nej len málo domácich stúpencov a kráľovské oddiely ju rýchlo rozohnali. Pérez potom pôsobil vo Francúzsku a neskôr v Anglicku, kde poskytoval informácie o Filipovom dvore a publikoval texty namierené proti bývalému panovníkovi. Jeho dielo Relaciones pomohlo v nepriateľskej politickej publicistike upevniť obraz Filipa ako tajnostkárskeho a tyranského vládcu. Pérezove spisy zároveň poskytujú cenné svedectvo o zákulisí dvora. Keďže vznikali v kontexte jeho osobného konfliktu s kráľom a snahy obhájiť vlastné konanie, moderní historici ich porovnávajú s úradnou korešpondenciou a ďalšími svedectvami.

Filip zvolal v roku 1592 aragónske kortesy do Tarazony. Rokovania sa uskutočnili za prítomnosti kráľovských vojakov a v atmosfére po porážke odporu. Schválené zmeny posilnili panovníkov vplyv na niektoré aragónske úrady, uľahčili odvolávanie justície a upravili rozhodovanie deputácie a podmienky zvolávania ozbrojených síl. Koruna tým obmedzila mechanizmy, ktoré počas krízy použili Pérezovi stúpenci. Aragonské právo, kortesy, deputácia aj úrad justície však pokračovali vo svojej činnosti. Výsledkom bol posun rovnováhy v prospech panovníka v rámci zachovaného ústavného usporiadania kráľovstva.

Zásah do francúzskych náboženských vojen

Po smrti francúzskeho následníka trónu vojvodu z Anjou v roku 1584 sa najbližším dedičom bezdetného Henricha III. stal podľa dynastického poradia protestantský Henrich Navarrský z rodu Bourbonovcov. Filip II. podporoval Katolícku ligu, ktorej vodcovia odmietali prijatie protestanta za francúzskeho kráľa. Pomoc zahŕňala peniaze, diplomatickú podporu a neskôr priamy zásah jednotiek z Nizozemska a Pyrenejského polostrova. Filip sledoval viacero navzájom prepojených cieľov: udržanie katolíckeho panovníka vo Francúzsku, zabránenie francúzskej podpore nizozemským povstalcom a Anglicku a ochranu hraníc svojich nizozemských a iberských dŕžav.

Henricha III. zavraždil 1. augusta 1589 dominikán Jacques Clément a kráľ nasledujúci deň zomrel. Henrich Navarrský prijal titul Henrich IV., veľká časť katolíckeho obyvateľstva a miest ovládaných Ligou ho však neuznala. Na čele ligistickej moci stál vojvoda z Mayenne, zatiaľ čo Paríž ovládali radikálni katolícki predstavitelia združení okolo mestskej rady a kazateľov. Filip uznával potrebu francúzskeho katolíckeho kandidáta alebo dynastického riešenia prijateľného pre Ligu, súčasne však začal presadzovať nárok svojej dcéry Izabely Kláry Eugénie, vnučky francúzskeho kráľa Henricha II. po matke Alžbete z Valois. Tento nárok narážal na francúzsku tradíciu vylučujúcu ženy a ich potomkov v ženskej línii z následníctva.

Henrich IV. pred Parížom v roku 1590 na obraze neznámeho autora z prvej štvrtiny 17. storočia. Zásah vojvodu z Parmy prinútil kráľovské vojsko obliehanie prerušiť.

Henrich IV. porazil vojská Ligy pri Arques v septembri 1589 a pri Ivry 14. marca 1590. Potom obkľúčil Paríž a prerušil veľkú časť jeho zásobovania. V meste sa počas leta zhoršoval hlad a šírili sa choroby. Filip nariadil Alexandrovi Farnesemu, vojvodovi z Parmy, aby opustil časť operácií proti severným nizozemským provinciám a prišiel Lige na pomoc. Farnese postupoval zo Španielskeho Nizozemska s vycvičenými jednotkami Flámskej armády. Namiesto priamej bitky s Henrichom manévroval k rieke Marna, obsadil Lagny a obnovil zásobovaciu trasu do Paríža. Henrich musel v septembri obliehanie zrušiť. Farnese zásobil mesto a následne stiahol svoju armádu do Nizozemska bez toho, aby dovolil protivníkovi vnútiť mu rozhodujúci boj.

Španielske jednotky zasiahli aj v Bretónsku. V roku 1590 sa tam pod velením Juana del Águilu vylodilo vojsko, ktoré podporovalo katolíckeho vojvodu z Mercœuru proti stúpencom Henricha IV. Vybudovalo opevnenú základňu pri Blavete, dnešnom Port-Louis, a získalo prístav vhodný na spojenie s Pyrenejským polostrovom. Bretónsky konflikt mal miestny, francúzsky aj medzinárodný rozmer: Mercœur sledoval vlastné mocenské záujmy, Henrichovi prívrženci bránili kráľovskú autoritu a Anglicko s Nizozemcami poskytovali vojakov a lode proti španielskej prítomnosti. Filipovi velitelia pritom podliehali rozkazom z Madridu, zásobovanie však záviselo od nepravidelnej námornej dopravy a spolupráce s francúzskymi spojencami.

Farnese vstúpil do Francúzska druhý raz na začiatku roku 1592, keď Henrich IV. obliehal Rouen. Spoločne s Mayenneho silami prinútil kráľa znovu ustúpiť od významného mesta. Pri ďalších manévroch sa Farneseho armáda dostala do nebezpečnej polohy pri Caudebecu, vojvoda však prepravil vojsko cez Seinu a unikol obkľúčeniu. Počas kampane utrpel zranenie a jeho zdravotný stav sa zhoršoval. Filip ho už predtým kritizoval za pomalé prípravy Armady a neskôr zvažoval jeho odvolanie; vojenská nevyhnutnosť však udržiavala skúseného veliteľa vo funkcii. Farnese zomrel 3. decembra 1592 v Arrase počas príprav na ďalšie francúzske ťaženie.

Opakované odvelenie Flámskej armády do Francúzska udržalo Paríž a Rouen mimo Henrichovej moci v rozhodujúcich okamihoch, zároveň však poskytlo severným nizozemským provinciám čas na vlastné operácie. Kráľovské zdroje sa delili medzi Francúzsko, Nizozemsko, Atlantik a obranu Pyrenejského polostrova. Madrid určoval hlavné politické ciele, ale velitelia v teréne museli prispôsobovať rozkazy zásobovaniu, vzdialenostiam a požiadavkám francúzskych spojencov. Vodcovia Ligy prijímali Filipovu podporu, ich predstavy o budúcom panovníkovi a rozdelení moci sa však často odlišovali od španielskych plánov.

Generálne stavy a kandidatúra infantky Izabely

Vojvoda z Mayenne zvolal na január 1593 do Paríža generálne stavy, ktoré mali nájsť katolícke riešenie nástupníctva. Filipovi vyslanci, medzi nimi vojvoda z Ferie a diplomat Juan de Tassis, presadzovali Izabelu Kláru Eugéniu. Infantka mala silnú dynastickú väzbu na francúzsky rod Valoisovcov, jej nárok však viedol cez matku a bol spojený s mocou cudzieho panovníka. Španielska diplomacia navrhovala, aby sa vydala za katolíckeho princa, pričom sa zvažovali kandidáti z rakúskej habsburskej vetvy, lotrinského rodu aj francúzskeho prostredia. Nejasnosť budúceho manžela a otázka, kto by v skutočnosti vládol, zvyšovali odpor aj medzi členmi Ligy.

Izabela Klára Eugénia, dcéra Filipa II. a Alžbety z Valois, na portréte Alonsa Sáncheza Coella z rokov 1585 – 1588. Filip v roku 1593 presadzoval jej kandidatúru na francúzsky trón.

Odpor proti kandidatúre sa opieral o výklad salického práva a o predstavu, že francúzska koruna nemôže prejsť na ženu ani na cudziu dynastiu cez ženskú líniu. Parížsky parlament vydal 28. júna 1593 rozhodnutie známe ako arrêt Lemaistre, ktoré trvalo na zachovaní tradičných pravidiel následníctva a odmietalo prevod koruny na cudzie knieža alebo princeznú. Rozhodnutie neuznalo Henricha IV. automaticky, oslabilo však najdôležitejší právny základ španielskeho projektu. Umiernení katolíci, neskôr označovaní ako politiques, čoraz viac pokladali obnovenie jednotnej kráľovskej moci za naliehavejšie než pokračovanie vojny o kandidáta Ligy.

Henrich IV. 25. júla 1593 verejne prestúpil na katolicizmus v bazilike Saint-Denis. Korunovaný bol 27. februára 1594 v Chartres, pretože tradičné korunovačné mesto Reims ovládali jeho odporcovia, a 22. marca vstúpil do Paríža. Jeho konverzia odstránila hlavnú náboženskú prekážku, ktorá bránila mnohým katolíkom uznať bourbonské nástupníctvo. Mestá a šľachtici postupne prechádzali na kráľovu stranu, často po rokovaniach zaručujúcich úrady, bezpečnosť alebo finančné vyrovnanie. Katolícka liga sa rozpadala na miestne skupiny a španielske vojenské posádky, ktorých postavenie záviselo od zásobovania zo zahraničia.

Filip pokračoval v podpore odporcov Henricha IV. a pápežské uznanie kráľovej konverzie sa snažil oddialiť. Klement VIII. napokon v septembri 1595 Henricha zbavil cirkevných trestov a prijal jeho zmierenie s Katolíckou cirkvou. Tým sa zmenšila možnosť predstaviť vojnu ako spoločný katolícky zápas proti heretickému uchádzačovi. Spor sa čoraz zreteľnejšie menil na vojnu medzi dvoma katolíckymi panovníkmi o bezpečnosť hraníc, pevnosti a rovnováhu síl. Filipov francúzsky projekt tak prešiel od podpory Ligy a dynastickej kandidatúry k otvorenému medzištátnemu konfliktu s uznaným francúzskym kráľom.

Obrat vojny v Nizozemsku

V čase, keď sa veľká časť Filipovej pozornosti a síl presunula do Francúzska, zreorganizovali severné nizozemské provincie svoje vojsko a financovanie. Móric Nasavský, syn Viliama Oranžského, bol postupne ustanovený za miestodržiteľa Holandska, Zeelandu a ďalších provincií a prevzal významnú časť vojenského velenia. Politickú koordináciu Generálnych stavov podporoval krajinský advokát Holandska Johan van Oldenbarnevelt. Pravidelnejšie daňové príjmy najbohatších severných provincií umožňovali udržiavať platené jednotky, budovať pevnosti a pripravovať ťaženia podľa možností riečnej a námornej dopravy. Móric spolu s bratrancom Viliamom Ľudovítom Nasavským zároveň zavádzal systematickejší výcvik, presnejšie členenie jednotiek a postupy uľahčujúce pohyb a paľbu pechoty.

Dobytie Bredy 4. marca 1590 v štyroch výjavoch. Móricovi vojaci prenikli do mesta ukrytí v nákladnej lodi s rašelinou; rytina pripisovaná Bartholomeovi Dolendovi vznikla začiatkom 17. storočia.

Prvým výrazným úspechom novej fázy bolo dobytie Bredy v marci 1590. Malý oddiel vojakov sa ukryl v lodi privážajúcej do mesta rašelinu, prešiel kontrolou a v noci premohol časť posádky. Móricove jednotky čakajúce v okolí potom vstúpili do pevnosti. Rozsahom malá operácia priniesla Generálnym stavom strategicky položené mesto v Brabantsku bez zdĺhavého obliehania. V nasledujúcich kampaniach sa Móric častejšie opieral o riadne obliehanie. Delostrelectvo, muníciu a zásoby prepravoval po riekach a kanáloch, opevnené body vyberal tak, aby každý úspech uľahčil spojenie s ďalším cieľom.

V roku 1591 získalo stavovské vojsko Zutphen, Deventer, pevnosť pri Delfzijle a Nijmegen. Ťaženie z roku 1592 prinieslo dobytie Steenwijku a Coevordenu, čím sa zlepšilo spojenie medzi Frízskom a východnými oblasťami republiky. V roku 1593 kapituloval Geertruidenberg po obliehaní, pri ktorom Móric vybudoval súvislé línie zákopov a opevnených táborov proti posádke aj prípadnému pomocnému vojsku. Postup vyžadoval rozsiahlu prácu ženistov a vojakov, kontrolu hrádzí a presné zásobovanie. Dobyté pevnosti dostávali nové posádky a úpravy, aby sa nestali ľahkým cieľom kráľovskej protiofenzívy.

Obliehanie Groningenu v roku 1594 na pláne vydanom Janom Janssoniom v 17. storočí. Kapitulácia mesta upevnila vládu Generálnych stavov na severovýchode Nizozemska.

Kľúčovým cieľom na severovýchode bol Groningen, ktorého mestská vláda udržiavala spojenie s kráľovskou stranou a ovládala prístupy do okolitých oblastí. Móric a Viliam Ľudovít mesto obľahli v máji 1594. Po delostreleckom ostreľovaní, budovaní prístupových zákopov a bojoch o vonkajšie postavenia Groningen 22. júla kapituloval; dohoda o podmienkach, známa ako zmluva o redukcii, bola uzavretá nasledujúci deň. Upravila spojenie mesta s oblasťou Ommelanden a zaviedla verejné reformované bohoslužby. Víťazstvo odstránilo významnú kráľovskú základňu za severnou obrannou líniou a umožnilo Generálnym stavom sústrediť ďalšie operácie na východ a juh.

Kráľovské velenie v tomto období strácalo kontinuitu. Po Farneseho smrti spravoval Nizozemsko dočasne Peter Ernst I. z Mansfeldu. Filip vymenoval za generálneho miestodržiteľa arcivojvodu Ernesta Habsburského, ktorý prišiel do Bruselu začiatkom roku 1594, ale už 20. februára 1595 zomrel. Dočasné velenie potom prevzal gróf z Fuentes. Vojaci opakovane čakali na žold a zásoby, čo podporovalo vzbury jednotiek a obmedzovalo schopnosť viesť súvislé ťaženia. Povinnosť zasahovať vo Francúzsku zároveň odčerpávala jednotky, ktoré kráľovskí velitelia potrebovali proti Móricovi.

Filip napokon zveril miestodržiteľstvo svojmu synovcovi arcivojvodovi Albrechtovi. Albrecht pôsobil od roku 1583 ako miestokráľ v Portugalsku a v roku 1593 prišiel do Madridu pomáhať starnúcemu kráľovi pri ústrednej správe. Vymenovanie za miestodržiteľa Nizozemska dostal 26. apríla 1595, z Madridu odišiel v auguste a do Bruselu dorazil vo februári 1596. Jeho vláda mala posilniť dynastickú autoritu a spojiť politické rokovania s vojenskou obnovou. Prvé roky však určovalo súčasné vedenie vojny proti Francúzsku, Anglicku a Spojeným provinciám.

Rok 1597 priniesol ďalšiu sériu stavovských úspechov. Móric najprv v januári porazil kráľovské jazdectvo pri Turnhoute. Počas jesenného ťaženia potom jeho armáda získala pevnosti Rheinberg, Moers, Groenlo, Bredevoort, Enschede, Ootmarsum, Oldenzaal a Lingen. Rýchly postup vychádzal z pripraveného zásobovania, použitia splavných tokov a sústredenia síl proti posádkam, ktoré nedostali včasnú pomoc. Generálne stavy tým vytvorili súvislejšiu obrannú oblasť na východe. Južné katolícke provincie zostávali pod habsburskou vládou a Albrechtova armáda si zachovala schopnosť viesť veľké operácie, územná iniciatíva v samotnom Nizozemsku však v 90. rokoch prešla na stranu republiky.

Dvor, ústredná správa a príprava následníka

Filipov zdravotný stav sa od konca 80. rokov zhoršoval. Opakované záchvaty dny mu sťažovali chôdzu, dlhé pracovné zasadnutia aj presuny medzi kráľovskými sídlami. Panovník napriek tomu ďalej čítal memorandá, dopĺňal ich vlastnými poznámkami a vyhradzoval si konečné rozhodnutie v hlavných otázkach zahraničnej politiky, financií a personálnych menovaní. Rozsah písomností a pomalosť komunikácie medzi Madridom, Lisabonom, Bruselom, Milánom a ďalšími centrami predlžovali vybavovanie vecí. Vojny navyše vytvárali potrebu rýchlych rozhodnutí, ktoré sa často prijímali skôr na základe neúplných správ, než dorazila odpoveď z ďalšieho bojiska.

V ústrednom rozhodovaní nadobudla väčší význam úzka skupina skúsených poradcov. Juan de Idiáquez sa zaoberal najmä zahraničnými a vojenskými záležitosťami, Cristóbal de Moura patril k najvplyvnejším sprostredkovateľom v portugalských a domácich otázkach a gróf z Chinchónu mal výrazné postavenie vo veciach Aragónskej koruny a financií. Skupina, ktorú historici zvyknú označovať ako Junta de Noche, fungovala v rôznych podobách už od polovice 80. rokov. Pripravovala vybrané materiály, porovnávala stanoviská územných a odborných rád a umožňovala kráľovi sústrediť sa na naliehavé rozhodnutia. Formálne rozhodnutia naďalej prechádzali príslušnými radami a panovníckymi písomnosťami.

Po aragónskych kortesoch povolal Filip z Lisabonu arcivojvodu Albrechta, ktorý prišiel do San Lorenzo de El Escorial 11. septembra 1593. Albrecht sa zapojil do práce úzkej rady a ako blízky príbuzný panovníka poskytoval dynastickú oporu pri rozhodovaní. Jeho odchod do Nizozemska v roku 1595 znovu zvýšil každodennú zodpovednosť Mouru, Idiáqueza a ďalších tajomníkov. Vplyv poradcov vychádzal z ich prístupu ku kráľovi a schopnosti triediť písomnosti, rozhodujúce akty však až do Filipovej smrti vydávala kráľovská autorita.

Osobitnú pozornosť venoval Filip svojmu jedinému žijúcemu synovi, kniežaťu Filipovi. Dedič sa vzdelával v katolíckom náboženstve, jazykoch, dejinách, geografii a dvorských zručnostiach a od mladosti sa zúčastňoval na verejných obradoch. Kráľ ho postupne oboznamoval s prácou rád, prijímaním vyslancov a vybavovaním žiadostí. Dňa 30. júla 1595 pripravil pre syna písomné pokyny, v ktorých mu odporúčal pravidelnú prácu, zachovanie náboženskej jednoty, pozorný výber služobníkov a dôveru vo vyskúšaných poradcov, najmä v Mouru. Sedemnásťročný princ začal častejšie navštevovať zasadnutia a audiencie; jeho úloha zostávala poradná a reprezentačná a konečné rozhodnutia si ponechával kráľ.

Kráľova staršia dcéra Izabela Klára Eugénia mala pri dvore viditeľnejšie miesto než väčšina infantiek. Pomáhala otcovi pri súkromnej korešpondencii, sprevádzala ho počas choroby a zúčastňovala sa na dynastických obradoch. Po zániku projektu jej francúzskej kandidatúry sa stala súčasťou nového sobášneho plánu s arcivojvodom Albrechtom. Albrecht bol pôvodne určený pre cirkevnú dráhu a mal kardinálsku hodnosť, preto bolo pred uzavretím manželstva potrebné pápežské uvoľnenie z jeho cirkevného postavenia. Dohoda spájala sobáš s plánovaným odovzdaním vlády nad Nizozemskom obom snúbencom.

Mladšia dcéra Katarína Michaela, vydatá za savojského vojvodu Karola Emanuela I., udržiavala s otcom pravidelný písomný kontakt. Zomrela 7. decembra 1597 v Turíne po pôrode svojho desiateho dieťaťa. Správa dorazila k Filipovi v čase jeho zhoršujúceho sa zdravia a posledných mierových rokovaní. Dynastické väzby so Savojskom pokračovali prostredníctvom jej detí, vzťahy s vojvodom však zostávali ovplyvnené jeho samostatnou politikou v severnom Taliansku a vo Francúzsku.

Príprava dvojitého sobáša mala zabezpečiť nástupníctvo aj spoluprácu španielskej a rakúskej vetvy Habsburgovcov. Knieža Filip sa mal oženiť s Albrechtovou sestrou Margarétou Habsburskou, kým Izabela mala uzavrieť manželstvo s Albrechtom. Sobáše sa uskutočnili až v roku 1599, po Filipovej smrti. Za jeho života sa však vyrokovali rozhodujúce podmienky a začala sa príprava presunu Nizozemska pod spoločnú vládu Izabely a Albrechta.

Otvorená vojna s Francúzskom

Henrich IV. vyhlásil Filipovi vojnu 17. januára 1595. Formálne vyhlásenie potvrdilo stav, ktorý už existoval v podobe španielskej podpory Ligy, prítomnosti posádok v Bretónsku a zásahov Flámskej armády. Po upevnení moci v Paríži vystupoval francúzsky kráľ proti Filipovi ako legitímny panovník a občiansky konflikt sa tým otvorene prepojil s vojnou medzi dvoma monarchiami. Henrichove sily sa naďalej delili medzi obliehanie španielskych pevností a potláčanie zostávajúcich ligistických protivníkov. Vojna preto pokračovala v Pikardii, Burgundsku a Bretónsku ako sled obliehaní, nájazdov a bojov o pohraničné mestá.

Pri Fontaine-Française 5. júna 1595 narazil Henrich na sily prichádzajúce zo Franche-Comté pod velením Juana Fernándeza de Velasca, kastílskeho konstábla, a vojvodu z Mayenne. Kráľ osobne viedol prudkú jazdeckú zrážku a španielsko-ligistické vojsko po neistote o sile protivníka ustúpilo. Boj mal menší rozsah než veľké bitky predchádzajúcej fázy, jeho politický účinok však urýchlil podrobenie ligistických miest v Burgundsku. Na severe dosiahla kráľovská strana pod grófom z Fuentes opačné výsledky: v júli dobyla Doullens a v októbri prinútila ku kapitulácii Cambrai, dovtedy ovládané Jeanom de Monlucom de Balagny.

Po príchode do Nizozemska prevzal francúzske operácie arcivojvoda Albrecht. V apríli 1596 jeho armáda obsadila Calais, významný prístav pri Lamanšskom prielive, a krátko nato aj Ardres. Úspechy vytvorili tlak na severné Francúzsko a poskytli Filipovi oporné body blízko Anglicka. V marci 1597 sa kráľovské jednotky zmocnili Amiensu ľsťou: vojaci prestrojení za roľníkov zatarasili mestskú bránu vozom a umožnili ukrytým oddielom preniknúť dnu. Henrich IV. osobne viedol následné obliehanie a 25. septembra 1597 Amiens získal späť. Kampaň vyčerpávala obe strany a ukázala, že obsadenie pevnosti prinášalo trvalý výsledok iba vtedy, keď ju bolo možné pravidelne zásobovať a včas vyslobodiť.

V Bretónsku pokračovala španielska posádka v Blavete a ďalšie oddiely podporovali vojvodu z Mercœuru. Anglické jednotky vyslané Henrichovi IV. a francúzske kráľovské sily proti nim viedli viacročné operácie. Španieli v roku 1594 vybudovali aj pevnosť pri Crozone, ktorá mala kontrolovať prístup k Brestu. Francúzsko-anglické vojsko ju po ťažkom obliehaní v novembri dobylo a väčšinu obrancov zabilo. Blavet zostal v španielskych rukách až do mierového vyrovnania. Vojna na bretónskom pobreží bola úzko spojená s námornými plánmi proti Anglicku, pretože tamojšie prístavy mohli slúžiť ako základne pre plavbu cez Lamanšský prieliv alebo k Írsku.

Dosah bretónskej základne ukázal nájazd kapitána Carlosa de Amésquitu na Cornwall v lete 1595. Štyri galeje s približne štyristo vojakmi vyplávali z Blavetu a 2. augusta podľa gregoriánskeho kalendára pristáli v Mount's Bay. Oddiely napadli a podpálili Mousehole, Paul, Newlyn a časť Penzance, rozohnali narýchlo zhromaždenú miestnu domobranu a pred návratom slúžili katolícku omšu. Po dvoch dňoch sa znovu nalodili a bezpečne sa vrátili do Bretónska. Krátky nájazd preukázal, že menšie veslové plavidlá dokázali z blízkej kontinentálnej základne preplávať prieliv, vysadiť organizovaný oddiel a odísť skôr, než sa sústredilo anglické loďstvo.

Dobytie Cádizu v roku 1596

Anglická vláda pripravila v roku 1596 novú veľkú výpravu, ktorej bezprostredným cieľom bolo španielske loďstvo a prístavy. Námorné velenie mal lord admirál Charles Howard z Effinghamu, pozemným jednotkám velil Robert Devereux, gróf z Essexu. S anglickými loďami sa spojila eskadra a vojaci Spojených provincií. Výpravu financovala koruna spolu so stavmi a súkromnými účastníkmi; velitelia preto znovu rozhodovali medzi vojenskou hodnotou dlhodobého obsadenia základne a okamžitým ziskom koristi. Flotila pozostávala z kráľovských vojnových lodí, nizozemských plavidiel, transportov a ozbrojených obchodných lodí. Dobové zoznamy používajú odlišné kategórie, preto sa celkové počty lodí aj mužov v literatúre rozchádzajú.

Anglicko-nizozemský útok na Cádiz v roku 1596 na dobovej nizozemskej rytine. Horná časť zobrazuje námorný boj 1. júla, dolná časť polohu mesta, zálivu a lodí.

Anglicko-nizozemské loďstvo sa 30. júna 1596 podľa gregoriánskeho kalendára objavilo pred Cádizom. V zálive sa nachádzali kráľovské vojnové lode, galeje aj obchodné plavidlá pripravované na atlantickú plavbu. Howard presadzoval najprv námorný útok a jeho ťažšie lode prenikli do vnútorného zálivu pod paľbou pobrežných postavení. Španielske galeóny sa po boji stiahli hlbšie do zálivu; aby nepadli do rúk protivníka, časť lodí ich posádky zapálili alebo potopili. Obchodné lode naložené tovarom boli takisto zničené po tom, čo sa rokovania o ich vykúpení skončili bez dohody. Materiálna strata zasiahla kráľovské námorníctvo, súkromných obchodníkov aj budúce príjmy koruny z poplatkov.

Essexove jednotky sa vylodili, prelomili obranu pri meste a 1. júla Cádiz obsadili. Posádka a časť obyvateľov sa uchýlili do citadely alebo unikli cez záliv. Útočníci získali zásoby a korisť a v meste došlo k rozsiahlemu rabovaniu; kostoly a domy boli poškodené napriek pokusom veliteľov udržať poriadok. Po rokovaniach prepustili časť obyvateľstva za výkupné. Španielske úrady medzitým zhromažďovali vojsko vo vnútrozemí a zabezpečovali okolité pevnosti. Obyvatelia, ktorí sa nedostali do zajatia, pomáhali pri obrane prístupov a odnášaní majetku z dosahu protivníka.

Medzi anglickými veliteľmi sa diskutovalo o trvalom udržaní Cádizu. Prístav by poskytoval základňu pri vstupe do Stredozemného mora a pri trasách do Lisabonu a Sevilly, jeho obrana by však vyžadovala silnú posádku, pravidelné zásobovanie a ďalšie finančné prostriedky. Zázemie výpravy v okolitej krajine bolo slabé a medzi mužstvom sa začali šíriť choroby. Howard a väčšina rady sa preto priklonili k odchodu. Útočníci pred evakuáciou zničili časť opevnení a 15. júla mesto opustili. Cádiz zostal pod Filipovou vládou, škody na lodiach, tovare, budovách a úverových vzťahoch však patrili k najväčším, aké anglický útok počas vojny spôsobil jedinému iberskému prístavu.

Filip nariadil vyšetriť pripravenosť obrany a zodpovednosť veliteľov. Obnova Cádizu zahŕňala opravu hradieb, reorganizáciu pobrežných posádok a posilnenie pevností chrániacich záliv. Koruna musela súčasne riešiť nároky obchodníkov, výpadok lodí a náklady na pripravovanú odvetnú výpravu. Anglický úspech povzbudil predstavu, že útok na prístav môže narušiť Filipove námorné operácie účinnejšie než čakanie na inváznu flotilu pri anglickom pobreží. Po opravách sa španielske atlantické spojenie obnovilo. Angličania si z Cádizu odniesli korisť a spôsobili rozsiahle škody, strategickú kontrolu nad prístavom si však Filipova monarchia udržala.

Armady z rokov 1596 a 1597

Filip odpovedal na útok v Cádize prípravou novej flotily. Jej úlohy sa počas roka 1596 menili podľa vývoja vo Francúzsku, Írsku a pri anglickom pobreží. V plánovaní sa objavovala podpora povstalcov v Írsku, útok na juhozápadné Anglicko aj upevnenie španielskeho postavenia v Bretónsku. Spoločným cieľom bolo prinútiť Alžbetinu vládu rozdeliť sily a oslabiť jej pomoc Henrichovi IV. a Spojeným provinciám. Velenie dostal Martín de Padilla, adelantado mayor Kastílie. Lode, vojaci a zásoby sa zhromažďovali vo viacerých portugalských a španielskych prístavoch, čo sťažovalo ich súčasné vyplávanie.

Flotila vyplávala z Lisabonu v októbri 1596, teda v období častejších atlantických búrok. Skladala sa z kráľovských galeón, ďalších ozbrojených lodí a veľkého počtu transportov a menších plavidiel. Súdobé súpisy rozlišovali medzi hlavnými loďami a pomocnými jednotkami, preto celkový počet závisí od spôsobu počítania; jadro tvorilo približne osemdesiat väčších plavidiel. Po postupe na severozápad zastihla flotilu pri pobreží Galície a pri myse Finisterre silná búrka. Lode stratili vzájomný kontakt, viaceré stroskotali alebo utrpeli vážne poškodenie a veľká časť sa vrátila do Ferrolu, A Coruñe a ďalších prístavov. Do začiatku novembra sa z pôvodného jadra vrátilo iba približne päťdesiat lodí v stave, ktorý umožňoval ich evidenciu; rozptýlené plavidlá prichádzali aj neskôr.

Flotilu v roku 1596 rozvrátila búrka ešte pred stretnutím s anglickým loďstvom. Neskorý termín, nedostatočne zladené vyplávanie, rozdielna rýchlosť plavidiel a nepripravenosť časti transportov zväčšili účinok počasia. Koruna po návrate zachraňovala delá, výstroj a mužstvo zo stroskotaných alebo poškodených lodí a začala pripravovať nový pokus. Filip považoval tlak na Anglicko za súčasť širšej vojny, v ktorej anglické peniaze, jednotky a lode podporovali jeho protivníkov vo Francúzsku a Nizozemsku. Rozhodnutie obnoviť výpravu preto prijal aj napriek súčasnej finančnej kríze.

Plán z roku 1597 bol konkrétnejšie zameraný na Falmouth a priľahlú časť Cornwallu. Obsadenie prístavu malo vytvoriť predmostie, vyvolať tlak na anglickú obranu a prípadne podporiť ďalšie operácie. Prípravy prebiehali najmä vo Ferrole a A Coruñi. Aj pri tejto flotile sa počty v prameňoch líšia: jeden súpis zachytáva 98 väčších plavidiel vrátane 24 galeón a viac než 17 000 mužov, vyššie údaje zahŕňajú aj menšie transporty a pomocné lode a dosahujú približne 130 až 140 plavidiel. Rozdielne čísla tak opisujú odlišne vymedzené časti tej istej výpravy.

Prvý odchod z Ferrolu 19. septembra prerušili protivetre a flotila sa zhromaždila pri A Coruñi. Na more znovu vyplávala 18. októbra. V tom čase bola veľká anglická flotila pod Essexovým velením mimo domácich vôd na neúspešnej výprave k Azorám, takže juhozápadné pobrežie chránili najmä miestne sily a menšie námorné oddiely. Po štyroch dňoch plavby však španielsku zostavu zastihla búrka, ktorá ju rozptýlila v Biskajskom zálive a pri vstupe do Lamanšského prielivu. Niekoľko lodí sa dostalo k anglickému a waleskému pobrežiu a malé skupiny vojakov krátko vystúpili na pevninu alebo získali informácie od miestnych plavidiel. Rozptýlenie odrezalo tieto lode od spoločného velenia, delostrelectva a hlavnej transportnej skupiny, a tým zmarilo plánované obsadenie Falmouthu.

Padilla zhromaždil preživšie plavidlá a vrátil sa do severošpanielskych prístavov. Časť lodí stroskotala a ďalšie potrebovali rozsiahle opravy, jadro kráľovských galeón však zostalo zachované. Dva pokusy v priebehu dvoch rokov ukázali riziko veľkých neskorých expedícií zložených z plavidiel rôzneho pôvodu a výkonnosti. Počasie bolo bezprostrednou príčinou rozptýlenia oboch flotíl; účinok búrok znásobili termíny vyplávania, zložité zhromažďovanie, nedostatky zásobovania a závislosť plánu od spoločného príchodu veľkého počtu transportov. Výprava z roku 1597 sa stala posledným Filipovým pokusom o inváziu do Anglicka. Námorná vojna a útoky na obchodné trasy pokračovali aj za jeho nástupcu.

Pozastavenie platieb v roku 1596

Súbežné vojny vo Francúzsku, Nizozemsku a Atlantiku zvyšovali tlak najmä na príjmy Kastílskej koruny. Kráľovská pokladnica naďalej financovala svoje armády a flotily osvedčenou kombináciou daní, prevodov amerického striebra, dlhodobých rent (juros) a krátkodobých úverov (asientos) od súkromných bankárov. V 90. rokoch už podstatnú časť budúcich daňových príjmov pohlcovalo splácanie starších záväzkov, takže nové vojenské výdavky zdražovali úver a obmedzovali hotovosť dostupnú korunnej pokladnici.

Po nákladoch na Armadu schválili kastílske kortesy 4. apríla 1590 mimoriadny príspevok známy ako millones. Jeho plánovaný výnos predstavoval osem miliónov dukátov rozdelených na šesť rokov a vyberal sa predovšetkým prostredníctvom prirážok k spotrebným dávkam na víno, mäso, olej a ocot. Rozvrhnutie a výber prebiehali cez mestá zastúpené na kortesoch, čím získali ich predstavitelia dôležitú úlohu pri správe novej dane. Zaťaženie základnej spotreby prenášalo časť vojnových nákladov na široké vrstvy obyvateľstva a miestne podmienky určovali, ako sa suma medzi obce a tovary rozdelila. Pôvodne časovo obmedzený príspevok sa stal predmetom ďalších rokovaní, pretože vojenské výdavky po uplynutí prvého obdobia neklesli.

Príjmy z daní a drahých kovov počas 90. rokov zostávali vysoké, veľká časť však bola vopred určená na staršie záväzky. Správy o očakávaných zásielkach striebra umožňovali uzatvárať nové asientos ešte pred príchodom flotíl, takže časové oneskorenie alebo nečakaný vojenský výdavok vyvolávali nedostatok použiteľnej hotovosti. Dobytie Cádizu poškodilo lode a súkromný majetok a narušilo plánované námorné operácie. Súčasne bolo potrebné platiť Flámsku armádu, posádky vo Francúzsku, obranu Portugalska a stavbu ďalšej flotily. Rozhodujúci problém spočíval v nesúlade medzi splatnosťou a právnym určením príjmov na jednej strane a okamžitými záväzkami na viacerých bojiskách na strane druhej.

Koncom novembra 1596 vydal Filip dekrét, ktorým pozastavil platby z vybraných úverových kontraktov. Staršia literatúra označuje tento krok ako štátny bankrot, dekrét však v praxi dočasne prerušil splácanie asientos a prinútil veriteľov rokovať o novom usporiadaní záväzkov. Platby držiteľom veľkej časti juros a výber daní pokračovali. Opatrenie zasiahlo najmä bankárov poskytujúcich krátkodobé úvery a zabezpečujúcich medzinárodné prevody. Kým sa rokovalo o podmienkach vyrovnania, obmedzil sa prísun peňazí armádam a dodávateľom.

Rokovania vyústili v roku 1597 do dohody označovanej ako medio general. Časť nesplatených krátkodobých záväzkov sa premenila na dlhodobejšie nároky kryté určenými príjmami a upravili sa podmienky ďalšieho financovania. Odhady celkovej sumy sa líšia podľa toho, ktoré kontrakty historici započítavajú, zhodujú sa však, že išlo o niekoľko miliónov dukátov. Bankári po dohode obnovili poskytovanie úverov, pretože koruna naďalej disponovala rozsiahlymi daňovými príjmami a schopnosťou právne viazať ich budúce výnosy. Reštrukturalizácia rozložila časť okamžitých platieb do dlhšieho obdobia a preniesla ich na príjmy, ktoré tým zostali zaťažené aj za nasledujúcej vlády.

Finančné usporiadanie bolo spojené s rokovaniami medzi korunou a kastílskymi kortesmi o pokračovaní mimoriadnych daní. Mestá mohli schválenie príspevku podmieňovať vlastnými požiadavkami, panovník však kontroloval veľkú časť výdavkov a zahraničnej politiky bez priamej účasti kortesov. Vojnové zaťaženie sa tak premietalo do cien spotrebných tovarov, mestských dlhov a budúcich kráľovských príjmov. Pozastavenie platieb z roku 1596 preusporiadalo vzťah s finančníkmi, zatiaľ čo nepomer medzi dlhodobými príjmami a rozsahom vojenských záväzkov prešiel na vládu Filipa III.

Mier z Vervins

Po znovudobytí Amiensu mali Filip II. aj Henrich IV. dôvody pristúpiť na rokovania. Francúzsky kráľ potreboval dokončiť pacifikáciu kráľovstva a vyriešiť zostávajúci odpor v Bretónsku. Filipova monarchia financovala niekoľko vojen súčasne, prešla pozastavením platieb a dve po sebe nasledujúce flotily rozptýlili búrky. Rokovania podporoval pápež Klement VIII., ktorý chcel ukončiť vojnu medzi katolíckymi panovníkmi. Jeho legáti a zástupcovia oboch korún sa stretli vo Vervins v Pikardii, blízko hranice Španielskeho Nizozemska.

Rokovanie o mieri z Vervins na obraze Gillota Saint-Evra z roku 1837. Ide o neskoršiu historickú predstavu udalosti.

Mierová zmluva bola podpísaná 2. mája 1598. Vychádzala zo základného územného usporiadania mieru z Cateau-Cambrésis z roku 1559 a určovala navrátenie miest získaných počas najnovšej vojny. Francúzsku sa vrátili Calais, Ardres, Doullens a ďalšie obsadené body a španielske jednotky mali opustiť Bretónsko. Francúzska koruna opätovne potvrdila ustanovenia z roku 1559 týkajúce sa habsburských území a nárokov a obe strany obnovili diplomatické a obchodné vzťahy. Mier z Vervins tak v zásadných rysoch obnovil hranice z roku 1559 a uzavrel poslednú fázu vyčerpávajúcich pohraničných bojov.

Henrich IV. dosiahol medzinárodné uznanie bourbonskej vlády a mohol sústrediť prostriedky na vnútornú obnovu. Filip prijal panovníka, ktorého nástupníctvu sa od roku 1589 snažil zabrániť, ale získal ukončenie francúzskej vojny bez odstúpenia starších habsburských území. Krátko pred uzavretím mieru vydal Henrich Nantský edikt, ktorý upravil postavenie francúzskych protestantov, a vojvoda z Mercœuru sa podriadil kráľovi. Tým sa skončila hlavná vojenská fáza francúzskych náboženských vojen.

Anglicko a Spojené provincie stáli mimo zmluvy. Alžbetini a nizozemskí vyslanci sa usilovali zachovať spoločný tlak na Filipa, francúzska vláda však uprednostnila samostatný mier. Anglo-španielska vojna pokračovala do roku 1604 a boj medzi habsburskou vládou a Spojenými provinciami prerušilo až Dvanásťročné prímerie v roku 1609. Mier z Vervins teda uzavrel francúzsku vetvu vzájomne prepojených vojen, kým konflikty s Anglickom a severným Nizozemskom pokračovali.

Odstúpenie Nizozemska Izabele a Albrechtovi

Zostarnutý Filip II. na portréte Juana Pantoju de la Cruz približne z rokov 1590 – 1594.

Štyri dni po podpísaní mieru, 6. mája 1598, vydal Filip akt o odstúpení nizozemských provincií a Burgundského grófstva svojej dcére Izabele Kláre Eugénii. Prevod bol spojený s jej plánovaným manželstvom s arcivojvodom Albrechtom, ktorý už krajiny spravoval ako generálny miestodržiteľ. Filip očakával, že vláda samostatného dynastického páru s vlastným dvorom v Bruseli posilní prijatie habsburskej moci v lojálnych provinciách a vytvorí priaznivejšie podmienky pre dohodu so severnými provinciami. Akt zároveň zabezpečoval Izabele postavenie zvrchovanej panovníčky, ktoré jej francúzska kandidatúra neposkytla.

Odstúpenie obsahovalo dynastické a náboženské podmienky. Izabela a Albrecht mali vládnuť spoločne a krajiny mali zdediť ich legitímni potomkovia. Pri bezdetnosti manželstva alebo zániku určenej línie sa územia mali vrátiť španielskej korune. Budúce manželstvá dedičov podliehali obmedzeniam, ktoré mali zabrániť prechodu krajín na nepriateľskú dynastiu. Katolícke vierovyznanie zostalo základnou podmienkou vlády a novým panovníkom i ich poddaným akt zakazoval účasť na obchode so španielskymi a portugalskými územiami vo východných a západných Indiách. Tieto ustanovenia vytvárali osobitnú dynastickú vetvu a súčasne zachovávali mechanizmus návratu území hlavnej španielskej línii Habsburgovcov.

Vojenské a finančné väzby zostali rovnako významné ako právny akt. Obrana južných provincií závisela od Flámskej armády, od peňazí posielaných z Kastílie a od spojenia cez habsburské územia v Taliansku a ríši. Španielske posádky a velitelia si udržali dôležité postavenie a Madrid mal prostriedky ovplyvňovať zahraničnú a bezpečnostnú politiku nových panovníkov. Odstúpenie vytvorilo osobitný dvor a zvrchovanú dynastickú vládu, pričom strategická závislosť od širšej habsburskej monarchie zostala zachovaná.

Generálne stavy v severných provinciách akt odmietli a pokračovali vo výkone vlastnej zvrchovanej moci. Opierali sa o stabilnejšie vojenské a finančné štruktúry a po úspechoch 90. rokov ovládali súvislé územie. Móricove ťaženia preto pokračovali aj po formálnej zmene panovníka. Praktický význam odstúpenia sa prejavil predovšetkým v južnom Nizozemsku, kde vláda Izabely a Albrechta po ich sobáši v roku 1599 získala vlastný dvor a politické centrum v Bruseli.

Posledná choroba a smrť

Na jar 1598 Filip naďalej sledoval mierové rokovania, nástupnícke dohody a každodennú korešpondenciu, jeho pracovnú schopnosť však obmedzovala dna, horúčky a kožné vredy. Pri presunoch používal osobitne upravené kreslo a nosidlá. Koncom júna sa rozhodol odísť z Madridu do El Escorialu, ktorý určil za dynastické pohrebisko a kde chcel stráviť posledné obdobie života. Cesta trvala približne štyri dni, pretože sprievod musel postupovať pomaly a pravidelne zastavovať. Po príchode zostal kráľ väčšinu času pripútaný na lôžko.

Lekári liečili opakované záchvaty dny, horúčku a zapálené rany prostriedkami dostupnými v dobovej medicíne. Takmer úplná nehybnosť počas posledných päťdesiatich troch dní podľa svedectiev znemožňovala bežné premiestňovanie aj zmenu polohy tela. Pri lôžku sa striedali duchovní, lekári, služobníci, infantka Izabela a vybraní členovia dvora. Tajomníci mu podľa možností prinášali písomnosti a informácie, väčšinu bežného rozhodovania už zabezpečovali princ a skúsení poradcovia.

Filip pristupoval k smrti podľa obradov katolíckej cirkvi a podľa pravidiel habsburského dvora. Dňa 1. septembra prijal posledné pomazanie a 8. septembra posledné prijímanie. S princom Filipom a infantkou Izabelou hovoril o ich náboženských a dynastických povinnostiach a synovi pripomenul postavenie poradcov, ktorí mu mali pomáhať po nástupe na trón. V posledných dňoch sa pri jeho lôžku slúžili omše a čítali modlitby. Kráľ zomrel v El Escoriale približne o piatej hodine ráno v nedeľu 13. septembra 1598 vo veku 71 rokov.

Kráľovský cenotaf v bazilike El Escorialu s modliacimi sa postavami Filipa II. a členov jeho rodiny. Súsošie z pozláteného bronzu vytvoril Pompeo Leoni.

Telo bolo oblečené podľa dvorského a náboženského obradu, uložené do rakvy a po zádušných obradoch pochované v kláštornej krypte El Escorialu v blízkosti hrobu jeho štvrtej manželky Anny Habsburskej. Pri neskoršom dokončení Panteónu kráľov boli jeho pozostatky uložené do dnešného priestoru dynastického pohrebiska. Pohrebné obrady a oznámenia o smrti sa konali aj v ďalších mestách monarchie a na spriatelených dvoroch, pričom ich forma zodpovedala právnym a obradným zvyklostiam jednotlivých kráľovstiev.

Knieža Filip nastúpil ako dvadsaťročný Filip III. na tróny Kastílie, Aragónska, Portugalska a ďalších krajín, ktoré sa dedili v španielskej habsburskej línii. Nástupníctvo prebehlo bez dynastického sporu a nový panovník potvrdil Mouru, Idiáqueza a ďalších otcovských služobníkov v ich funkciách, hoci pomer síl na dvore sa čoskoro zmenil v prospech vojvodu z Lermy. Izabela a Albrecht prevzali vládu nad južným Nizozemskom podľa aktu z mája 1598. Nová vláda zároveň zdedila vojnu s Anglickom a Spojenými provinciami, záväzky voči armádam a veriteľom aj správu právne rozčlenenej monarchie.

Zámorské dŕžavy

Rozsah dŕžav pod vládou Filipa II. v roku 1598 na modernej rekonštrukcii. Mapa farebne rozlišuje územia prislúchajúce k jednotlivým správnym radám; španielske a portugalské zámorské sústavy zostávali aj po roku 1580 právne a inštitucionálne oddelené.

Po nástupe na španielske tróny spravoval Filip II. rozsiahle územia v Karibiku, na americkej pevnine a neskôr aj na Filipínach. Španielske dŕžavy v Amerike a Ázii patrili z právneho hľadiska ku Korune Kastílie a dobové písomnosti ich označovali súhrnným názvom Indias. Sústava zahŕňala ostrovy Veľkých Antíl, Nové Španielsko s priľahlými oblasťami Strednej Ameriky, časti dnešných Spojených štátov, územia v severnej a západnej Južnej Amerike, Miestokráľovstvo Peru a od roku 1565 postupne budované oporné body v západnom Tichomorí. Hranice kráľovskej moci boli v mnohých regiónoch pohyblivé. Vedľa miest, baní a údolí pod pravidelnou správou ležali rozsiahle oblasti, v ktorých si domorodé politické spoločenstvá zachovávali samostatnosť alebo uznávali panovníka iba obmedzene.

Ako už bolo uvedené pri vzniku Iberskej únie v roku 1580, spojenie korún španielskej monarchie s portugalskou korunou nevytvorilo spoločnú koloniálnu správu. Kastílska Rada Indií nemala právomoc nad Brazíliou ani nad portugalskými dŕžavami v Afrike a Ázii; tie naďalej spravovali portugalské orgány podľa portugalského práva. Filip teda vládol dvom zámorským sústavám, ktoré zostávali inštitucionálne oddelené.

Vzdialenosť určovala každodenné fungovanie zámorskej vlády. List zo Stredného Mexika putoval do Madridu niekoľko mesiacov, správa z Manily často viac než rok a odpoveď sa vracala rovnako dlho. Kráľ a jeho rady vydávali podrobné príkazy, miestokráli, sudcovia, guvernéri, mestské rady, biskupi a kráľovskí pokladníci však museli riešiť naliehavé otázky skôr, než poznali rozhodnutie dvora. Miestne úrady preto dostávali pomerne širokú výkonnú právomoc, ktorú vyvažovali vzájomná kontrola, povinné správy, odvolania, mimoriadne inšpekcie a vyšetrovanie po skončení funkčného obdobia. Kráľovská moc sa v praxi vytvárala nepretržitou výmenou nariadení, petícií, súdnych podaní a informácií medzi dvorom a jednotlivými územiami.

Kráľovská politika spájala niekoľko cieľov: rozširovanie panovníckej jurisdikcie, ochranu námorných trás, šírenie katolíckeho kresťanstva, výber daní a podielov z ťažby, zásobovanie miest a udržiavanie verejného poriadku. Medzi týmito úlohami vznikalo napätie. Požiadavka na rast príjmov podporovala baníctvo a pracovné odvody, zatiaľ čo zákony prikazovali chrániť domorodých poddaných pred svojvoľným zaobchádzaním. Misijné pôsobenie prinášalo jazykové školy, farnosti a nové formy obecnej organizácie, súčasne však sprevádzalo zásahy do náboženských praktík a presídľovanie. Podobu jednotlivých zámorských spoločností určovali popri kráľovských nariadeniach rozhodnutia domorodých obcí, prisťahovalcov, obchodníkov a cirkevných rádov, ako aj činnosť afrického a ázijského obyvateľstva.

Ústredná a miestna správa Španielskej Ameriky

Najvyšším orgánom pre kastílske zámorie bola Rada Indií (špan. Consejo de Indias), založená v roku 1524. Pripravovala návrhy zákonov a kráľovských nariadení, posudzovala správy prichádzajúce z Ameriky a Filipín, navrhovala kandidátov na svetské i cirkevné úrady a pôsobila ako najvyššia odvolacia súdna inštancia v záležitostiach Indií. Jej členovia nerozhodovali namiesto kráľa; predkladali mu písomné stanoviská, z ktorých vznikali kráľovské dekréty, príkazy a menovacie listiny. Každý typ rozhodnutia mal vlastnú právnu formu a praktický účinok získaval až po doručení, zverejnení a prijatí príslušným úradom v zámorí.

Filipova vláda sa usilovala usporiadať veľké množstvo predpisov nahromadených od začiatku 16. storočia. V roku 1567 poverila právnika Juana de Ovanda inšpekciou Rady Indií. Ovando porovnával jej registre, spôsob vedenia konaní a vedomosti o jednotlivých územiach; v roku 1571 sa stal predsedom rady. Reforma spresnila rozdelenie práce medzi úradníkmi, podporila zhromažďovanie zemepisných a štatistických údajov a urýchlila prípravu systematickej zbierky zámorského práva. Úplná Recopilación de leyes de los reinos de las Indias bola vyhlásená až v roku 1680 a prvý raz vytlačená nasledujúci rok, no značná časť jej materiálu vyrástla z kodifikačnej práce začatej za Filipa II.

Obchodné a plavebné záležitosti sústreďovala Casa de Contratación v Seville, založená v roku 1503. Evidovala lode, cestujúcich a náklad, vyberala clá, uchovávala námorné mapy, skúšala lodivodov a dohliadala na prepravu kráľovských zásielok. Jej právomoci sa prelínali s Radou Indií: rada rozhodovala o politike, menovaniach a súdoch, zatiaľ čo Casa zabezpečovala značnú časť praktickej organizácie dopravy a účtovníctva. Sevillský obchodný konzulát zastupoval záujmy privilegovaných veľkoobchodníkov a podieľal sa na financovaní konvojov. Úradné monopoly usmerňovali obchod do povolených prístavov, popri registrovaných zásielkach však nepretržite fungoval pašerácky a medziregionálny obchod.

Najvyššími kráľovskými zástupcami v Amerike boli miestokráli Nového Španielska a Peru. Vystupovali ako predstavitelia panovníka, riadili civilnú správu, obranu a kráľovské financie, predsedali hlavnej audiencii svojho sídla a vykonávali patronátne právomoci koruny voči cirkvi. Ich autorita bola rozsiahla, ale časovo ohraničená a podliehala zákonom, pokynom z Madridu aj kontrole súdov a finančných úradníkov. Územia vzdialené od miestokráľovských hlavných miest spravovali generálni kapitáni a guvernéri, ktorých menovacie listiny spájali správne, vojenské a súdne právomoci v odlišnom rozsahu.

Kráľovské audiencie boli odvolacími súdmi i významnými politickými orgánmi. Sudcovia, nazývaní oidores, posudzovali civilné a trestné spory, chránili kráľovskú jurisdikciu a v určených situáciách preberali časť vlády po smrti alebo odchode miestokráľa. Audiencia mohla podať panovníkovi vlastnú správu aj vtedy, keď jej predsedom bol miestokráľ alebo guvernér. Vzájomná kontrola vyvolávala kompetenčné konflikty, ale súčasne bránila sústredeniu všetkých rozhodnutí v rukách jediného zástupcu koruny. Do konca Filipovej vlády pôsobili audiencie okrem iného v Santo Domingu, Mexiku, Guatemale, Guadalajare, Paname, Lime, Charcase, Quite, Bogote a v určitých obdobiach aj v Manile.

Pod úrovňou audiencií sa nachádzali guvernéri, corregidores, alcaldes mayores a ďalší úradníci s územne vymedzenou súdnou, policajnou a daňovou právomocou. Mestské rady čiže cabildos volili alebo kooptovali časť vlastných funkcionárov, spravovali obecný majetok, zásobovanie, trhy, ulice a miestnu domobranu. V najbohatších mestách postupne rástla hodnota mestských úradov a koruna od druhej polovice 16. storočia častejšie povoľovala ich predaj. Cabildos zostávali hlavnými fórami miestnych elít, ktoré prostredníctvom poslov a právnych zástupcov presadzovali svoje požiadavky pred audienciami i priamo pri dvore.

Kráľovské príjmy na mieste spravovali pokladníci, účtovníci, faktori a dozorcovia, súhrnne označovaní ako oficiales reales. Mali viesť navzájom porovnateľné knihy a k truhlici s peniazmi sa spravidla dostali iba použitím viacerých kľúčov zverených odlišným úradníkom. Madrid preveroval výkon funkcie mimoriadnymi visitas a záverečným juicio de residencia, počas ktorého mohli obyvatelia podávať sťažnosti na odchádzajúceho hodnostára. Kontrola mohla viesť k pokute, zákazu ďalšieho výkonu úradu alebo k potvrdeniu riadnej správy. Vyšetrovanie pre vzdialenosť neraz trvalo roky a jeho priebeh ovplyvňovali miestne osobné väzby, dostupnosť účtov aj ochota svedkov vypovedať.

Miestne spoločnosti, obce a pracovné povinnosti

Španielskoamerické právo rozlišovalo república de españoles a república de indios, teda normatívne chápané spoločenstvá španielskych osadníkov a domorodého obyvateľstva. Rozdelenie malo uľahčiť správu, výber tribútu a osobitnú právnu ochranu domorodých poddaných. Každodenný život túto schému prekračoval: v mestách a baníckych strediskách spolu žili Európania, príslušníci rozličných pôvodných národov, Afričania, ľudia zmiešaného pôvodu a prisťahovalci z iných častí monarchie. Ich postavenie určoval pôvod, slobodný alebo zotročený stav, pohlavie, majetok, povolanie, miestna povesť a príslušnosť ku korporáciám, nie jediná všade rovnako uplatňovaná klasifikácia.

Domorodé obce si pod koloniálnou správou zachovali časť spoločného majetku, miestnych autorít a spôsobov rozdeľovania povinností. Koruna uznávala dedičných vládcov a náčelníkov pod označením caciques alebo curacas a zavádzala domorodé cabildos so starostami a radnými. Títo predstavitelia zostavovali daňové zoznamy, zabezpečovali pracovné kontingenty, riešili menšie spory a zastupovali obec pred španielskymi úradmi. Postavenie sprostredkovateľov im prinášalo moc aj zodpovednosť voči dvom stranám. Niektorí využívali úrad vo vlastný prospech, iní viedli dlhé súdne konania na obranu obecnej pôdy, privilégií a oslobodení od dávok.

Encomienda dávala držiteľovi právo prijímať tribút a určité služby od vymedzeného domorodého spoločenstva; sama osebe nebola vlastníckym titulom k jeho pôde ani právom vlastniť jeho obyvateľov. Encomendero mal zabezpečovať ochranu a kresťanské vyučovanie, pričom kráľovské zákony obmedzovali dedičnosť grantu a zakazovali svojvoľné pracovné nároky. V čase Filipovho nástupu už boli najväčšie prvotné encomiendy predmetom dlhodobého sporu medzi ich držiteľmi, korunou a obcami. Panovník udeľoval výnimky a predlžoval niektoré držby, zároveň však zvyšoval počet komunít odvádzajúcich tribút priamo kráľovskej pokladnici. Obce, ktoré sa prostredníctvom tlmočníkov a právnych zástupcov obrátili na audienciu, mohli dosiahnuť zníženie dávok, vrátenie pôdy alebo potvrdenie privilégií; inde si encomenderos zachovali rozhodujúci vplyv nad vyberaním tribútu.

Popri encomiende sa rozšírili pracovné odvody organizované kráľovskými úradníkmi. V Novom Španielsku sa pre ne používal názov repartimiento, v Andách sa naďalej rozvíjali formy označované slovom mita. Obce vysielali na určený čas pracovníkov do baní, na stavby, do poľnohospodárstva alebo do dopravy a predpisy stanovovali mzdu, dĺžku služby a podiel obyvateľov, ktorých bolo možné povolať. Zamestnávatelia, úradníci a miestni sprostredkovatelia tieto limity často obchádzali. Nútená rotácia zasahovala do poľnohospodárskeho kalendára, rodinného života a obecného hospodárenia, kým mzdy a mestské trhy zároveň priťahovali rastúci počet dobrovoľných pracovníkov.

Európske plodiny, hospodárske zvieratá a pozemkové formy menili využívanie krajiny. Dobytok, ovce a kone sa šírili do oblastí dovtedy bez veľkých domestikovaných cicavcov, ranče a obilné majetky zásobovali mestá a banícke strediská. Španielske pozemkové granty, kúpy a prenájmy sa stretávali s kolektívnymi nárokmi obcí; spory o vodu, pasienky a hranice patrili k najčastejším súdnym konaniam. Väčšie vidiecke majetky sa formovali postupne a ich pracovná sila zahŕňala nájomcov, dlžníkov, sezónnych robotníkov, odvedencov aj zotročených ľudí.

Zotročovaní Afričania prichádzali do španielskych prístavov prostredníctvom licencovaného aj pašovaného obchodu. Pracovali v domácnostiach, dielňach, cukrovaroch, baniach, prístavoch a pri doprave; ďalší získali slobodu a živili sa ako remeselníci, obchodníci, vojaci alebo poľnohospodári. Koruna síce postupne obmedzila zákonné zotročovanie pôvodných obyvateľov, na vojnových hraniciach a v oblastiach so slabým dohľadom však pokračovalo zajímanie i nútený presun. Prítomnosť afrického a afroamerického obyvateľstva bola zvlášť výrazná v karibských prístavoch, v pobrežných nížinách a v mestách Nového Španielska a Peru.

Počet pôvodných obyvateľov počas 16. storočia prudko klesal. Opakované epidémie pravých kiahní, osýpok a ďalších chorôb zasahovali populácie bez predchádzajúcej imunologickej skúsenosti; úmrtnosť zvyšovali podvýživa, vojny, nútené presuny a rozvrat hospodárstva. Pokles obyvateľstva menil daňové zoznamy, dostupnosť práce aj sídelnú sieť a nútil úrady znovu určovať výšku tribútu. Presný rozsah strát sa určuje ťažko, pretože dobové súpisy zachytávali iba časť preživších a úmrtnosť v jednotlivých regiónoch prudko kolísala. Domorodé spoločenstvá napriek stratám obnovovali obecné orgány, prispôsobovali kresťanské inštitúcie vlastnému prostrediu a používali kráľovské súdy pri obrane miestnych záujmov.

Nariadenia o objavovaní, osídľovaní a pacifikácii z roku 1573

Dňa 13. júla 1573 vydal Filip II. v kráľovskom sídle pri Segovii Ordenanzas de descubrimiento, nueva población y pacificación de las Indias. Súbor 148 ustanovení zjednotil pravidlá pre nové prieskumné výpravy, zakladanie sídel a rozširovanie kráľovskej jurisdikcie. Výpravu smel viesť iba držiteľ riadneho poverenia a jej účastníci mali zaznamenávať polohu, prírodné podmienky, obyvateľstvo, jazyky, politické pomery a možnosti zásobovania. Tým sa ďalšie prenikanie do neovládaných oblastí dostávalo pod presnejšiu kontrolu koruny a súkromný veliteľ podliehal vopred stanoveným povinnostiam.

Nariadenia nahradili v oficiálnom slovníku ďalších výprav výraz conquista slovom pacificación. Prieskumníci mali nadväzovať styky prostredníctvom tlmočníkov, darov a rokovaní a misionári mali vysvetľovať kresťanské učenie bez okamžitého použitia sily. Osobitné ustanovenia zakazovali svojvoľne zaberať majetok, zotročovať obyvateľov a vymáhať tribút bez právneho podkladu. Panovník tak reagoval na desaťročia sporov o oprávnenosť dobyvačných vojen a na správy o násilí páchanom počas starších expedícií.

Veľká časť textu upravovala zakladanie miest. Úradníci mali vyberať zdravé miesto s prístupom k pitnej vode, palivu, poľnohospodárskej pôde a dopravným trasám. Z centrálneho námestia sa mali viesť pravidelné ulice, pričom veľkosť námestia, poloha kostola, verejných budov, trhoviska, prístavu a jednotlivých parciel závisela od terénu a zamýšľanej funkcie sídla. Zakladatelia rozdeľovali stavebné parcely a poľnohospodársku pôdu, vyčleňovali spoločné pasienky a určovali termín, v ktorom museli osadníci majetok skutočne využívať.

Právny jazyk pacifikácie zmenil spôsob, akým úrady opisovali nové výpravy, vojenské donútenie však z pohraničných oblastí nezmizlo. Guvernéri posudzovali odpor ako vzburu alebo prekážku kráľovskej jurisdikcie, osadníci žiadali ochranu ciest a vojsko sprevádzalo mnohé misie. Na severe Mexika, v Čile, na Filipínach a na okrajoch Amazónie sa rokovanie a misijná činnosť opakovane spájali s presídľovaním a ozbrojenými zásahmi; rozsah donútenia určoval aktuálny pomer síl a možnosti miestnej správy.

Nové Španielsko a severná hranica

Moderná mapa severného Nového Španielska v druhej polovici 16. storočia. Názov Chichimekovia používali Španieli ako súhrnné označenie viacerých politicky samostatných skupín.

Nové Španielsko bolo počas Filipovej vlády najstarším a administratívne najpevnejšie usporiadaným americkým miestokráľovstvom. Jeho jadro tvorilo stredné Mexiko s hlavným mestom Mexikom, hustou sieťou domorodých obcí, španielskych miest, cirkevných inštitúcií a trhov. Právomoc miestokráľa siahala aj na karibské a stredoamerické územia, no vzdialenejšie provincie podliehali vlastným audienciám a guvernérom. Guadalajara spravovala severozápadné oblasti, Guatemala veľkú časť Strednej Ameriky a generálni kapitáni zabezpečovali obranu ostrovov a pobrežia.

Hospodársky rast podporovalo strieborné baníctvo v Zacatecas, Guanajuate, Pachuce a ďalších strediskách. Metóda amalgamácie rudy pomocou ortuti, rozšírená v Mexiku od 50. rokov 16. storočia, umožnila spracúvať aj rudu s nižším obsahom kovu. Bane vytvárali dopyt po potravinách, zvieratách, koži, dreve, povozoch a pracovnej sile, takže sa pozdĺž ciest rozvíjali ranče, poľnohospodárske majetky a zásobovacie mestá. Do severných revírov prichádzali španielski a domorodí baníci, remeselníci, obchodníci, africkí otroci a pracovníci vysielaní v rámci repartimienta.

Banícke a zásobovacie cesty pretínali územia skupín, ktoré španielske pramene označovali spoločným názvom Chichimekovia. Išlo najmä o Guachichilov, Zacatekov, Guamarov, Pamov a ďalšie spoločenstvá s vlastnými vodcami a odlišnými záujmami. Od roku 1550 napádali karavány, ranče a osady, bránili loviská a vodné zdroje a získavali kone, dobytok i kovové nástroje. Španielski vojaci, osadníci a ich domorodí spojenci odpovedali trestnými výpravami, budovaním pevností a zotročovaním zajatcov. Konflikt známy ako Chichimecká vojna trval s meniacou sa intenzitou približne štyri desaťročia.

Miestokráľ Martín Enríquez de Almansa, ktorý vládol v rokoch 1568 – 1580, posilňoval reťaz prezídií a ozbrojených sprievodov na ceste do Zacatecas. Osádky chránili dôležité úseky komunikácií, no vojaci nedokázali trvalo ovládať rozsiahlu suchú krajinu. Náklady rástli a násilie podnecovalo ďalšie odvetné útoky. Teológovia a rehoľníci zároveň spochybňovali zákonnosť bezvýhradnej „vojny ohňom a krvou“, najmä zajímanie žien a detí a predaj zajatcov do otroctva.

V druhej polovici 80. rokov sa politika za miestokráľa Álvara Manriqueho de Zúñiga priklonila k rokovaniu. Úrady ponúkali skupinám prijímajúcim mier pravidelné dodávky potravín, odevov, náradia a pôdy a uznávali autoritu vodcov, ktorí zabezpečili bezpečný prechod po cestách. Kapitán Miguel Caldera, syn španielskeho otca a guachichilskej matky, sprostredkovával dohody a spájal znalosť hranice s vojenskou právomocou. Františkánske misie a menšie osady dopĺňali tento systém, v dobovej správe označovaný ako „mier prostredníctvom nákupu“.

Miestokráľ Luis de Velasco mladší nadviazal na rokovania a v roku 1591 podporil presídlenie približne štyristo tlaxcalských rodín do ôsmich severných sídel. Tlaxcalčania dostali pôdu, dočasné daňové úľavy, právo nosiť zbrane a ďalšie privilégiá. Koruna od nich očakávala, že budú zásobovať nové obce a odovzdávať susedom skúsenosti so stálym poľnohospodárstvom a obecnou správou. Program znížil počet útokov na hlavné cesty a rozšíril misijné osídlenie; zároveň presúval pôdu pod kráľovskú jurisdikciu a menil hospodársky i kultúrny život severných skupín.

V rokoch 1576 – 1580 zasiahla stredné a južné Mexiko rozsiahla epidémia označovaná v prameňoch slovom cocoliztli, odvodeným z nahuatlu. Dobové opisy uvádzali vysoké horúčky, krvácanie a rýchly priebeh ochorenia. Odhady hovoria približne o dvoch miliónoch úmrtí, pričom sčítania, z ktorých vychádzajú, majú značnú mieru neistoty. Etiológia zostáva predmetom vedeckej diskusie; analýza starej DNA z jedného pohrebiska preukázala baktériu Salmonella enterica Paratyphi C, zatiaľ čo staršie výskumy uvažovali o vírusovej hemoragickej horúčke podporenej extrémnym suchom. Epidémia vyľudnila mnohé obce, znížila počet poplatníkov a pracovníkov a prinútila miestne úrady upravovať tribút aj pracovné kvóty.

Správa Nového Španielska počas Filipovej vlády tak spájala konsolidované inštitúcie centrálneho Mexika s pokračujúcou expanziou na severe a cez Tichý oceán. Mexické hlavné mesto bolo sídlom miestokráľa, audiencie, arcibiskupstva, mincovne, univerzity a obchodných korporácií; zároveň fungovalo ako komunikačný uzol pre Veracruz na atlantickom pobreží a Acapulco na pobreží Tichého oceánu. Príjmy a zásoby z miestokráľovstva podporovali obranu Karibiku aj novú správu Filipín.

Reformy miestokráľa Francisca de Toleda v Peru

Francisco de Toledo, miestokráľ Peru v rokoch 1569 – 1581, na anonymnom portréte zo 16. storočia.

Miestokráľovstvo Peru zahŕňalo počas Filipovej vlády väčšinu španielskych dŕžav v Južnej Amerike. Jeho správnym centrom bola Lima, no rozhodujúca časť domorodého obyvateľstva, tribútu a baníckej výroby sa sústreďovala v Andách. Veľké vzdialenosti, horský terén a pretrvávanie miestnych politických štruktúr sťažovali uplatňovanie príkazov vydaných v Lime. Audiencie v Lime, Charcase, Quite a Bogote, regionálni guvernéri, cirkevní hodnostári a obecné autority preto vykonávali rozsiahlu časť správy samostatne.

Filip vymenoval za miestokráľa Francisca de Toleda, ktorý prišiel do Peru v novembri 1569 a zostal vo funkcii do roku 1581. Jeho poverenie nadväzovalo na porady o americkej správe známe ako Junta Magna z roku 1568. Dvor od neho očakával stabilizáciu kráľovských financií, úpravu tribútu, zabezpečenie baní, upevnenie súdnictva a cirkevnej disciplíny a vyriešenie otázky nezávislého inkského dvora vo Vilcabambe. Toledo spojil tieto úlohy do rozsiahleho programu, ktorý ovplyvnil peruánske inštitúcie na celé nasledujúce storočie.

V rokoch 1570 – 1575 miestokráľ precestoval veľkú časť andského územia v rámci generálnej inšpekcie. Jeho sprievod vypočúval španielskych osadníkov, duchovných, domorodých hodnostárov a obyvateľov obcí, kontroloval daňové zoznamy a riešil spory o pôdu a pracovné povinnosti. Úradníci zhromažďovali výpovede o predkolumbovskej vláde Inkov a o právach jednotlivých etnických spoločenstiev. Získané informácie slúžili na určovanie daní a hraníc jurisdikcií, ale aj na právnu argumentáciu, ktorá predstavovala inkskú expanziu ako tyranskú a španielsku zvrchovanosť ako legitímnu.

Najrozsiahlejšou zmenou bolo všeobecné presídľovanie domorodého obyvateľstva do plánovaných obcí nazývaných reducciones. Úrady sústreďovali obyvateľov roztrúsených usadlostí do stoviek väčších miest s námestím, kostolom, domom kňaza, budovami miestnej správy a pravidelne vytýčenými ulicami. Koncentrácia mala uľahčiť vyučovanie kresťanstva, sčítanie obyvateľov, výber tribútu, organizáciu práce a výkon súdnictva. Moderné odhady hovoria o viac než jednom milióne presídlených; neúplnosť zachovaných zoznamov neumožňuje celkový počet presne zrekonštruovať.

Redukcie zasiahli do andskej „vertikálnej“ organizácie, v ktorej komunity využívali polia, pastviny a ďalšie zdroje v rozličných nadmorských výškach. Nové sídlo mohlo ležať ďaleko od časti tradičnej pôdy, zavlažovacích zariadení alebo miest náboženského významu. Obyvatelia preto udržiavali vedľajšie usadlosti, sezónne sa presúvali a prispôsobovali plánované mestá vlastným sociálnym väzbám. Ayllu, miestni curacas a obecné cabildos pretrvali vo vnútri nového rámca a sprostredkovávali rozdeľovanie tribútu a práce.

Toledo dal zostaviť nové zoznamy poplatníkov a previedol veľkú časť tribútu na pravidelné peňažné a naturálne dávky. Za jeho výber zodpovedali domorodí predstavitelia pod dohľadom corregidores de indios. Corregidor súdil miestne spory, dohliadal na obecné úrady a zabezpečoval dodanie pracovných kontingentov. Funkcia mala preniesť výkon kráľovskej správy bližšie k obciam, držitelia úradu však využívali nútený predaj tovaru, poplatky a osobné väzby na baníkov či vlastníkov pôdy. Sťažnosti na takéto praktiky prichádzali k audienciám, cirkevným hodnostárom aj do Madridu už počas Filipovej vlády.

S reformou správy súviselo odstránenie posledného nezávislého inkského centra vo Vilcabambe. Po smrti vládcu Titu Cusiho Yupanquiho v roku 1571 prevzal moc jeho brat Túpac Amaru. Napätie vzrástlo po zabití španielskeho vyslanca Atilana de Anaya, ktoré Toledo použil ako bezprostredný dôvod vojenskej výpravy. Vojsko pod velením Martína Hurtada de Arbieto obsadilo Vilcabambu v júni 1572 a Túpaca Amara zajal oddiel vedený Martínom Garcíom Óñezom de Loyola. Po súdnom konaní ho v septembri 1572 verejne sťali v Cuscu. Jeho smrť ukončila existenciu samostatného novoinckého štátu, zatiaľ čo príslušníci inkskej šľachty naďalej zastávali miestne úrady a uplatňovali privilégiá uznávané koloniálnym právom.

Potosí, Huancavelica a banícka mita

Potosí a vrch Cerro Rico na vyobrazení v kronike Pedra Ciezu de León, vydanej v roku 1553. Mesto sa počas Filipovej vlády stalo jedným z najväčších baníckych stredísk sveta.

Strieborné ložisko v Cerro Rico pri Potosí sa ťažilo od roku 1545. Mimoriadne bohaté povrchové rudy umožnili rýchly rast mesta, no v 60. rokoch 16. storočia sa dostupnosť kvalitnej rudy znížila a výroba stagnovala. Toledo považoval obnovu ťažby za základ peruánskych financií. Koruna podporila výstavbu vodných nádrží a kanálov poháňajúcich drviace mlyny, upravila dodávky ortuti a sústredila pracovnú silu z rozsiahlej časti andskej vysočiny.

Kľúčovou technickou zmenou bolo zavedenie amalgamácie striebra ortuťou na začiatku 70. rokov. Rozdrvená ruda sa miešala s ortuťou a ďalšími látkami; vzniknutý amalgám sa následne zahrieval, aby zostalo striebro. Metóda umožnila hospodárne spracovať rudy chudobnejšie než tie, ktoré sa predtým tavili v domorodých peciach huayras. Ortuť pochádzala najmä z bane Huancavelica, ktorú koruna prevádzkovala prostredníctvom zmluvných ťažiarov a prísne kontrolovaného predaja. Potosí a Huancavelica sa tým stali vzájomne závislými centrami jedného výrobného systému.

Miestokráľ v roku 1573 prestaval staršie andské pracovné povinnosti na pravidelnú banícku mitu. Šestnásť provincií od Cusca po územie dnešnej Bolívie malo každoročne posielať približne sedminu dospelých mužských poplatníkov. Kontingent sa delil na týždenné smeny, takže časť povolaných pracovala v baniach a úpravniach, kým ostatní čakali alebo si hľadali platenú prácu. Cesta z najvzdialenejších obcí trvala týždne a s pracovníkmi často odchádzali manželky, deti, nosiči a stáda lám. Náklady na cestu a neprítomnosť produktívnych členov znášali celé komunity.

Mitayos mali podľa predpisov dostávať mzdu a pracovný čas podliehal úradným limitom. Stanovená odmena však často nestačila na ubytovanie, stravu, sviečky a nástroje a vlastníci baní predlžovali smeny alebo presúvali pracovníkov medzi pracoviskami. Najrizikovejšie bolo lámanie a vynášanie rudy v úzkych, zle vetraných šachtách a práca s ortuťou v Potosí i Huancavelice. Vedľa odvedencov pôsobili lepšie platení špecialisti a dobrovoľní námezdní robotníci, označovaní v Potosí ako mingas. Niektorí mitayos zostávali v meste ako baníci, obchodníci či remeselníci, ďalší utekali z obcí zapísaných do odvodu a hľadali ochranu na majetkoch alebo v oblastiach mimo mitačných provincií.

Výroba v Potosí po zavedení amalgamácie, pracovného odvodu a nových vodných diel prudko vzrástla a najvyššie úrovne 16. storočia dosiahla v 90. rokoch. Mesto priťahovalo obyvateľov zo vzdialených oblastí Ánd, európskych obchodníkov, Afričanov a remeselníkov a vytvorilo rozsiahly trh s potravinami, textilom, drevom, kokou a ťažnými zvieratami. Striebro sa razilo v miestnej mincovni alebo putovalo k pobrežiu, cez Panamu a Karibik do Sevilly; časť smerovala vnútroamerickým obchodom a pašovanými trasami k Atlantiku a Tichému oceánu.

Kráľovská pokladnica získavala podiel z produkcie prostredníctvom dane z kovu, mincovných poplatkov, predaja ortuti a ďalších odvodov. Väčšina vyťaženého striebra patrila súkromným ťažiarom a obchodníkom a po zaplatení daní vstupovala do úverov a obchodných sietí. Americká ťažba preto Filipovi poskytovala dôležitý zdroj hotovosti, nebola však totožná s kráľovským príjmom. Súkromné investície, domorodá pracovná sila, zásobovanie zo vzdialených andských oblastí a pravidelné spojenie s atlantickými prístavmi tvorili základ baníckeho hospodárstva, z ktorého koruna vyberala svoje podiely.

Cirkevná správa, misie a inkvizícia

Titulná strana Doctrina Christiana, vytlačenej v Lime roku 1584 v španielčine, kečuánčine a ajmarčine. Išlo o prvú známu knihu vytlačenú v Južnej Amerike.

Vzťah koruny k cirkvi určoval kráľovský patronát (patronato real). Pápežské privilégiá umožňovali panovníkovi navrhovať kandidátov na biskupské a ďalšie benefíciá, určovať hranice diecéz po dohode s Rímom, financovať misie z kráľovských príjmov a dohliadať na vyberanie a rozdeľovanie desiatkov. Biskupi a rehoľné rády zostávali súčasťou katolíckej cirkvi, ich doprava, výstavba kostolov a veľká časť materiálneho zabezpečenia však záviseli od koruny. Filip využíval patronát na prenášanie reforiem Tridentského koncilu do amerických diecéz a na posilnenie disciplíny svetského i rehoľného duchovenstva.

Evanjelizáciu zabezpečovali najmä františkáni, dominikáni, augustiniáni, jezuiti a svetskí kňazi. Učili sa miestne jazyky, zostavovali gramatiky a katechizmy, spravovali farnosti, školy, nemocnice a misijné obce. Ich postoje k domorodým spoločnostiam sa odlišovali. Niektorí duchovní vystupovali proti nadmernému tribútu a nútenej práci, iní podporovali presídľovanie a ničenie svätýň ako prostriedok náboženskej zmeny. Kresťanské bratstvá, sviatky a obecné úrady si miestni veriaci osvojovali a pretvárali podľa vlastných sociálnych potrieb.

Filip v roku 1569 rozhodol o vytvorení stálych tribunálov inkvizície v Lime a Mexiku. Limský tribunál začal pôsobiť v roku 1570 a mexický v roku 1571; ich rozsiahle okresy zahŕňali aj vzdialené provincie a ostrovy. Vyšetrovali podozrenia z protestantizmu, judaizovania, bigamie, rúhania, čarodejníctva, držby zakázaných kníh a priestupkov duchovných. Formálnej právomoci tribunálov podliehali predovšetkým Európania, Afričania a osoby zmiešaného pôvodu. Domorodí novokrstenci boli spravidla vyňatí a ich náboženské priestupky riešili biskupské a misijné súdy.

Inkvizítori boli súčasne kráľovskými úradníkmi a cirkevnými sudcami. Mexický inkvizítor Pedro Moya de Contreras sa stal arcibiskupom, kráľovským visitátorom a v rokoch 1584 – 1585 aj miestokráľom. Takéto spájanie funkcií mu umožnilo kontrolovať súdy a financie, no vyvolávalo spory s audienciou a inými korporáciami. Na verejných autos de fe sa vyhlasovali rozsudky tribunálu, zatiaľ čo väčšina konaní prebiehala písomne a končila pokáním, pokutou, zákazom činnosti alebo vyhnanstvom. Trest smrti nad odsúdenými, ktorých jej tribunál odovzdal, vykonávala svetská moc.

Tretí limský provinciálny koncil, ktorý zasadal od augusta 1582 do októbra 1583 pod vedením arcibiskupa Toribia de Mogroveja, upravil pastoráciu v rozsiahlej časti Južnej Ameriky. Jeho účastníci stanovili požiadavky na vzdelanie a správanie kňazov, pravidlá vysluhovania sviatostí, nedeľného vyučovania a ochrany domorodých veriacich pred hospodárskym zneužívaním. Koncil zároveň nariadil pripraviť jednotný katechizmus, spovednú príručku a zbierku kázní v španielčine, kečuánčine a ajmarčine. Jezuita José de Acosta sa výrazne podieľal na ich redakcii.

Tlačiar Antonio Ricardo presunul so súhlasom koruny zariadenie z Mexika do Limy a roku 1584 vytlačil trojjazyčnú Doctrina Christiana y catecismo para instrucción de los indios. Bola prvou známou tlačenou knihou v Južnej Amerike. Preklady vytvárala a kontrolovala skupina znalcov oboch andských jazykov, aby sa v rozsiahlych diecézach používala rovnaká terminológia. Texty koncilu sa stali hlavnými pastoračnými príručkami andskej cirkvi a súčasne upevnili kečuánčinu a ajmarčinu ako široko používané misijné jazyky.

Podobný reformný program prijal tretí mexický provinciálny koncil v roku 1585. Pod vedením Pedra Moyu de Contreras riešil vzdelanie duchovenstva, správu farností, sviatosti, cirkevné súdnictvo a zaobchádzanie s domorodým obyvateľstvom. Koncilné dekréty uplatňovali tridentské zásady v podmienkach mnohých jazykov a veľkých vzdialeností medzi farnosťami. Biskupské vizitácie potom prenášali tieto regionálne pravidlá do jednotlivých farností.

Zemepisné zisťovania a prírodovedné poznanie

Mapa oblasti Culhuacán z roku 1580, vytvorená ako súčasť odpovede na kráľovský zemepisný dotazník. Spája miestne obrazové tradície s prvkami európskej kartografie.

Ovandom vedená reforma Rady Indií spojila správu s rozsiahlym zhromažďovaním informácií. Úradníci v Madride potrebovali údaje o vzdialenostiach, obyvateľstve, jazykoch, prírodných zdrojoch, cirkevnej sieti, daniach a hraniciach jurisdikcií. V roku 1571 vznikol úrad kronikára a kozmografa Indií, ktorý zastával Juan López de Velasco. Z prichádzajúcich správ zostavoval zemepisné opisy, posudzoval mapy a pripravoval dotazníky pre miestne úrady. Jeho Geografía y descripción universal de las Indias, dokončená v 70. rokoch, zostala v rukopise a slúžila predovšetkým vláde.

V roku 1577 rozoslala koruna päťdesiatbodový dotazník, na ktorý odpovedali mestá a okresy najmä v rokoch 1579 – 1585. Texty dnes známe ako Relaciones Geográficas opisovali názov a polohu sídla, podnebie, vodstvo, rastliny, nerastné zdroje, počet obyvateľov, miestne jazyky, dejiny, spôsob obživy, cesty, cirkevné stavby a správnu príslušnosť. Odpovede pripravovali miestni úradníci s pomocou kňazov, osadníkov, tlmočníkov, domorodých hodnostárov a pamätníkov. Jednotná osnova preto zachytávala hlasy a vedomosti ľudí s rozdielnym postavením, hoci konečnú písomnú podobu určovala koloniálna administratíva.

K mnohým správam bola priložená mapa alebo obrazový plán. Ich autori kombinovali európske predstavy o meranej vzdialenosti a orientácii s mezoamerickými znakmi pre miesta, cesty, vodné toky a dynastické dejiny. Mapa Culhuacánu z roku 1580 napríklad zobrazuje jazerné a horské prostredie, sídla, komunikácie a kresťanský kostol v obrazovom jazyku vychádzajúcom z viacerých tradícií. Mapy odovzdávali údaje o hraniciach a miestnej hierarchii, ktoré sa slovami opisovali ťažšie.

Filip v roku 1570 poveril dvorného lekára Francisca Hernándeza vedeckou výpravou do Nového Španielska. Hernández mal preskúmať liečivé rastliny, zvieratá a nerasty, zaznamenať ich miestne názvy a overiť spôsoby použitia. V rokoch 1571 – 1577 cestoval po strednom Mexiku a spolupracoval s domorodými lekármi, informátormi a maliarmi. Počas šiestich rokov vznikli rozsiahle latinské a španielske opisy a tisíce obrazových záznamov, ktoré zachytávali aj nahuatlské názvoslovie a farmakologické poznatky.

Hernández sa vrátil do Španielska s rukopismi a ilustráciami, no celé dielo počas jeho života nevyšlo. Lekár Nardo Antonio Recchi pripravil výber z materiálu a rozličné časti boli tlačené až v 17. storočí. Expedícia napriek oneskorenej publikácii ukázala, že zámorská správa dokázala organizovať dlhodobý výskum na kráľovský príkaz. Jeho obsah vytvorila spolupráca európskeho učenca s odborníkmi v Novom Španielsku, ktorých mená sa v zachovaných vydaniach často neuvádzali.

Zemepisné dotazníky, botanická expedícia, banské správy a cirkevné vizitácie slúžili súčasne poznaniu aj vláde. Údaje umožňovali prepočítavať tribút, určovať polohu nových farností, plánovať cesty a posudzovať žiadosti o úrady či privilégiá. Domorodí tlmočníci, pisári, liečitelia, zememerači a maliari boli nevyhnutnými tvorcami tohto informačného systému, hoci pri prechode ich poznatkov do španielskych formulárov dochádzalo k zjednodušovaniu a preusporiadaniu.

Osídlenie Filipín a založenie Manily

Miguel López de Legazpi na neskoršej podobizni uverejnenej v roku 1871. Jeho výprava založila roku 1565 prvé trvalé španielske sídlo na Filipínach.

Názov Filipíny vznikol ešte pred Filipovým nástupom na trón. Členovia výpravy Ruya Lópeza de Villalobosa pomenovali v roku 1543 niektoré ostrovy Las Islas Filipinas na počesť vtedajšieho princa Filipa a označenie sa neskôr rozšírilo na celé súostrovie. Pred trvalým španielskym osídlením tvorili ostrovy množstvo príbuzensky a obchodne prepojených spoločenstiev. Pobrežné osady udržiavali styky s Borneom, Molukami, Čínou a Japonskom; na Mindanau a Sulu sa rozvíjali islamské sultanáty a v nížinách Luzonu a Visájskych ostrovov vládli miestni datus, rádžovia a ďalší hodnostári.

Pokusy o trvalé spojenie ostrovov s Novým Španielskom dovtedy zlyhávali najmä preto, že expedície nepoznali spoľahlivú spiatočnú trasu cez Tichý oceán. Filip schválil novú výpravu pripravovanú miestokráľom Luisom de Velasco a jeho nástupcami. Velenie dostal baskický úradník Miguel López de Legazpi a navigačným poradcom sa stal augustinián Andrés de Urdaneta, ktorý mal skúsenosti z predchádzajúcich plavieb v Ázii. Päť lodí vyplávalo z prístavu Navidad v novembri 1564 a vo februári 1565 dorazilo k Visájskym ostrovom.

Legazpi po rokovaniach a ozbrojených stretoch založil na ostrove Cebu osadu Villa del Santísimo Nombre de Jesús. Nedostatok potravín, odpor niektorých miestnych vládcov a portugalské nároky na oblasť sťažovali jej udržanie. Výprava si zabezpečovala zásoby dohodami, výmenou aj rekvizíciami a postupne nadväzovala spojenectvá s časťou visájskych komunít. Španielska prítomnosť sa v roku 1569 presunula aj na Panay, kde boli podmienky na zásobovanie priaznivejšie. Legazpi udeľoval encomiendy svojim druhom ešte predtým, než mala správa presné údaje o počte obyvateľov a miestnych záväzkoch, čo viedlo k sporom o výšku tribútu a rozsah služieb.

Spiatočná trasa Andrésa de Urdanetu z Cebu do Acapulca v roku 1565. Plavba na sever k pásmu západných vetrov vytvorila základ pravidelného spojenia medzi Filipínami a Novým Španielskom.

Urdaneta vyplával zo Cebu na lodi San Pedro v júni 1565. Namiesto priameho smeru na východ zamieril najprv k severovýchodu, dosiahol pásmo západných vetrov a morských prúdov a potom preplával severný Tichý oceán k pobrežiu Kalifornie. Do Acapulca dorazil v októbri po viac než štyroch mesiacoch. Spiatočná plavba, označovaná ako tornaviaje, poskytla praktickú trasu z Ázie do Ameriky a umožnila zásobovať filipínske sídla z Nového Španielska. Cesta zostávala dlhá a nebezpečná, no jej základný priebeh používali manilské galeóny nasledujúce dve a pol storočia.

Správy o dobre chránenom prístave a živom regionálnom obchode priviedli Španielov na Luzon. Martín de Goiti a Juan de Salcedo podnikli prvú výpravu do Manilského zálivu v roku 1570 a po bojoch s miestnymi silami sa vrátili na Panay. Legazpi prišiel s väčšou výpravou nasledujúci rok. Dohodol vzťahy s rádžom Matandom a Lakandulom z Tonda, zatiaľ čo odpor skupín spojených s rádžom Sulaymanom vyústil v júni 1571 do bitky pri Bangkusay. Dňa 24. júna 1571 Legazpi ustanovil španielske mesto Manila na mieste staršej opevnenej osady pri ústí rieky Pasig.

Poloha Manily spájala úrodné oblasti stredného Luzonu, chránený záliv a námorné trasy do južnej Číny, Japonska a juhovýchodnej Ázie. V opevnenom meste vzniklo španielske cabildo a parcely dostali vojaci, úradníci a cirkevné rády. Za hradbami pokračovali domorodé obce Tondo a ďalšie osady a rýchlo sa rozrastala čínska obchodná štvrť. Manila sa stala sídlom guvernéra a generálneho kapitána, pokladničných úradníkov a neskôr audiencie a arcibiskupstva. Cebu si uchovalo regionálny význam, no politické a obchodné ťažisko kolónie sa presunulo na Luzon.

V novembri 1574 napadol Manilu čínsky korzár Lin Feng, v španielskych prameňoch známy ako Limahong. Jeho muži pri prvom útoku zabili veliteľa Martína de Goiti, ale obrancovia odrazili pokus preniknúť do mesta. Limahong sa stiahol do Pangasinanu, kde ho niekoľko mesiacov obliehali oddiely Juana de Salceda spolu s filipínskymi spojencami; napokon unikol po mori. Útok urýchlil stavbu pevnejších hradieb a poukázal na závislosť osady od miestnych bojovníkov, lodí a zásob.

Správa a spoločnosť na Filipínach

Filipíny patrili právne k Indiám a ich najvyššie záležitosti posudzovala Rada Indií. Praktické spojenie viedlo cez Nové Španielsko: lode vyplávali z Acapulca, miestokráľ zabezpečoval vojakov, úradníkov, misionárov a peniaze a mexická audiencia prijímala časť odvolaní. Na ostrovoch vládol guvernér s titulom generálneho kapitána, ktorý spájal civilnú správu s velením vojska. Provincie spravovali alcaldes mayores a miestne mestá či obce mali vlastné rady pod kráľovským dohľadom.

Nová správa nadviazala na existujúce jednotky osídlenia nazývané barangay a na autoritu miestnych datus. Datus, ich rodiny a ďalší uznávaní hodnostári vytvorili vrstvu principales. Pomáhali zostavovať zoznamy poplatníkov, vyberať tribút a organizovať obecné práce a za túto službu získavali spoločenské a daňové výsady. Španielski úradníci pretvárali pružné miestne vzťahy do územne pevnejších obcí, zároveň však bez spolupráce principales nedokázali pravidelne vyberať dávky ani komunikovať s obyvateľstvom.

Encomiendy na Filipínach oprávňovali držiteľov vyberať stanovený tribút, pričom mali zabezpečovať ochranu a náboženské vyučovanie. Hodnota tribútu, spôsob platenia a dostupnosť kňaza vyvolávali konflikty od začiatku osídlenia. Encomenderos a výbercovia požadovali zlato, bavlnené tkaniny, vosk, ryžu alebo peniaze podľa miestnych možností. Biskup Domingo de Salazar a viacerí rehoľníci tvrdili, že obce bez skutočnej ochrany a kresťanského vyučovania nemožno nútiť platiť plnú dávku. Kráľovské nariadenia viazali plný tribút na splnenie týchto povinností, v odľahlých encomiendách však kňazi často chýbali a úrady kontrolovali výber dávok iba sporadicky.

Stavba galeón, pevností, kostolov a verejných budov si vyžadovala drevo, dopravu a veľké množstvo pracovných dní. Guvernéri ukladali obciam dodávky a pracovné povinnosti, za ktoré mali pracovníci dostávať mzdu alebo započítanie do dávok. Nepravidelné platenie, vzdialené presuny a strata času potrebného na obrábanie polí patrili k hlavným predmetom sťažností. Úteky, presťahovanie do menej dostupných oblastí a ozbrojené povstania ukazovali hranice správnej kontroly. Španielska moc sa do konca 16. storočia sústreďovala predovšetkým v Manile, na veľkej časti nížinného Luzonu a vo Visájach; sultanáty Sulu a Maguindanao aj viaceré horské spoločenstvá si zachovávali politickú samostatnosť.

Filip zriadil kráľovskú audienciu v Manile dekrétom z roku 1583 a prvé zasadnutie sa konalo 15. júna 1584. Guvernér bol jej predsedom a traja sudcovia mali rozhodovať odvolania, preverovať správu a v prípade potreby prevziať vládu. Náklady a opakované spory medzi sudcami, guvernérom, mestom a biskupom podnietili miestne žiadosti o zrušenie. Kráľ audienciu v auguste 1589 zrušil a rozhodnutie sa vykonalo v roku 1590; súdna odvolacia právomoc sa vrátila do Mexika a guvernérovi zostal právny poradca.

Skúsenosti z nasledujúcich rokov ukázali potrebu nezávislej kontroly guvernéra a miestnych financií. Filip rozhodol v novembri 1595 o obnovení tribunálu s prezidentom, štyrmi oidores, prokurátorom a pomocným personálom. Obnovená audiencia začala pôsobiť 8. mája 1598, teda niekoľko mesiacov pred kráľovou smrťou. Jej druhé zriadenie vytvorilo trvalý najvyšší súd Filipín a posilnilo priamy administratívny vzťah medzi Manilou a Radou Indií.

Cirkev, jazyky a tlač na Filipínach

Titulná strana manilskej Doctrina Christiana z roku 1593. Španielsko-tagalogský text bol vytlačený latinkou aj domácim písmom baybayin a patrí k najstarším zachovaným tlačiam z Filipín.

Prví augustiniáni prišli s Legazpiho výpravou v roku 1565. Nasledovali františkáni v roku 1577, jezuiti v roku 1581 a dominikáni v roku 1587. Rády si rozdeľovali misijné oblasti, zakladali kostoly a školy a pripravovali duchovných na prácu v tagalčine, cebuánčine, ilokánčine a ďalších jazykoch. Nedostatok misionárov obmedzoval počet pravidelne spravovaných farností a bol jedným z dôvodov sústreďovania rozptýlených osád do väčších obcí.

Pápež Gregor XIII. založil 6. februára 1579 manilskú diecézu ako sufragánnu diecézu Mexika. Prvým biskupom sa stal dominikán Domingo de Salazar, ktorý prišiel do Manily v roku 1581. Salazar zasahoval do sporov o tribút, prácu a podmienky encomiend a zvolal cirkevné a svetské autority na zhromaždenie známe ako prvá manilská synoda. Jej rokovania v 80. rokoch formulovali morálne a právne námietky proti vyberaniu dávok bez primeranej ochrany, výučby a súhlasu obyvateľov a viedli k správam zaslaným kráľovi.

Dňa 14. augusta 1595 pápež Klement VIII. povýšil Manilu na arcidiecézu a založil sufragánne diecézy Cebu, Nueva Cáceres a Nueva Segovia. Nové členenie prispôsobilo cirkevnú organizáciu rozšíreniu španielskej správy na Luzone a vo Visájach. Biskupi zostávali závislí od rehoľníkov, ktorí ovládali miestne jazyky a spravovali väčšinu farností. Vzťah medzi guvernérom, audienciou, biskupmi a rádmi pravidelne vyvolával kompetenčné spory, pretože cirkevní predstavitelia posudzovali zákonnosť tribútu a práce a svetskí úradníci rozhodovali o ich materiálnom zabezpečení.

Misionári vytvárali slovníky, gramatiky a katechetické texty, pričom využívali pomoc miestnych tlmočníkov a pisárov. V roku 1593 vyšla v Manile Doctrina Christiana, en lengua española y tagala, obsahujúca základné modlitby a poučenia v španielčine a tagalčine. Tagalog bol zaznamenaný latinkou aj domácim písmom baybayin. Zachované vydanie vzniklo technikou drevotlače a zvyčajne sa spája s textovou prácou františkána Juana de Plasencia a s tlačiarenskou činnosťou čínskych remeselníkov. V tom istom prostredí vznikali aj rané kresťanské tlače v čínštine.

Kresťanstvo sa v nížinných oblastiach šírilo prostredníctvom krstu, farností, škôl, sviatkov a náboženských bratstiev. Miestne rodiny prijímali nové mená a obrady a príslušníci principales obsadzovali obecné a cirkevné funkcie. Domáce predstavy o príbuzenstve, liečení, duchoch a predkoch však naďalej ovplyvňovali každodennú zbožnosť. Misionári označovali časť týchto praktík za modloslužbu a viedli proti nim disciplinárne konania. Najhlbšie zmeny nastali v nížinných obciach s trvalou misiou, zatiaľ čo vo vzdialenejších oblastiach si domáce náboženské praktiky zachovali väčšiu kontinuitu.

Manila a transpacifický obchod

Trasa manilských galeón medzi Manilou a Acapulcom a jej spojenie s atlantickou cestou do Španielska. Tichomorská vetva prepájala ázijský obchod s trhmi Nového Španielska a prostredníctvom nich aj s Európou.

Pravidelná plavba medzi Manilou a Acapulcom vytvorila prvé dlhodobo fungujúce priame obchodné spojenie medzi Áziou a Amerikou. Z Nového Španielska lode viezli striebro, mince, potraviny, víno, textil, úradné písomnosti, vojakov, osadníkov a misionárov. V Manile nakupovali najmä hodvábne tkaniny a priadzu, bavlnu, porcelán, lakované predmety, korenie a ďalší ázijský tovar. Veľká časť nákladu pochádzala z čínskych prístavov v provincii Fujian a do Manily ju privážali džunky každú obchodnú sezónu.

Hlavným platidlom bolo americké striebro. Čínska daňová a obchodná ekonomika vytvárala po striebre vysoký dopyt, kým cenový pomer zlata a striebra robil vývoz kovu z Ameriky do Ázie ziskovým. Manila umožnila španielskym obchodníkom vymieňať mexické a peruánske striebro za čínsky tovar bez portugalského sprostredkovania cez Indický oceán. Rok založenia mesta 1571 sa preto v hospodárskych dejinách často spája so vznikom pravidelného obehu striebra, ktorý priamo prepojil hlavné obchodné oblasti Ameriky, Európy a východnej Ázie.

Obchod nevykonávala iba úzka skupina Španielov. Čínski obchodníci a remeselníci, ktorých španielske pramene označovali ako sangleys, zabezpečovali dovoz, stavbu lodí, spracovanie kovov, výrobu nábytku, zásobovanie potravinami a maloobchod. Guvernér Gonzalo Ronquillo de Peñalosa dal začiatkom 80. rokov zriadiť pri opevnenom meste štvrť a trhovisko Parián. Úrady registrovali čínskych obyvateľov, vyberali od nich poplatky a podporovali ich kresťanské vyučovanie, pričom manilské hospodárstvo zostávalo od ich práce a kapitálu bezprostredne závislé. Do prístavu prichádzali aj japonskí, portugalskí, malajskí, indickí a ďalší ázijskí obchodníci.

Manilskí španielski obyvatelia získavali podiely na povolenom náklade a zverovali nákup tovaru agentom. Rozdelenie lodného priestoru vyvolávalo spory medzi guvernérom, mestskou radou, cirkevnými korporáciami a jednotlivými obchodníkmi. Veľké zisky lákali investorov z Mexika a Peru, ktorých kapitál mohol vytlačiť menej majetných manilských obyvateľov. Podhodnocovanie nákladu, tajné zásielky a prekladanie tovaru mimo úradnej kontroly navyše zväčšovali skutočný objem obchodu nad sumy zapísané v registroch.

Sťažnosti sevillských a mexických obchodníkov viedli Filipa k obmedzeniu transpacifickej výmeny. Nariadenia z roku 1593 vyhradili obchod na trase obyvateľom Filipín, zakázali priamu plavbu z Peru a iných amerických oblastí do Ázie a stanovili počet, nosnosť i úradnú hodnotu nákladu lodí. Medzi Manilou a Acapulcom mali spravidla plávať dve obchodné lode ročne. Predpisy chránili postavenie manilských osadníkov a zároveň bránili tomu, aby ázijský tovar a odlev striebra oslabovali atlantický monopol Sevilly. Rozdiel medzi úradným ocenením a trhovou hodnotou poskytoval priestor na obchádzanie limitov.

Plavba podliehala monzúnom a sezónnym vetrom. Lode z Acapulca smerovali na západ v nižších zemepisných šírkach a po zastávke pri Mariánskych ostrovoch prichádzali k Filipínam. Spiatočná cesta viedla ďaleko na sever a potom naprieč oceánom ku kalifornskému pobrežiu. Preťaženie, skorbut, nedostatok vody, tajfúny a navigačné chyby spôsobovali vysokú úmrtnosť a občasnú stratu celej lode. Stavba veľkých galeón spotrebúvala filipínske drevo a prácu tesárov, povozníkov a veslárov z priľahlých provincií.

Správa Filipín prinášala korune menej miestnych príjmov, než si vyžadovali posádky, lode a úrady. Pokladnica Nového Španielska preto posielala do Manily peniaze, výstroj a zásoby, ktorými kryla časť schodku. Hodnota ázijského obchodu zároveň spočívala prevažne v súkromných zásielkach a clách, nie v priamom kráľovskom vlastníctve nákladu. Filip zachovával ostrovy z náboženských, strategických a obchodných dôvodov a ich spojenie s Mexikom vytvorilo osobitnú tichomorskú vetvu kastílskej zámorskej správy.

Portugalské dŕžavy po roku 1580

Portugalské zámorie si po roku 1580 zachovalo vlastnú správnu sústavu sústredenú v Lisabone. Portugalská rada pri dvore sprostredkovávala menovania a korešpondenciu, zatiaľ čo lisabonské úrady naďalej viedli účty, vydávali plavebné povolenia a organizovali námorné výpravy. Casa da Índia spravovala veľkú časť kráľovského obchodu s Afrikou a Áziou a lisabonské finančné orgány kontrolovali príjmy z ciel, monopolov a zmlúv. Úradné miesta v portugalských dŕžavách zostávali podľa dohody uzavretej pri vzniku únie prevažne vyhradené portugalským poddaným.

Rozsah priamej územnej moci sa v jednotlivých častiach portugalského zámoria zásadne líšil. V Brazílii vznikali rozsiahle oblasti poľnohospodárskeho osídlenia, mestá a plantáže. V Angole sa Portugalci pokúšali preniknúť do vnútrozemia a upevniť prístavy. V Indickom oceáne tvorili ich dŕžavy najmä prístavy, pevnosti a obchodné stanice obklopené územiami ázijských a afrických štátov. Miestni spojenci, súkromní obchodníci, zmiešané komunity a námorníci z mnohých oblastí tvorili neoddeliteľnú súčasť správy aj obrany týchto rozptýlených dŕžav.

Dynastické spojenie uľahčovalo výmenu informácií a koordináciu obrany, no hranica medzi oboma sústavami zostávala právne významná. Kastílski poddaní nezískali všeobecné právo obchodovať v portugalských prístavoch a Portugalci nemohli bez kastílskych licencií vstupovať do obchodu so Španielskou Amerikou. V praxi vznikali spoločné úverové, pašerácke a rodinné siete, ktoré využívali prístavy oboch korún. Osobitne viditeľné boli medzi portugalským Macaom a španielskou Manilou, kde obchodníci dokázali obchádzať zákazy priameho prepojenia oboch ázijských vetiev.

Brazília a portugalský Atlantik

Mapa portugalských kapitanátov v Brazílii, ktorú Luís Teixeira vytvoril približne v roku 1574, niekoľko rokov pred spojením portugalskej a španielskych korún.

Brazília bola rozdelená na kapitanáty, z ktorých časť zostávala v rukách dedičných donatárov a časť prešla pod priamu kontrolu koruny. Nad nimi pôsobil generálny guvernér so sídlom v Salvadore da Bahia, založenom v roku 1549. Guvernér riadil obranu, kráľovské súdnictvo a vzťahy medzi kapitanátmi, jeho možnosti zasahovať do miestnych záležitostí však obmedzovali vzdialenosti a práva donatárov. Mestské rady v Salvadore, Olinde a ďalších sídlach zastupovali vlastníkov pôdy, obchodníkov a úradníkov a spravovali každodenné obecné otázky.

Hlavným vývozným odvetvím sa stalo pestovanie a spracovanie cukrovej trstiny, predovšetkým v Pernambucu a Bahii. Engenho zahŕňalo polia, lis, kotly, sklady, technické zariadenie a pracovnú silu potrebnú na rýchle spracovanie úrody. Výstavba cukrovaru si vyžadovala veľký kapitál a úver; majitelia spolupracovali s lisabonskými, janovskými, flámskymi a neskôr aj holandskými obchodníkmi, ktorí zabezpečovali zariadenie, dopravu a odbyt. Cukor smeroval cez Lisabon na severoeurópske trhy a clá z jeho obchodu tvorili rastúcu časť portugalských zámorských príjmov.

Pracovnú silu prvých plantáží tvorili domorodí zajatci, obyvatelia misijných osád, slobodní pracovníci a čoraz početnejší zotročení Afričania. Koruna a jezuiti obmedzovali zotročovanie pokrstených a mierových domorodcov, osadníci však využívali výnimky pre zajatcov z takzvanej spravodlivej vojny a pre osoby vykúpené z domorodého zajatia. Epidémie, úteky a odpor oslabovali dostupnosť miestnej práce, zatiaľ čo portugalské základne v západnej a strednej Afrike rozširovali transatlantický obchod s otrokmi. Do konca 16. storočia nadobúdali Afričania a ich potomkovia v hlavných cukrovarníckych oblastiach stále väčší podiel na pracovnej sile.

Filipova vláda pokračovala v rozširovaní portugalských sídel na severovýchodnom pobreží, kde francúzski obchodníci udržiavali spojenectvá s časťou domorodých skupín. V roku 1585 portugalské a tabajarské sily založili v Paraíbe mesto Nossa Senhora das Neves, neskôr nazývané Filipeia na počesť panovníka. Portugalské a spojenecké oddiely vedené Cristóvãom de Barrosom ovládli v roku 1590 oblasť Sergipe, čím otvorili pozemné spojenie medzi Bahiou a Pernambucom a rozšírili pastviny i cukrovarnícke zázemie. Boje v oboch oblastiach sprevádzali presuny obyvateľstva, zotročovanie zajatcov a zakladanie pevností a misijných obcí.

Atlantické ostrovy a africké pevnosti tvorili s Brazíliou jeden obchodný priestor, hoci každý región mal vlastných guvernérov a privilégiá. Madeira a São Tomé poskytovali staršie skúsenosti s výrobou cukru, Kapverdy sprostredkovávali obchod s hornoguinejským pobrežím a pevnosť São Jorge da Mina chránila obchod so zlatom. Na ostrovoch a pobreží žili portugalskí osadníci, africké obyvateľstvo, ľudia zmiešaného pôvodu a mobilné skupiny obchodníkov, ktorí prepájali vnútrozemské trhy s oceánskou dopravou.

Paulo Dias de Novais založil roku 1576 osadu São Paulo de Luanda ako základňu portugalského kapitanátu v Angole. Jeho výpravy vstupovali do zložitých vzťahov s kráľovstvom Ndongo a s miestnymi vládcami: obdobia spojenectva a obchodu sa striedali s vojnami a zajímaním ľudí. Vývoz zotročených Afričanov smeroval najmä do Brazílie a v rastúcej miere aj do španielskoamerických prístavov. Filip v roku 1595 uzavrel s portugalským obchodníkom Pedrom Gomesom Reynelom všeobecnú zmluvu na dodávky zotročených Afričanov do Španielskej Ameriky, čím posilnil úlohu portugalských podnikateľov v tomto obchode.

Portugalské atlantické dŕžavy sa po roku 1580 stali cieľom nepriateľov španielskej vetvy Habsburgovcov. Výprava Francisa Drakea napadla Santiago na Kapverdách v roku 1585, flotila Thomasa Cavendisha Santos v Brazílii v roku 1591 a korzári Jamesa Lancastera Recife v roku 1595. Obranu zabezpečovali miestne posádky, domobrana, pobrežné pevnosti a príležitostne lode vyslané z Portugalska. Útoky narúšali obchod a odhaľovali dlhé nechránené úseky pobrežia, no hlavné portugalské centrá v Brazílii a Atlantiku zostali na konci Filipovej vlády pod korunou.

Estado da Índia a obchod v Indickom oceáne

Trh v Goe na rytine uverejnenej roku 1605 v Itinerariu Jana Huygena van Linschotena. Vyobrazenie vychádza z autorovho pobytu v meste v rokoch 1583 – 1589, teda počas Filipovej vlády.

Portugalské dŕžavy od východnej Afriky po východnú Áziu tvorili správny celok známy ako Estado da Índia. Jeho sídlom bolo Goa, kde pôsobil miestokráľ alebo guvernér, najvyšší súd, arcibiskup, finančné úrady a veliteľstvo námorných síl. Podliehali mu kapitáni pevností a faktori na pobreží východnej Afriky, v Perzskom zálive, Indii a juhovýchodnej Ázii. Macao malo vlastnú mestskú radu a osobitné vzťahy s čínskymi úradmi; jeho formálna väzba na Estado da Índia preto fungovala inak než pri priamo ovládaných pevnostiach.

Táto sústava nemala podobu súvislého územia. Mozambik, Hormuz, Goa, Daman, Diu, Cochin, Malakka, Macao a ďalšie body chránili námorné trasy, sklady a colné príjmy, zatiaľ čo väčšina obyvateľstva a výrobných oblastí patrila miestnym štátom. Portugalskí kapitáni uzatvárali dohody s ázijskými vládcami, vyberali clá a vydávali lodné preukazy cartazes. Loďstvo, diplomatické dohody a služby gudžarátskych, konkanijských, arabských, perzských, malajských, čínskych a ďalších obchodníkov a námorníkov umožňovali udržiavať tento reťazec prístavov bez územného ovládnutia väčšiny priľahlého vnútrozemia.

Každoročná Carreira da Índia spájala Lisabon s Goou okolo Mysu dobrej nádeje. Lode odchádzali na jar, aby využili sezónne vetry v Atlantiku a Indickom oceáne, a jedna plavba v každom smere trvala približne pol roka; flotila vyslaná z Lisabonu sa preto vracala až nasledujúce leto. Previezli kráľovských úradníkov, vojakov, striebro a meď smerom do Ázie a korenie, textil, drahokamy a ďalší tovar do Európy. Búrky, choroby, preťaženie a nedostatočná údržba spôsobovali časté straty. Lisabonská Casa da Índia registrovala náklad a spravovala kráľovské monopoly, no veľký priestor zostával súkromným podielom posádok a obchodníkov.

Miestny obchod vo vnútri Ázie bol objemom i rozmanitosťou rozsiahlejší než preprava do Portugalska. Portugalskí casados, teda ženatí usadlíci, investovali do plavieb medzi prístavmi od východnej Afriky po Japonsko a spolupracovali s ázijskými partnermi. Kráľovskí úradníci získavali časť odmeny formou práva na súkromný obchod alebo velenie výnosnej plavby. Úradné zákazy, clá a monopoly preto existovali vedľa prenajímaných práv, súkromných zmlúv a pašovania. Významnú úlohu pri úverovaní portugalsko-ázijského obchodu mali obchodníci označovaní v Portugalsku ako noví kresťania, potomkovia násilne pokrstených Židov.

Filip rešpektoval portugalskú personálnu a právnu prevahu v Estado da Índia a menoval portugalských miestokráľov a guvernérov. Správy z Goy smerovali cez Lisabon a portugalské orgány, hoci panovník o dôležitých menovaniach, flotilách a vojenských otázkach rozhodoval na spoločnom dvore. Dlhá komunikačná cesta dávala miestnym veliteľom priestor prispôsobovať príkazy aktuálnej situácii. Kráľovské rozhodnutie sa mohlo dostať do Goy až v nasledujúcej plavebnej sezóne a výsledok jeho vykonania prišiel do Európy o ďalší rok.

Vojna španielskej monarchie s Anglickom a povstanie v Nizozemsku rozšírili okruh nepriateľov portugalského obchodu. Zákazy obchodovať s povstaleckými provinciami obmedzili holandský prístup k lisabonskému koreniu a podnietili tamojších obchodníkov hľadať priamu cestu do Ázie. Prvá holandská výprava vedená Cornelisom de Houtmanom oboplávala Mys dobrej nádeje v rokoch 1595 – 1597. Anglickí korzári zároveň lovili portugalské lode v Atlantiku a pri africkom pobreží. Počas Filipovho života zostali hlavné ázijské oporné body v portugalských rukách, rastúca priama konkurencia však menila strategické podmienky ich ďalšej obrany.

Atlantické spojenie, príjmy a obrana

Španielske americké dŕžavy spájala s Pyrenejským polostrovom Carrera de Indias, regulovaná plavebná a obchodná sústava sústredená v Seville. Od polovice 16. storočia prevažovali organizované konvoje. Flota Nového Španielska smerovala cez Karibik do Veracruzu, kým galeóny Tierra Firme plávali ku Cartagene a k panamskej šiji. Presné termíny odchodov sa menili podľa počasia, dostupnosti lodí, vojenskej situácie a času potrebného na zhromaždenie nákladu; označenie „každoročná flotila“ preto vyjadrovalo plánovaný rytmus, ktorý sa v praxi často oneskoroval.

Peruánske striebro putovalo z Potosí k tichomorskému pobrežiu, po mori do prístavu Callao a Panamy a potom po súši alebo rieke cez šiju k atlantickému prístavu Nombre de Dios. Pre nezdravé prostredie, zanášanie prístavu a ťažkosti s obranou bolo Nombre de Dios v roku 1597 nahradené novým prístavom Portobelo. Mexické striebro a ázijský tovar privezený do Acapulca prechádzali cez vnútrozemie do Mexika a Veracruzu. V karibskej Cartagene sa k hlavnému prúdu pripájali zlato, perly a ďalšie zásielky zo severnej Južnej Ameriky.

Obe flotily sa pred spiatočnou plavbou zvyčajne zhromaždili v Havane. Odtiaľ prešli Floridským prielivom, využili Golfský prúd a zamierili cez severný Atlantik k Azorám a Pyrenejskému polostrovu. Konvoj chránil obchodné lode vojenským sprievodom a sústredenou obranou, zároveň však vyžadoval čakanie na pomalšie plavidlá a vytváral veľké nároky na zásoby v prístavoch. Hurikány, stroskotania, epidémie a oneskorenia spôsobovali vážne straty aj v rokoch bez nepriateľského útoku.

Z Európy prichádzalo víno, olej, železné výrobky, papier, knihy, odevy, zbrane a luxusný tovar spolu s úradníkmi, duchovnými a súkromnými cestujúcimi. Amerika vyvážala predovšetkým striebro, zlato, kožu, cukor, farbivá a liečivé či aromatické produkty. Registrovaná transatlantická výmena tvorila iba jednu časť zámorského hospodárstva. Obchod medzi americkými prístavmi, zásobovanie baní z okolitého vidieka a tichomorská výmena s Áziou presúvali veľké množstvo tovaru bez cesty cez Sevillu.

Koruna získavala z amerického obchodu clo almojarifazgo, daň z predaja alcabala, podiel z drahých kovov, príjmy z ortuťového monopolu a mimoriadne príspevky. Osobitná dávka avería financovala ochranné lode a náklady konvoja. Kráľovské striebro sa prepravovalo vedľa omnoho väčších súkromných zásielok a časť budúcich príjmov bola vopred určená na splácanie veriteľov a platenie vojenských záväzkov. Po odpočítaní nákladov správy a starších záväzkov zostávala Filipovi k dispozícii iba časť kovu zaúčtovaného ako kráľovský príjem; vojna, oneskorenie alebo strata flotily tento disponibilný podiel ďalej znižovali.

Po útokoch francúzskych a anglických korzárov venovala koruna väčšiu pozornosť pevnostiam pri hlavných prístavoch. Výprava Francisa Drakea do Karibiku v rokoch 1585 – 1586 ukázala zraniteľnosť Santo Dominga, Cartageny a San Agustína. Filip poveril po následných inšpekciách vojenského inžiniera Bautistu Antonelliho a ďalších odborníkov prípravou opevnení v Havane, San Juane, Cartagene, Portobele a pri prístupoch k panamskej šiji. Stavba hradieb, pevností a delostreleckých postavení pokračovala mnoho rokov a financovali ju miestne príjmy, príspevky obyvateľov aj prostriedky posielané z bohatších pokladníc.

Atlantická a tichomorská doprava spojila miestne hospodárstva s Filipovou európskou politikou, jej každodenné fungovanie však zostávalo v rukách tisícov súkromných a obecných aktérov. Baníci a obchodníci rozhodovali, koľko striebra prihlásia na prepravu; domorodé obce zabezpečovali časť práce a zásob; africkí a afroamerickí námorníci, nosiči a remeselníci pracovali v prístavoch; ázijskí obchodníci určovali ponuku manilského trhu. Kráľovské úrady vyberali dane, udeľovali licencie a organizovali ochranu. Popri nimi regulovaných trasách naďalej prúdil tovar prostredníctvom pašovania a miestnych dohôd, ktoré reagovali na vojnu, výpadky dopravy a okamžitú ponuku na trhoch.

Počas Filipovej vlády sa zámorská správa rozšírila geograficky aj inštitucionálne. Reformy v Peru a Novom Španielsku spresnili daňové a pracovné povinnosti, audiencie a kontrolné konania posilnili kráľovské súdnictvo a Manila vytvorila trvalé spojenie medzi Amerikou a východnou Áziou. Rovnaké desaťročia priniesli nútené presídľovanie, pracovné odvody, pokračujúci obchod s otrokmi, epidémie a vojny na hraniciach. Portugalská časť monarchie pridala samostatnú sieť v Atlantiku a Indickom oceáne, ktorá si zachovala vlastné orgány. Filipova zámorská monarchia tak mala podobu rozsiahlej mozaiky právne odlišných dŕžav. Spájali ich panovnícka autorita, námorné trasy, obchodný úver a nepretržitý obeh nariadení, účtov, petícií a správ medzi miestnymi spoločnosťami a európskymi dvormi.

Dvor, kultúra a mecenášstvo

El Escorial spája kláštor, baziliku, kráľovský palác, dynastické pohrebisko, kolégium a knižnicu. Jeho stavba i výzdoba patrili k najrozsiahlejším kultúrnym podnikom Filipovej vlády.

Kráľovský dvor za vlády Filipa II. spájal panovníkovu domácnosť, ústredné úrady, kaplnku, šľachtické sprievody, diplomatické zastúpenia a služby potrebné na každodenný chod rezidencie. Bol zároveň miestom, kde sa rozdeľovali úrady a pocty, prijímali vyslanci, vychovávali členovia dynastie a objednávali umelecké diela. Maliari, sochári, architekti, hudobníci, kníhtlačiari, kartografi a výrobcovia vedeckých prístrojov preto nevstupovali do styku iba so samotným kráľom. O zákazkách rozhodovali aj členovia kráľovskej rodiny, vysokí hodnostári domácnosti, cirkevné inštitúcie a správcovia jednotlivých stavieb.

Filipov patronát vyrastal z potrieb katolíckeho panovníka a hlavy dynastie. Objednávky mali zabezpečiť dôstojné slávenie liturgie, uchovať pamiatku predkov, predstaviť zákonnú následnosť a vybaviť sídla predmetmi primeranými kráľovskej hodnosti. Súčasne odrážali jeho záujem o architektúru, maľbu, knihy, mapy, záhrady a technické poznanie. Kráľovské diela spájali kastílske stavebné tradície, taliansky renesančný klasicizmus, nizozemské maliarstvo a tapisérstvo i franko-flámsku polyfóniu. Ich rozmanitú podobu vytvárali remeselníci a umelci pochádzajúci z viacerých území monarchie aj zo susedných štátov.

Dvor a sieť kráľovských sídel

Filipova domácnosť si zachovala súbežné služby vytvorené podľa burgundských a kastílskych zvyklostí. Burgundský poriadok, zavedený pre princa v roku 1548, upravoval najmä verejný ceremoniál, hodnosti pri panovníkovej osobe, stolovanie, komoru, kaplnku a stajne. Kastílska domácnosť ďalej zabezpečovala časť tradičných služieb a mala vlastných hodnostárov i služobníkov. Vedľa nich pôsobili domácnosti kráľovien, princov a infantiek. Jednotlivé zložky sa personálne prekrývali a ich postavenie sa v priebehu vlády menilo. Príslušnosť k domácnosti zostávala významným zdrojom platu, prestíže a prístupu ku kráľovskej rodine.

Prístup k panovníkovi určovala priestorová i ceremoniálna hierarchia. Väčší okruh dvoranov sa zúčastňoval na verejných bohoslužbách, prijatiach a sviatkoch, zatiaľ čo vstup do vnútorných komnát patril užšej skupine komorníkov, tajomníkov, duchovných a sluhov. Audiencia, krátky rozhovor pri presune medzi miestnosťami alebo odovzdanie písomnej žiadosti mohli ovplyvniť kariéru žiadateľa. Tento osobný kanál dopĺňal riadne konanie v radách a kanceláriách. Veľmoži preto udržiavali pri dvore vlastné domácnosti a siete klientov, prostredníctvom ktorých získavali informácie, odporúčania a sprostredkovateľov.

Rytmus kráľovho dňa určovali bohoslužby, porady, čítanie písomností, podpisovanie rozhodnutí a prijímanie osôb s právom audiencie. Filip si veľkú časť správnej práce vykonával v súkromnejších miestnostiach a komunikáciu s radami viedol prostredníctvom písomných konzúlt. Dvor zostával početným spoločenstvom závislým od kuchýň, stajní, zásobovania, dopravy, zdravotnej starostlivosti a ochrany. K jeho obyvateľom patrili popri aristokracii kapláni, lekári, lekárnici, holiči, komorníci, strážcovia, poslovia, kuchári, krajčíri, práčky, remeselníci a ďalší platení služobníci. Rozpočty domácnosti tak zachytávajú sociálne omnoho širšie prostredie než iba okruh kráľových politických poradcov.

Vlastné dvory kráľovien a detí vytvárali ďalšie centrá objednávok a osobnej priazne. Alžbeta z Valois udržiavala väzby na francúzske prostredie, podporovala hudbu a výtvarnú tvorbu a jej domácnosť poskytla priestor maliarke Sofonisbe Anguissole. Anna Habsburská priviedla služobníctvo a dvorné zvyklosti spojené so stredoeurópskou vetvou dynastie. Po Anninej smrti nadobudli v každodennom živote dvora osobitné postavenie infantky Izabela Klára Eugénia a Katarína Michaela. Ich izby, kaplnky, odevy, portréty, hudobná výučba a sobášne prípravy tvorili samostatnú oblasť dvorskej spotreby a reprezentácie.

Kráľovská záhrada pri paláci v Aranjueze. Úpravy sídla spájali reprezentačnú architektúru s reguláciou vodných tokov, pestovaním rastlín a dvorským oddychom.

Po ustanovení Madridu za stále sídlo dvora pokračovala kráľovská domácnosť v pravidelných presunoch medzi viacerými rezidenciami. Jarné pobyty sa spájali najmä s Aranjuezom, poľovačky s El Pardom a Valsaínom pri Segovii a dlhšie pracovné a náboženské pobyty s El Escorialom. Presun, označovaný ako jornada, zahŕňal členov rodiny, časť úradníkov, stráž, kaplnku, kuchyne, kone, vozy, liturgické potreby, nábytok i textílie. Rozsah sprievodu sa prispôsoboval dĺžke pobytu a účelu cesty. Písomnosti a poslovia pritom zabezpečovali spojenie s radami a kanceláriami, ktoré zostávali v Madride.

Rezidencie mali rozdielne funkcie a zariadenie sa medzi nimi často premiestňovalo. Tapisérie chránili chladné steny, menili vzhľad sál a pri slávnostiach vytvárali dočasné obrazové programy. Truhlice, skladacie stoly, strieborný riad, odevy, knihy a kaplnkové predmety putovali spolu s domácnosťou alebo čakali v miestnych skladoch. Stály architektonický rámec preto dopĺňala pohyblivá vrstva drahých textílií a úžitkových predmetov. Inventáre ich zaznamenávali podľa materiálu, námetu, rozmerov, pôvodu a miestnosti, za ktorú zodpovedal konkrétny správca.

Dvorský pobyt v prírode mal politický aj praktický rozmer. Poľovačka poskytovala telesnú aktivitu, zábavu a príležitosť na menej formálny kontakt s vybranými spoločníkmi, zároveň si vyžadovala chránené lesy, správcov zveri, psince, stajne a dohľad nad využívaním pôdy. V Aranjueze sa k lovu a jazde pridávali záhrady, rybníky, sady a plavba po rieke Tajo. Úprava krajiny ukazovala schopnosť dvora viesť vodu, vysádzať dovezené druhy a organizovať prácu záhradníkov, hydrotechnikov a robotníkov.

Kráľovská architektúra a organizácia stavebných prác

Kráľovské stavby spravovala sieť odborníkov a úradníkov, nad ktorou vykonávala dohľad Junta de Obras y Bosques, teda orgán pre kráľovské stavby, lesy a sídla. Pripravoval rozpočty, kontroloval účty, zabezpečoval materiál a riešil spory so zhotoviteľmi i obcami. Na jednotlivých miestach pôsobili správcovia diela, účtovníci, hlavní majstri a dozorcovia. Kamenári, murári, tesári, pokrývači, kováči, sklári, záhradníci a nádenníci dostávali mzdu podľa remesla a pracovného času, zatiaľ čo špecializované predmety vznikali na základe samostatných zmlúv. Veľké objednávky sa rozdeľovali na menšie, merateľné úlohy, čo umožňovalo priebežne preverovať cenu a kvalitu.

Juan de Herrera na rytine z roku 1791. Ako kráľovský architekt koordinoval dokončenie El Escorialu a pracoval aj na ďalších sídlach, technických zariadeniach a projektoch spojených s matematikou.

Filip sa o postup prác zaujímal prostredníctvom plánov, modelov, rozpočtov a správ. Architekti mu predkladali pôdorysy a nákresy s alternatívnymi riešeniami; kráľ na písomnosti pripájal poznámky alebo ich vracal na ďalšie posúdenie. Rozhodovanie sa týkalo polohy budov, komunikačných trás, kaplniek, súkromných miestností, záhrad, vodovodov aj nákladov. Panovníkova účasť mala podobu usmerňovania a schvaľovania, kým výpočty, konštrukčné riešenia a vedenie pracovísk zostávali úlohou kvalifikovaných odborníkov.

Po smrti Juana Bautistu de Toledo v roku 1567 sa najvplyvnejším kráľovským architektom stal Juan de Herrera. Pri práci využíval presnú geometriu, ortogonálne projekcie, perspektívne kresby a modely. Stavby spájané s jeho menom charakterizujú jasné členenie objemu, pravidelný rytmus otvorov, obmedzená reliéfna výzdoba, strmé bridlicové strechy a dôraz na kvalitné kamenárske spracovanie. Neskoršia historiografia označila tento architektonický jazyk za „herrerovský štýl“. Na jednotlivých realizáciách pracovali aj ďalší majstri a výslednú podobu stavieb určovali ich funkcia, staršia zástavba a dostupné materiály.

V Madride pokračovali úpravy starého alcázaru, ktorého stredoveké jadro sa postupne prispôsobovalo dvorskému ceremoniálu, práci úradov a ubytovaniu kráľovskej rodiny. Nové a prestavané miestnosti oddeľovali reprezentačné trasy od súkromnejších komnát, vznikali galérie pre obrazy a priestory pre archív, zbrojnicu a služby domácnosti. Predmestské sídla El Pardo a Valsaín poskytovali zázemie pre poľovačky a kratšie pobyty. Ich prevádzka zároveň podnecovala výstavbu ciest, mostov, mlynov, zásobovacích objektov a vodných zariadení v okolitej krajine.

Aranjuez vyrastal pri niekdajšom sídle rádu svätého Jakuba na sútoku riek Tajo a Jarama. Juan Bautista de Toledo pripravil plán paláca a záhrad a Herrera po jeho smrti upravoval jednotlivé časti projektu. Za Filipovho života bola dokončená iba časť neskoršieho paláca; oveľa ďalej postúpilo pretváranie okolitej krajiny. Hrádze, kanály a zavlažovacie sústavy zásobovali záhrady, sady a lúky; aleje usmerňovali pohyb a spájali palác s miestami lovu a oddychu. Dvor tu skúšal ovocné dreviny a okrasné rastliny získané z rozličných častí Pyrenejského polostrova i zo zahraničia.

Kráľovské stavebníctvo podporovalo presun remeselníckych postupov medzi regiónmi. Talianski sochári a kamenári pracovali vedľa kastílskych majstrov, flámski výrobcovia dodávali tapisérie, sklo a hudobné nástroje a portugalskí odborníci sa po roku 1580 zapájali do projektov vyžadujúcich námorné, kartografické či inžinierske znalosti. Zmluvy presne určovali materiál, rozmery a termíny. Architekt alebo kráľovský zástupca po kontrole často žiadal opravy hotového diela. Platby mohli meškať a remeselníci sa potom domáhali dlžných súm prostredníctvom petícií a súdnych konaní.

Dokončenie a fungovanie El Escorialu

Ako už bolo spomenuté pri založení El Escorialu, po smrti pôvodného architekta zjednotil vedenie tohto rozsiahleho pracoviska Juan de Herrera a upravil projekt jeho najvýznamnejších častí. Osobitnú pozornosť venoval bazilike, hlavnému priečeliu, nádvoriu kráľov, vežiam, strechám a väzbám medzi kláštorom, kolégiom a palácom. Stavitelia pritom museli zachovať už postavené úseky a zosúladiť ich s novými rozhodnutiami. Posledný stavebný kameň bol položený 13. septembra 1584, po viac než 21 rokoch výstavby. Maľovanie fresiek, osádzanie oltárov, výroba nábytku a dopĺňanie zbierok pokračovali aj potom.

Komplex združoval funkcie, ktoré boli v iných sídlach rozptýlené. Hieronymitský kláštor zabezpečoval pravidelné modlitby za členov dynastie, bazilika slávnostnú liturgiu, kolégium a seminár vyučovanie, knižnica zhromažďovanie textov a palác ubytovanie kráľovskej rodiny. Pohrebiská pod kostolom prijímali telesné pozostatky príslušníkov rodu. Dnešnú architektonickú podobu získal Panteón kráľov až v 17. storočí. Prepojenie týchto priestorov vyjadrovalo úzky vzťah medzi panovníckou službou, katolíckou bohoslužbou, vzdelanosťou a dynastickou pamäťou.

Kráľovské apartmány sa nachádzali pri presbytériu baziliky. Filip mal zo svojich miestností prístup k súkromnej tribúne a oratóriu, odkiaľ mohol sledovať liturgiu bez prechodu cez hlavné chrámové priestory. Zariadenie obytných izieb bolo v porovnaní s veľkými reprezentačnými sálami účelné: písací stôl, kreslá, lôžko, skrine, náboženské obrazy, mapy a predmety osobnej zbožnosti podporovali prácu aj modlitbu. Jednoduchosť časti zariadenia sa spájala s drahými textíliami, kvalitným drevom, hodinami a umeleckými dielami, ktoré inventáre evidovali ako majetok koruny.

El Escorial sa počas pobytu panovníka menil na pracovné sídlo. Do areálu prichádzali tajomníci, radcovia, vyslanci a poslovia a písomnosti sa prevážali medzi kláštorom a Madridom. Blízkosť mníšskej komunity ovplyvňovala denný poriadok. Vedľa kláštorného režimu vytvárali politické rokovania, dvorské služby a zásobovanie vlastný rytmus. V posledných rokoch života tu Filip trávil dlhé obdobia, pričom rozsah sprievodu zaťažoval ubytovacie kapacity kláštora i okolitého mestečka.

Výstavba si vyžiadala rozsiahly systém zásobovania. Žula pochádzala predovšetkým z lomov v okolí, drevo z kráľovských lesov a tehly, vápno a strešná bridlica z ďalších oblastí Kastílie. Mramory, jaspis, bronzové súčasti a drahé kamene určené pre oltáre sa získavali cez obchodníkov a kráľovských agentov na Pyrenejskom polostrove i v Taliansku. Materiál sa vážil, meral a zapisoval do účtov; poškodené alebo nevyhovujúce dodávky sa vracali. Stavebná kancelária uchovávala výkresy, zmluvy, vzorky a výpočty, vďaka čomu bolo možné koordinovať stovky pracovníkov a objednávok.

Výzdoba baziliky, dynastická pamiatka a relikvie

Hlavný oltár a retabulum baziliky El Escorialu. Architektúru navrhol Juan de Herrera, výrobu z drahých kameňov a bronzu koordinoval Jacopo da Trezzo a na maľbách a sochách pracovali umelci z Talianska a Španielska.

Výzdoba baziliky vznikala ako sústava navzájom previazaných oltárov, obrazov, sôch, liturgického náčinia a relikviárov. Herrera navrhoval architektonické rámy a dohliadal na ich súlad s priestorom chrámu. Objednávatelia určovali rozmery, ikonografické témy a materiál, umelci predkladali kresby alebo menšie modely a hotové práce posudzovali správcovia stavby, duchovní aj kráľ. Program kládol dôraz na Krista, Pannu Máriu, apoštolov, evanjelistov, cirkevných otcov a mučeníkov, ktorých kult zapadal do zasvätenia kláštora svätému Vavrincovi.

Najnáročnejšou zákazkou bolo hlavné retabulum za oltárom. Jeho architektonický návrh vypracoval Herrera a technickú realizáciu od roku 1579 viedol milánsky zlatník a kamenár Jacopo da Trezzo. Červený jaspis, rozličné druhy mramoru, pozlátený bronz a maľované plátna vytvorili viacposchodovú kompozíciu prispôsobenú mohutnému presbytériu. Bronzové sochy vytvoril Pompeo Leoni, kamenárske práce z mramoru a jaspisu viedol Juan Bautista Comane a obrazy dodali Federico Zuccari a Pellegrino Tibaldi. Montáž si vyžadovala dopravu ťažkých častí, presné kovové spoje a opakované úpravy priamo na mieste; hlavné práce boli ukončené roku 1588.

Po oboch stranách presbytéria boli umiestnené bronzové modliace sa skupiny členov dynastie. Jedna predstavuje Karola V. s manželkou Izabelou Portugalskou a ich deťmi, druhá Filipa II. s manželkami a deťmi. Pompeo Leoni ich vytvoril s pomocou svojej dielne podľa portrétnych podkladov a podrobne určeného programu. Postavy kľačia obrátené k oltáru a ich heraldické označenia určujú rodové postavenie. Súsošia tak spájali pohrebnú pamiatku s nepretržitou účasťou dynastie na liturgii slávenej za jej zosnulých členov.

Maliarsky program sa v priebehu výstavby menil. Juan Fernández de Navarrete, prezývaný el Mudo, bol roku 1568 ustanovený kráľovským maliarom a pre El Escorial vytvoril oltárne obrazy svätcov i biblické výjavy. Jeho kompozície využívali benátsku prácu so svetlom a farbou a zachovávali zreteľné rozprávanie vhodné pre chrámový priestor. Smrť maliara v roku 1579 prerušila širšiu objednávku a dvor hľadal náhradu medzi umelcami pôsobiacimi v Španielsku a Taliansku. Na výzdobe následne pracovali Zuccari, Tibaldi, Luca Cambiaso, Rómulo Cincinato a ich pomocníci.

El Greco, Mučeníctvo svätého Maurícia a Tébskej légie (1580 – 1582). Obraz vznikol pre jeden z oltárov El Escorialu, napokon však zostal v kráľovskej zbierke mimo pôvodne určeného oltárneho miesta.

Filip objednal od El Greca roku 1580 Mučeníctvo svätého Maurícia a Tébskej légie. Maliar umiestnil do popredia poradu dôstojníkov, ktorí prijímajú rozhodnutie zomrieť pre vieru, kým samotnú popravu posunul hlbšie do obrazu. Takéto rozvrhnutie zdôraznilo duchovnú voľbu postáv a odlišovalo sa od priamočiarejšieho rozprávania používaného na hlavných oltároch komplexu. Dielo po dokončení roku 1582 nebolo osadené na plánované miesto a oltár dostal obraz rovnakého námetu od Rómula Cincinata. Kráľ dôvod zmeny písomne nevysvetlil; El Grecovo plátno zostalo súčasťou zbierok El Escorialu.

Fresková výzdoba pokrývala knižnicu, kláštor, schodiská i galérie. Osobitným reprezentačným priestorom sa stala Sála bitiek, kde talianski maliari Niccolò Granello, Fabrizio Castello, Orazio Cambiaso a Lazzaro Tavarone vytvorili v 80. a na začiatku 90. rokov rozsiahle výjavy. Dlhá maľba bitky pri La Higueruele pripomínala vojnu kastílskeho kráľa Jána II. proti Granade, ďalšie scény zobrazovali Saint-Quentin a boje pri ostrove Terceira. Maliari spracovali vojenské udalosti ako panorámy s krajinou, opevneniami, šíkmi a tábormi. Galéria predstavovala kontinuitu vojenskej služby korune a prenášala súčasné víťazstvá do dlhších dejín monarchie.

Filip zhromaždil v El Escoriale takmer 7 500 relikvií, ku ktorým patrili písomné potvrdenia pôvodu a pravosti. Získaval ich prostredníctvom vyslancov, duchovných, šľachticov a príbuzných, zvlášť z oblastí, kde reformácia viedla k rušeniu kláštorov a kultu svätcov. Kosti, časti odevov a ďalšie posvätné predmety sa ukladali do skriniek a relikviárov rozmiestnených pri oltároch a v osobitných kaplnkových priestoroch. Správcovia ich triedili podľa svätcov a sviatkov, aby sa vybrané relikvie mohli pri liturgii vystavovať veriacim.

Relikviáre boli zároveň rozsiahlymi zlatníckymi objednávkami. Dielne vyrábali busty, schránky, kríže a monštrancie zo striebra, pozláteného kovu, krištáľu a dreva, pričom ich tvar umožňoval rozpoznať uloženú časť tela alebo identitu svätca. Evidencia relikvií, autentík a umiestnenia bola súčasťou ich kultu: kláštor potreboval vedieť, ktorý predmet môže vystaviť v príslušný sviatok a akým dokumentom sa preukazuje jeho pôvod. Zbierka premieňala všeobecné spoločenstvo svätcov na hmotnú súčasť každodennej bohoslužby za monarchiu a jej panovníkov.

Kráľovské zbierky a maliarske objednávky

Kráľovská obrazáreň vznikala dedením, nákupmi, darmi, diplomatickou výmenou a priamymi objednávkami. Diela sa nachádzali v madridskom alcázare, El Parde, Aranjueze, El Escoriale a v ďalších sídlach a pri presunoch sa zapisovali do inventárov. Umiestnenie ovplyvňovalo ich význam: oltárny obraz slúžil liturgii, portrét v audienčnej sále reprezentoval dynastiu, mytologické plátno v súkromnej komnate oslovovalo obmedzený okruh divákov a tapisériový cyklus menil sálu počas slávnosti. Zbierka fungovala ako pracovná súčasť obývaných palácov a jej usporiadanie vychádzalo z funkcie miestností, dvorského ceremoniálu a osobného užívania diel.

Filip zdedil diela zhromaždené habsburskými a kastílskymi predkami a pokračoval v kontakte s Tizianom, ktorý už pracoval pre Karola V. Benátsky maliar vytvoril pre Filipa portréty, náboženské kompozície i obrazy politickej alegórie. Zákazky sa dojednávali prostredníctvom listov a agentov, plátna sa posielali z Benátok a platby prechádzali zložitým dvorským účtovníctvom. Objednávateľ a umelec tak udržiavali dlhodobý vzťah bez trvalej Tizianovej prítomnosti na španielskom dvore.

Sériu šiestich mytologických malieb, ktorú Tizian nazýval poesie, si Filip objednal roku 1551 a maliar ju vytváral približne do roku 1562. Zahŕňala Danaé, Venušu a Adonisa, Perzea a Andromedu, Dianu a Actaeona, Dianu a Kallistó a Únos Európy. Námety vychádzali najmä z Ovídiových Premien a spájali telesnú krásu, túžbu, násilie, premenu a smrť. Tizian dostal pri výbere a spracovaní tém značnú voľnosť a obrazy koncipoval ako vizuálny náprotivok básnictva. Boli určené pre panovníkove súkromné priestory a v neskorších storočiach sa séria rozptýlila medzi viaceré zbierky.

Tizian, Filip II. odovzdáva princa Ferdinanda Víťazstvu (približne 1573 – 1575). Alegória spája narodenie mužského dediča v roku 1571 s víťazstvom kresťanskej flotily pri Lepante.

Tizianova alegória Filip II. odovzdáva princa Ferdinanda Víťazstvu, namaľovaná približne v rokoch 1573 – 1575, spojila dve udalosti z roku 1571: narodenie princa Ferdinanda a víťazstvo pri Lepante. Obrnený kráľ drží dieťa, ku ktorému zostupuje okrídlená postava Víťazstva s vencom a palmovou ratolesťou. V pozadí sa odohráva námorný boj a pri kráľových nohách leží spútaný nepriateľ s turbanom. Kompozícia tak prepojila jazyk antickej alegórie a kresťanského triumfu s verejným potvrdením dynastickej následnosti.

Hieronymus Bosch, Voz sena. Filip II. získal triptych zo zbierky rodiny humanistu Felipeho de Guevaru a roku 1574 ho dal previezť do El Escorialu.

Významnú časť Filipových nizozemských malieb tvorili diela Hieronyma Boscha. Kráľ roku 1570 kúpil väčší súbor obrazov od dedičov humanistu a zberateľa Felipeho de Guevaru; medzi nimi bol triptych Voz sena, odovzdaný do El Escorialu v roku 1574. Záhrada pozemských rozkoší sa v inventári kláštora objavila roku 1593. Oba triptychy zobrazujú hriech, nestálosť pozemských pôžitkov, trest a cestu ľudstva medzi stvorením a zatratením. Hieronymita José de Sigüenza ich na začiatku 17. storočia vykladal ako morálne a náboženské obrazy, čo dokladá spôsob, akým ich čítalo vzdelané prostredie kláštora.

Boschove triptychy patrili do širšieho súboru nizozemského umenia v kráľovských priestoroch. Filip vlastnil početné náboženské maľby, krajiny a výjavy každodenného života, ako aj talianske diela od renesancie po súčasných manieristov. Pri nákupoch sa spoliehal na vyslancov, obchodníkov, miestodržiteľov a znalcov, ktorí upozorňovali na predaj významných súkromných zbierok. Dary medzi príbuznými panovníckymi dvormi prinášali obrazy, tapisérie, šperky a vzácne predmety a zároveň upevňovali diplomatické a rodové väzby.

Samostatnú skupinu tvorili tapisérie, ktoré patrili k najdrahším položkám dvorského zariadenia. Zdedili sa najmä bohaté bruselské cykly Karola V. a Márie Uhorskej, ďalšie kusy sa objednávali v nizozemských dielňach podľa kartónov významných maliarov. Veľké tkané výjavy zobrazovali biblické príbehy, antické dejiny, cnosti, bitky a rodové znaky. Tapisérie sa dali zrolovať a previezť, takže sprevádzali dvor medzi sídlami, zakrývali steny pri audienciách a menili ulice či chrámy počas vstupov, sobášov a pohrebných obradov.

Inventáre zachytávajú aj hodiny, automatické mechanizmy, drahé kamene, rezané kryštály, medaily, mince, zbrane, brnenia, nábytok a predmety z prírodných materiálov. Niektoré slúžili ako diplomatické dary, iné ako liturgické alebo osobné vybavenie. Ich hodnota spočívala v cene materiálu, remeselnej náročnosti, pôvode a spojení s konkrétnou osobou či udalosťou. Kráľovská zbrojnica uchovávala bojové i slávnostné zbrane predkov a súčasníkov; spolu s portrétmi a rodovými pamiatkami vytvárala materiálny záznam dynastických dejín.

Dvorský portrét a obraz dynastie

Portrét plnil pri habsburskom dvore presne určené úlohy. Zaznamenával podobu panovníka a jeho príbuzných, oznamoval vek a postavenie možného sobášneho partnera, sprevádzal diplomatický dar a zastupoval neprítomnú osobu v paláci spojeneckého dvora. Maliari preto vytvárali oficiálne kompozície, ktoré sa kopírovali v rôznych veľkostiach. Základný typ určoval postoj tela, odev, gesto ruky a predmety hodnosti; jednotlivé verzie potom reagovali na vek portrétovaného, cieľového príjemcu a miesto určenia.

Vývoj Filipovho obrazu ovplyvnil nizozemský portrétista Anthonis Mor, ktorý ho zobrazil počas princových ciest po Európe a po sobáši s Máriou Tudorovou. Na jeho spôsob nadviazal Alonso Sánchez Coello, dlhoročný kráľovský maliar a autor portrétov Filipa, jeho manželiek, detí a dvorných hodnostárov. Postavy maľoval v celej alebo trojštvrťovej dĺžke pred jednoduchým pozadím, s presne opísanými látkami, čipkami, šperkmi, zbraňami a insígniami. Obmedzené gesto a priamy pohľad sústreďovali pozornosť na hodnosť a sebaovládanie zobrazenej osoby.

Sofonisba Anguissola, spomenutá už pri opise Alžbetinej domácnosti, zastávala ako dvorná dáma odlišné spoločenské postavenie než platení mužskí kráľovskí maliari. Na dvore portrétovala členov kráľovskej rodiny a podieľala sa na formovaní uvoľnenejšieho komorného portrétu. Podobizeň Filipa II., dnes v Prade, bola neskôr upravená tak, aby vytvorila pár s portrétom Anny Habsburskej. Dlhodobé nesprávne pripisovanie niektorých jej diel Sánchezovi Coellovi ukazuje, ako úzko sa ich dvorská tvorba približovala v kompozícii a reprezentatívnej funkcii.

Po smrti Sáncheza Coella roku 1588 pokračovali v portrétnej práci jeho dielňa a ďalší maliari. Juan Pantoja de la Cruz, ktorý sa školil v Coellovom prostredí, sa v 90. rokoch podieľal na zobrazovaní zostarnutého kráľa, princa Filipa a infantky Izabely Kláry Eugénie. Jeho presné podanie čiernych hodvábov, výšiviek, šperkov a dvorského odevu zachovalo vizuálnu kontinuitu, kým tvár a držanie tela zaznamenávali vek portrétovaných. Portréty následníka sa množili s rastúcou potrebou verejne potvrdiť dynastickú budúcnosť monarchie.

Čierny odev na mnohých podobizniach vyjadroval popri smútku či osobnej prísnosti aj vysokú hodnosť a nákladnú dvorskú eleganciu. Sýte a stále čierne farbenie kvalitných tkanín bolo technicky náročné. Zlaté retiazky, rádové insígnie, čipka, drahokamy a lesk hodvábu vytvárali kontrast, ktorý maliar podrobne zaznamenal. Odev zároveň podliehal dvorským pravidlám, náboženskému kalendáru, veku, pohlaviu a konkrétnej príležitosti, takže portrét poskytoval súčasníkom presnú informáciu o spoločenskom postavení.

Knižnica El Escorialu a organizácia poznania

Hlavná sála knižnice El Escorialu. Fresky zobrazujú sedem slobodných umení, filozofiu a teológiu; knihy boli usporiadané podľa odborov a veľkosti.

Knižnica patrila k pôvodným inštitúciám El Escorialu a mala slúžiť kláštoru, kolégiu, korune a schváleným učencom. Prvé knihy prišli roku 1565. Zásielku tvorilo približne štyridsaťdva zväzkov, zrejme palácové duplikáty, ktoré dočasne uložili v sakristii neďalekej La Fresnedy. Nasledujúci rok pribudli cennejšie rukopisy a tlače z osobnej kráľovej zbierky. Do konca roka 1568 knižnica evidovala 1 044 zväzkov. Pri formovaní zbierky sa uplatnil humanistický návrh Juana Páeza de Castra, ktorý Filipovi odporúčal zhromaždiť rozptýlené rukopisy, tlače, mince, mapy a vedecké prístroje v jednej vzdelaneckej inštitúcii.

Kráľ poveroval nákupom kníh diplomatov a učencov pôsobiacich v hlavných európskych centrách. Diego Guzmán de Silva vyhľadával rukopisy v Benátkach, Francés de Álava vo Francúzsku a Benito Arias Montano v Nizozemsku. Ambrosio de Morales cestoval po kláštoroch a katedrálach Leónu, Galície a Astúrie a zapisoval staré kódexy. Keď bola 26. júna 1575 knižnica formálne odovzdaná hieronymitskej komunite, obsahovala približne 4 000 zväzkov. Nákupy sa sústreďovali na kvalitné texty v pôvodných jazykoch, staré rukopisy a vydania vhodné pre teológiu, právo, dejiny, medicínu, matematiku a filológiu.

Zbierku zásadne rozšírili celé súkromné knižnice. Roku 1571 pribudlo päťdesiatsedem gréckych a stodvanásť latinských rukopisov zo zbierky Gonzala Péreza. Pozostalosť Juana Páeza de Castra priniesla roku 1572 tristo pätnásť zväzkov vrátane päťdesiatich gréckych kódexov a šesťdesiatich jedného arabského rukopisu. Najväčším prírastkom 70. rokov bola knižnica diplomata a humanistu Diega Hurtada de Mendozu: roku 1576 sa do El Escorialu dostalo 853 kódexov a viac než tisíc tlačí. Zbierka kanonistu Antonia Agustína pridala roku 1591 približne tisíc rukopisov. Takto vznikol mnohojazyčný fond latinských, gréckych, hebrejských, arabských a románskych textov.

Montano sa v marci 1577 ujal triedenia, posudzovania a katalogizácie kníh, ktoré sa ešte nachádzali v dočasnej miestnosti. Spolupracoval s hieronymitskými knihovníkmi a ďalšími znalcami jazykov. Knihy sa rozdeľovali podľa odborov a veľkosti, označovali sa vlastníckymi znakmi a zapisovali do katalógov. Pri zakázaných alebo sporných tituloch sa kontrolovalo, či ich možno uchovať po vypustení označených pasáží alebo iba so zvláštnym povolením. Duplikáty a zakázané knihy boli po dokončení priestorov uložené oddelene v hornej sále, čo umožňovalo spájať ochranu vzácnych textov s pravidlami cirkevnej cenzúry.

Hlavná sála knižnice meria približne 54 metrov na dĺžku, 9 metrov na šírku a 10 metrov na výšku. Nízko položené okná osvetľujú jednoloďový priestor a drevené police podľa Herrerovho návrhu lemujú jeho dlhé steny. Vyrobil ich taliansky stolár Giuseppe Freccia s pomocou španielskych remeselníkov. Tlače sa ukladali pozlátenou oriezkou smerom do miestnosti, čím rady kníh získavali jednotný vzhľad. Dnešné kovové mreže a dvierka políc pochádzajú až z 18. storočia.

Sedem úsekov valenej klenby zobrazuje sedem slobodných umení: gramatiku, rétoriku, dialektiku, aritmetiku, hudbu, geometriu a astrológiu. Na kratších stenách ich rámcujú filozofia a teológia, pričom jednotlivé alegórie sprevádzajú príklady učencov a historických výjavov. Ikonografický program pravdepodobne pripravili Herrera a José de Sigüenza; namaľoval ho Pellegrino Tibaldi so spolupracovníkmi vrátane Bartoloméa Carducha. Poradie obrazov viedlo od jazykových a matematických disciplín k poznaniu prírody, filozofii a zjavenej teológii. Knihy, maľba, architektúra a vedecké nástroje tak vytvorili spoločný priestor určený na systematické štúdium.

Knižnica zhromažďovala aj mapy, glóbusy, astroláby, armilárne sféry, mince, medaily, portréty a prírodniny. Tieto predmety slúžili pri výučbe a zároveň sprítomňovali geografický, chronologický a prírodný poriadok opisovaný v knihách. Prístup zostával viazaný na inštitúciu, odporúčanie a dohľad knihovníkov. Pod dobovou predstavou „verejnosti“ sa rozumel predovšetkým okruh vzdelancov oprávnených pracovať so zbierkou. Knižnica uchovávala vedomosti pre kláštor a kolégium a poskytovala texty odborníkom zapojeným do cirkevných, historických a správnych úloh koruny.

Antverpská polyglotná Biblia a kníhtlač

Strana z Antverpskej polyglotnej Biblie, nazývanej aj Biblia Regia. Paralelné stĺpce sprístupňovali biblický text vo viacerých starých jazykoch.

Rozsiahlym tlačovým podnikom spojeným s Filipovým patronátom bola Antverpská polyglotná Biblia, známa ako Biblia Regia. Tlačiar Krištof Plantin ju vydal v ôsmich veľkých zväzkoch v rokoch 1568 – 1573. Na redakciu dohliadal Arias Montano, ktorého kráľ vyslal do Antverp. Vydanie prinieslo hebrejský, aramejský, grécky a latinský biblický text spolu s latinskými prekladmi, slovníkmi, gramatikami a odbornými prílohami. Projekt si vyžiadal sadzbu odlišných písiem, kontrolu textových variantov a spoluprácu odborníkov na niekoľko starých jazykov.

Kráľovská podpora zahŕňala privilegované postavenie vydania, diplomatickú ochranu, nákup časti nákladu a Montanovo poverenie. Plantin niesol značné výrobné náklady a priebežne vyjednával o papieri, doprave a úhrade exemplárov. Výsledný titul Biblia Regia jasne uvádzal vydanie pod kráľovský patronát. Filologickú a tlačiarenskú prácu vykonala medzinárodná skupina hebraistov, grecistov, znalcov sýrčiny, korektorov, sadzačov a rytcov. Časť výtlačkov bola vytlačená na kvalitnejšom papieri alebo pergamene a slúžila ako reprezentačný dar cirkevným a svetským hodnostárom.

Textové a teologické riešenia vydania skúmali univerzitní teológovia, španielska inkvizícia i rímske orgány. Najväčšiu pozornosť vyvolali Montanove odborné prílohy a použitie hebrejských a aramejských prameňov. Schvaľovanie sa preto predĺžilo a Plantin s Montanom museli odpovedať na námietky a získavať posudky. Spor ukázal, že katolícka biblická filológia potrebovala pôvodné jazyky a zároveň podliehala presnej kontrole vieroučnej interpretácie. Polyglota napokon vstúpila do knižníc celej Európy a El Escorial dostal súbor reprezentačných exemplárov.

Filip udeľoval tlačové privilégiá aj ďalším liturgickým, právnym, historickým a odborným dielam. Privilegium chránilo vydavateľa na vymedzený čas pred nepovoleným pretlačením a spájalo tlač s predbežným schvaľovaním. Po tridentskom koncile sa vo veľkom vyrábali zjednotené misály, breviáre a ďalšie liturgické knihy; Plantin získal významné objednávky pre španielsky trh. Kvalita papiera, typografie a rytín mala praktický aj reprezentačný význam a veľké náklady vytvárali prácu pre papiernikov, písmolejcov, sadzačov, korektorov, kníhviazačov a obchodníkov.

Hudba, liturgia a dvorská zábava

Hudba sprevádzala každodennú omšu, vešpery, procesie, sviatky, sobáše, krsty, pohreby a prijatia vyslancov. Kráľovská kaplnka nadväzovala na burgundskú tradíciu a zamestnávala spevákov a skladateľov prevažne z franko-flámskeho prostredia; vedľa nej pôsobili španielski kapláni, speváci, organisti a inštrumentalisti. Medzi kapelníkmi sa vystriedali Pierre de Manchicourt, Jean de Bonmarché, Gérard de Turnhout, George de La Hèle a Philippe Rogier. Ich omše, motetá a ďalšie polyfonické skladby sa zapisovali do veľkoformátových chórových kníh, z ktorých mohol spievať celý súbor.

Hudobníci z rozličných domácností a území účinkovali pri veľkých obradoch spoločne. Zloženie súboru sa menilo podľa miesta, dostupnosti spevákov a charakteru sviatku. Polyfónia sa striedala s chorálom a hovorenými časťami liturgie; trúbky, píšťaly a bubny mali dôležitú úlohu pri verejných vstupoch, turnajoch a vojenských slávnostiach. Hudobníci dostávali platy, odev, stravu alebo ubytovanie a pri nástupe či odchode cestovali medzi Madridom, Nizozemskom, Talianskom a ďalšími dvormi. Kráľovská kaplnka bola preto cirkevnou inštitúciou aj cestou medzinárodného prenosu repertoáru.

Titulná strana zbierky Obras de música para tecla, arpa y vihuela, ktorú roku 1578 vydal Hernando de Cabezón. Tlač uchovala podstatnú časť klávesovej tvorby jeho otca Antonia de Cabezóna.

Slepý organista a skladateľ Antonio de Cabezón patril ku klávesovým hudobníkom skoršej časti vlády. Slúžil najprv Izabele Portugalskej, potom princovi Filipovi a sprevádzal ho na cestách po Taliansku, Nemecku, Nizozemsku a Anglicku. Jeho tienta, variácie a úpravy vokálnych skladieb rozvíjali imitáciu a možnosti organu, klavichordu, harfy i vihuely. Po Antoniovej smrti roku 1566 pokračoval v službe jeho syn Hernando. Ten roku 1578 v Madride vydal Obras de música para tecla, arpa y vihuela, hlavný tlačený prameň otcovej tvorby; tabulatúrny zápis umožňoval hrať skladby na viacerých druhoch nástrojov.

Bazilika El Escorialu mala rozsiahle organové vybavenie. Kráľ roku 1578 uzavrel zmluvu s flámskym organárom Gillesom Brebosom na štyri hlavné nástroje; po jeho smrti sa na dokončení podieľali jeho synovia a ďalší remeselníci. Organy boli osadené tak, aby mohli viesť spev z rôznych častí chrámu a pri slávnostiach sa navzájom striedať. Hieronymitská komunita zachovávala vlastný liturgický poriadok a chorálnu tradíciu, ku ktorej sa pri významných príležitostiach pridávali profesionálni dvorskí speváci a polyfónny repertoár.

Svetská zábava zahŕňala lov, jazdu, tanec, hudbu, kartové a stolové hry, divadelné predstavenia a slávnostné turnaje. Ich rozsah určovala príležitosť a zloženie dvora. Sobáše a návštevy vyslancov prinášali dočasné javiská, kostýmy, hudobné produkcie a alegorickú výzdobu, zatiaľ čo večery v užšom rodinnom kruhu využívali komornejší repertoár. Kráľovné a infantky mali vlastných hudobníkov a tanečných majstrov a podieľali sa na objednávaní predstavení. Výdavky na zábavu sa v čase vojny, dvorského smútku alebo choroby obmedzovali, po významných dynastických udalostiach opäť rástli.

Verejné sviatky prepájali dvor s mestom. Kráľovský vstup, prísaha následníka, svadba alebo ďakovná procesia viedli po uliciach vyzdobených tapisériami, erbmi, maľovanými oblúkmi a svetlami. Mestské rady, cechy, cirkevné kapituly a rehoľné domy financovali vlastné časti programu. Tlačené alebo rukopisné opisy slávností vysvetľovali alegórie a šírili správu o udalosti mimo bezprostredného publika. Dočasná architektúra poskytovala maliarom, tesárom a básnikom objednávky, ktoré sa po skončení podujatia zachovali najmä v účtoch, kresbách a písomných reláciách.

Matematika, kartografia a technické poznanie

Filipova správa potrebovala odborníkov schopných merať územie, projektovať opevnenia, viesť stavby, zostavovať mapy, určovať polohu lodí a kontrolovať banské či vodné zariadenia. Matematika preto vstupovala do dvorskej praxe cez architektúru, delostrelectvo, navigáciu, zememeračstvo a účtovníctvo. Kráľ podporoval konkrétne projekty a pracovné miesta, dával prekladať odborné knihy do kastílčiny a povolával učencov z rôznych častí monarchie. Patronát smeroval predovšetkým k poznaniu využiteľnému v správe a technike, pričom teoretická geometria, astronómia a prírodná filozofia poskytovali jeho pojmový základ.

Na Herrerov podnet vznikla v Madride roku 1582 Kráľovská matematická akadémia. Prvým prednášajúcim sa stal portugalský kozmograf João Baptista Lavanha, ktorý začal vyučovať v nasledujúcom roku. Program zahŕňal aritmetiku, geometriu, kozmografiu, astronómiu, navigáciu a vybrané otázky vojenského a stavebného inžinierstva. Poslucháčmi mali byť dvorania a úradníci, ale aj technicky činní ľudia, ktorí potrebovali matematiku pri svojej práci. Prednášky a pripravované príručky v kastílčine rozširovali odbornú terminológiu mimo latinského univerzitného prostredia.

Akadémia fungovala ako dvorské vyučovacie a koordinačné pracovisko bez univerzitných fakúlt a právomoci udeľovať akademické hodnosti. Závisela od kráľovského financovania a od dostupnosti jednotlivých učiteľov. Herrera pripravoval jej organizačný rámec a prepájal ju so sieťou kráľovských architektov, inžinierov a kozmografov. V 90. rokoch sa zloženie učiteľov i výučba menili. Geometrické kreslenie a výpočty sa v tomto prostredí uplatňovali ako nevyhnutná súčasť kráľovskej služby.

Armilárna sféra Antonia Santucciho, vyrobená vo Florencii približne roku 1582. Do kráľovskej knižnice v El Escoriale bola premiestnená najneskôr roku 1593.

Prepojenie vedeckého prístroja, diplomatického daru a knižničnej výučby predstavuje armilárna sféra florentského kozmografa Antonia Santucciho. Vytvoril ju približne roku 1582 pre kardinála Ferdinanda Medicejského, ktorý ju poslal Filipovi. Prístroj znázorňuje geocentricky usporiadané nebeské kruhy, zemepisné súradnice a pohyby nebeských telies podľa dobovej kozmografie. Kráľ ho najprv uchovával v madridskom alcázare; od roku 1593 je zaznamenaný medzi predmetmi hlavnej sály knižnice El Escorialu, kde dopĺňal glóbusy, mapy a astronomické knihy.

Kartografické objednávky mali vytvoriť presnejší obraz Pyrenejského polostrova i sídel monarchie. Matematik Pedro Esquivel začal v 60. rokoch 16. storočia rozsiahle merania Kastílie pomocou triangulačných a astronomických postupov. Takzvaný atlas El Escorialu pozostávajúci z dvadsiatich jednej rukopisných máp sa dlho priamo spájal s jeho prácou. Novší výskum odlišuje tento atlas od Esquivelovho zachovaného terénneho zápisníka a autorstvo i presný vzťah oboch projektov zostávajú predmetom odbornej diskusie. Spoločne dokladajú úsilie premeniť miestne údaje, merania a staršie mapové podklady na súvislé zobrazenie kráľovstiev.

Ďalším spôsobom poznávania krajiny boli Relaciones topográficas. Kráľovské dotazníky rozoslané v rokoch 1575 a 1578 žiadali kastílske mestá a obce o údaje o názve, polohe, dejinách, obyvateľstve, cirkevných stavbách, vodách, plodinách, nerastoch, cestách a miestnych privilégiách. Odpovede zostavovali obecní predstavitelia s pomocou starších obyvateľov a pisárov. Na rozdiel od amerických Relaciones Geográficas, spracovaných v predchádzajúcej kapitole, sa tento súbor týkal predovšetkým obcí v strednom Španielsku. Materiál poskytoval dvoru správne informácie a zároveň zachoval miestne podania, názvoslovie a opis hospodárstva.

Filip roku 1561 poveril flámskeho kresliara Antona van den Wyngaerdeho, aby zobrazoval mestá jeho kráľovstiev. Wyngaerde v nasledujúcom desaťročí precestoval veľkú časť Španielska a vytvoril desiatky panoramatických pohľadov. Pracoval z terénnych skíc, vyhľadával vyvýšené stanoviská a spájal pozorované detaily s usporiadaním, ktoré umožnilo čitateľne predstaviť ulice, hradby, kostoly, paláce, rieky a okolitú krajinu. Veduty slúžili ako vizuálny súpis miest i ako obraz územia pod panovníkovou mocou; mnohé zostali v kresbovej podobe a neboli určené na širokú tlačenú distribúciu.

Architektúra poskytovala priestor na uplatnenie matematických a mechanických poznatkov. Herrera navrhoval zdvíhacie zariadenia, ktoré uľahčovali dopravu kameňa pri veľkých stavbách, a svoje vysvetlenia sprevádzal geometrickými nákresmi. Vodné diela v Aranjueze vyžadovali meranie spádu, stavbu hrádzí, kanálov a čerpacích mechanizmov. Opevnenia a prístavy zamestnávali inžinierov poznajúcich balistiku, zemné práce a pôsobenie vody. Dvor zhromažďoval ich správy a výkresy, porovnával návrhy s nákladmi a využíval skúsenosti získané na staveniskách v Španielsku, Taliansku, Nizozemsku a Portugalsku.

Povaha a dosah kráľovského patronátu

Filip určoval hlavné zámery, schvaľoval nákladné objednávky a venoval pozornosť plánom aj inventárom. Kultúrny život monarchie vytvárala široká sieť objednávateľov. Kráľovné a infantky, kniežatá, vysoká šľachta, biskupi, kapituly, rehoľné rády, mestské rady a obchodníci zamestnávali vlastných umelcov a často sprostredkovali dvoru nové diela. Tvorcovia sa pohybovali medzi týmito patrónmi a kombinovali kráľovské zákazky s cirkevnou či súkromnou prácou. Aj pri El Escoriale vznikali rozhodnutia rokovaním medzi kráľom, architektmi, mníchmi, teológmi, správcami a umelcami.

Objednávka podliehala rozpočtu, zmluve a kontrole. Náčrt alebo model mohol byť prijatý, zmenený či nahradený; dodané obrazy sa presúvali na iné miesto a po smrti umelca sa zákazka rozdelila medzi jeho nástupcov. Kráľov vkus podporoval najmä zrozumiteľné náboženské rozprávanie, dôstojný portrét, kvalitné remeselné spracovanie a architektúru založenú na jasnom poriadku. Súčasne vlastnil Boschove mnohoznačné triptychy a Tizianove zmyslové mytologické plátna. Rozmiestnenie diel podľa prístupnosti priestoru umožňovalo vedľa seba existovať liturgickému obrazu, dynastickej reprezentácii, humanistickej alegórii aj súkromnému zberateľstvu.

Kráľovské projekty čelili oneskoreným platbám, nedostatku materiálu, úmrtiam tvorcov a sporom o kvalitu. Dlhé trasy medzi Madridom, Talianskom a Nizozemskom predlžovali schvaľovanie i dopravu a vojnové výdavky obmedzovali dostupné prostriedky. Výsledkom štyroch desaťročí objednávok bola sústava sídel, zbierok a odborných pracovísk s El Escorialom ako hlavným centrom. Filipov dvor popri správnej a ceremoniálnej funkcii sústreďoval veľkú časť kultúrneho patronátu monarchie. Umenie, učenosť a technické poznanie slúžili liturgii, dynastickej pamäti, reprezentácii katolíckeho panovníka i praktickému chodu dvora a správy.

Manželky Filipa II.

• 
  Mária Portugalská
• 
  Mária Tudorová
• 
  Alžbeta Valois
• 
  Anna Habsburská

Manželstvá a deti

1/ 15. november 1543 ∞ princezná Mária Portugalská (* 1527 – † 1545), dcéra portugalského kráľa Jána III. a Kataríny Habsburskej

• Karol (Don Carlos) (* 8. júl 1545 – † 24. júl 1568)

2/ 25. júl 1554 ∞ anglická kráľovná Mária I. (* 1516 – † 1558), dcéra Henricha VIII. a Kataríny Aragónskej

3/ 2. február 1560 ∞ princezná Alžbeta z Valois (* 1545 – † 1568), dcéra francúzskeho kráľa Henricha II. a Kataríny Medicejskej

• Izabela Klára (* 12. august 1566 – † 1. december 1633) ∞ 1599 arcivojvoda Albrecht VII. Habsburský
• Katarína Michaela (* 10. október 1567 – † 6. november 1597) ∞ 1585 vojvoda Karol Emanuel I. Savojský

4/ 12. september 1570 ∞ Anna Habsburská (* 1549 – † 1580), dcéra cisára Maximiliána II. a Márie Španielskej

• Ferdinand (* 4. december 1571 – † 18. október 1578)
• Karol (Carlos) Laurentius (* 12. august 1573 – † 30. jún 1575)
• Diego (* 12. júl 1575 – † 21. november 1582)
• Filip (* 14. apríl 1578 – † 31. marec 1621), ako Filip III. španielsky kráľ ∞ Margaréta Habsburská, dcéra Karola Štajerského a Márie Anny Bavorskej
• Mária (* 14. február 1580 – † 5. august 1583)

Rodokmeň Filipa II.

Fridrich III.

Maximilián I. Habsburský

Eleonóra Portugalská

Filip I. Habsburský

Karol Smelý

Mária Burgundská

Izabela Bourbonská

Karol V.

Ján II. Aragónsky

Ferdinand II. Aragónsky

Jana Enríquezová

Jana Kastílska

Ján II. Kastílsky

Izabela I. Kastílska

Izabela Portugalská

Filip II.

Ferdinand Portugalský

Manuel I.

Beatrica Portugalská

Izabela Portugalská

Ján II. Aragónsky

Ferdinand II. Aragónsky

Jana Enríquezová

Mária Aragónska

Ján II. Kastílsky

Izabela I. Kastílska

Izabela Portugalská

Pozri aj

• El Español de la Historia

Iné projekty

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Filip II. (Španielsko)